Identitu každej ústavy vo veľkej miere okrem histórie, politickej mentality a kultúry danej krajiny ovplyvňujú aj konkrétne historické okolnosti a politickoideologické motívy jej prijatia. Každý takýto dokument síce časom "žije" vlastný život, ale niektoré faktory prijatia môžu ešte dlhé roky ovplyvňovať jeho širšiu politickú a spoločenskú akceptáciu. Výskum okolností prijatia nových ústav dokonca umožnil vytvorenie jednej z klasifikácií ústavných identít. Michel Rosenfeld vo svojej zásadnej sumarizujúcej štúdií o ústavnej identite preto napríklad rozlíšil z pohľadu ústavodarného procesu šesť rozličných identít alebo skôr modelov.
1)
Prvý predstavuje ústavodarný proces, ktorý nasleduje po revolúcii, a preto je vo vzťahu k predchádzajúcej ústavnej identite skôr diskontinuitný. Typickým príkladom je prijatie nových ústav po americkom boji za nezávislosť alebo po Francúzskej revolúcii z konca 18. storočia. Do tejto kategórie však patrila taktiež prvá ruská revolučná ústava a následne aj ostatné sovietske ústavy. Opačný vzťah k predchádzajúcim tradíciám a kontinuite má takzvaný britský neviditeľný model. Spúšťačom nového ústavodarného procesu však môže byť aj prehratá vojna, ako to bolo napríklad v prípade Japonska a Nemecka po druhej svetovej vojne. V ich prípade išlo o totálnu porážku, takže veľmi nemali na výber. Porážka v ruskojaponskej vojne v rokoch 1904 - 1905 však spôsobila aj prvé vážnejšie ústavné reformy v rámci upadajúceho cárskeho Ruska. Nasledujúci "tranzičný" model je založený na kompromise medzi odchádzajúcim a prichádzajúcim politickým systémom, resp. režimom a jeho elitami. Rosenfeld tu spomenul pokojný španielsky prechod z diktatúry do demokracie a prijatie ústavy z roku 1978. Takzvaný transnacionálny model prišiel s členstvom v EÚ, resp. s ústavodarnými pokusmi v rámci tejto supranacionálnej entity, ako aj s jej ľudskoprávnou dimenziou. Rosenfeld nakoniec spomenul ústavodarné procesy, ktoré prebehli za medzinárodnej asistencie (napríklad v tranzičnej Juhoafrickej republike, v postkonfliktnej Kambodži, Bosne a Hercegovine, vo Východnom Timore alebo v Afganistane a Iraku po medzinárodných vojenských zásahoch).
2)
Prirodzene, život je vždy pestrejší a na základe okolností ich vzniku nie je možné všetky ústavodarné procesy a ústavné identity prípady zaradiť do niektorého zo spomínaných modelov. Do úvahy treba napríklad zobrať aj vnútorný vývoj jednotlivých štátov a ich politických systémov. V ústavnoprávnej literatúre sa napríklad bežne hovorí o ústavnom zrode piatej Francúzskej republiky v roku 1958, ktorý súvisel predovšetkým s pokusom prekonať politickospoločenskú krízu, avšak bez revolúcie alebo občianskej vojny. Zrod jednotlivých sovietskych ústav (1924, 1936, 1977) zase súvisel s ideologickými motívmi, a tieto ústavy často mali deklaratívne ciele. Vstup do EÚ taktiež nemusel a vo veľkej väčšine zatiaľ ani neznamenal radikálny ústavnoprávny zlom vo vývoji jednotlivých členských štátov.
Maďarský ústavodarný proces, ktorý prebehol v rokoch 2010 až 2011, nie je ľahké zaradiť do spomínaných ústavodarných modelov. V krajine pred prijatím novej ústavy neprebehla skutočná revolúcia alebo občianska vojna, neutrpela porážku vo svetovej vojne a v rámci EÚ už existovala viac ako šesť rokov. Pre jednoznačné (dvojtretinové) volebné víťazstvo pravice nebolo potrebné ani hľadanie kompromisu medzi tzv. starými a novými politickými silami. Hoci počas ústavodarného procesu prebehol čiastočný dialóg medzi maďarskými a medzinárodnými, resp. európskymi orgánmi, jeho opodstatnenosť nesúvisela s ozbrojeným konfliktom, ale skôr s členstvom Maďarska v rozličných európskych integračných zoskupeniach. Tento dialóg pritom pre krajinu nebol povinný ani záväzný.
V zásade tu v rokoch 2010 - 2011 išlo hlavne o reakciu maďarského politického spoločenstva na dôsledky medzinárodných finančnoekonomických a vnútorných politických kríz z prvého desaťročia nového tisícročia. Umožnila ho kvalifikovaná väčšina, ktorú dovtedajšia opozícia získala v regulárnych parlamentných voľbách. Celý proces mal predovšetkým domáce politické zdroje a pohyboval sa v rámci starších i novších maďarských ústavnoprávnych tradícií. Zároveň však jeho spustenie a následne aj deklarované ciele mnohých občanov a zahraničných pozorovateľov prekvapili. Celý proces určite vyvolal a dodnes vyvoláva väčšiu odozvu, ako to bolo v prípade novej fínskej ústavy, ktorá sa ako prvá - a okrem maďarského prípadu - zatiaľ aj jediná európska ústava zrodila v podmienkach členstva v EÚ. Pravda, nová maďarská ústava z roku 2011 bola prijatá v hektickejších časoch.
Načasovaním, ako aj politickým a spoločenským dosahom sa maďarský ústavodarný proces zo začiatku druhého desaťročia 21. storočia pravdepodobne najviac podobal vzniku piatej Francúzskej republiky v roku 1958. Hoci aj toto porovnanie - podobne ako väčšina takýchto paralel - trochu kríva. Maďarsko predsa nemalo svoju alžírsku vojnu, k r
