Aby sme mohli pristúpiť ku skúmaniu legality vyhlášok ÚVZ, je potrebné uviesť východiskové poznatky, ktoré sa vzťahujú na kritérium legality (zákonnosti). Pojem legality je v prvom rade potrebné chápať
sensu largo
- nielen ako otázku zásahu do práva či slobôd zákonom, ale aj otázku kvality zákona či pravidiel pre delegovanú legislatívu (na základe zákona).
Delegovaná legislatíva nie je na prvý pohľad ľahko uchopiteľná. Spôsobuje to skutočnosť, že sa nachádza medzi dvoma koncepciami rozhodovania o právnych aktoch, ktoré tvoria spoločný menovateľ rozhodovacích procesov. Jednou koncepciou je zákonodarná činnosť determinovaná predovšetkým všeobecnosťou prijímaných právnych aktov. Na druhom póle rozhodovania stojí vydávanie individuálnych právnych aktov v konkrétnych prípadoch orgánmi exekutívy a súdmi. Delegovaná legislatíva stojí kdesi medzi týmito koncepciami rozhodovania o právnych aktoch, a aj keď je všeobecná a odsúhlasená parlamentom, je od tohto súhlasu čiastočne oslobodená. Oslobodená je v tom význame, že aj keď sa musí nachádzať v mantineloch určených zákonodarcom (o čom bude pojednávať aj štúdia), zostáva jej určitá miera slobody regulácie sociálnej reality, pretože delegujúci normotvorca stanovuje len hranice regulácie, ale nie konkrétny obsah. Na druhej strane má exekutíva pri delegovanej normotvorbe oveľa väčšiu mieru diskrécie ako sudca či úradník, ktorí rozhodujú individuálny prípad.
2)
Vo vzťahu k delegovanej legislatíve je podstatné v prvom rade uviesť, kedy je delegácia zakázaná. Samotná ústava v celej rade ústavných práv nedovoľuje, aby konkrétnu právnu situáciu upravil akt exekutívy, a to ani na základe delegovanej legislatívy (napr. čl. 15 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 20 ods. 5, čl. 23 ods. 5, čl. 25 ods. 1 a ods. 2, čl. 26 ods. 5, čl. 28 ods. 2, čl. 51 ods. 1 ústavyatď.). Delegovaná legislatíva je v týchto prípadoch zakázaná.
3)
Bez ohľadu na znenie čl. 13 ods. 1 ústavy, v týchto situáciách nemôže medze práv a slobôd stanovovať akt exekutívy, ale môže tak robiť len zákon.
4)
Len zákonodarca môže výlučne konať v týchto oblastiach. Bolo by porušením deľby moci, ak by si exekutíva nárokovala úpravu tej sféry, ktorú ústavodarca zveril zákonodarcovi.
5)
Zmocnenie parlamentu pre exekutívu nie je možné rovnako ani v situácii, kedy by zákonodarca zmocnil vládu či iný orgán výkonnej moci k vydaniu právneho predpisu, ktorý by stál mimo predmetu vykonávaného zákona (mimo jeho obsahu a účelu). Delegovaná legislatíva nemôže byť autonómna, ale naopak, musí slúžiť účelu realizácie cieľov zákona.
6)
A nakoniec, exekutíva nemôže vykonávať pôsobnosť ani v tých oblastiach, ktoré už boli prenesené na medzinárodnú organizáciu alebo inštitúciu.
7)
Pri posudzovaní zásahov do práv a slobôd delegovanou legislatívou sa požiadavka legality transformuje do zistenia, či pre podzákonnú právnu normu existovalo zákonné zmocnenie na jej vydanie. Podľa ústavného súdu, povinnosti totiž môžu byť ukladané v podz