1. Správne pochopenie konania právnických osôb, resp. konania v mene právnickej osoby by malo byť samozrejmou až nudnou každodennou právnickou rutinou. Nemalo by tu byť niečo, čo by prekvapilo. Napriek tomu je predmetom intenzívneho záujmu akademikov
1)
či rozhodovacej činnosti aj najvyšších súdnych autorít. Za posledné roky mohlo byť náročné držať krok s veľkým počtom zásadných rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa konania v mene právnickej osoby. Hoci sa čitatelia s mnohými z nich už mohli stretnúť aj na stránkach tohto časopisu, je na mieste priniesť čitateľom stručný a prehľadný popis stavu, v ktorom sa judikatúra v súčasnosti nachádza. Skoro všetky tu priblížené rozhodnutia sa týkali obchodných spoločností, ide však o otázky, ktoré vznikajú naprieč jednotlivými formami právnických osôb súkromného práva, a tak sú relevantné aj pre ne.
2. Prvou samozrejmosťou by malo byť rozlišovanie medzi rozhodovaním právnickej osoby "vo vnútri", teda tvorbou jej vôle (slovami Obchodného zákonníka - obchodným vedením), a konaním navonok, teda robením právnych úkonov voči tretím osobám. Veľa nepochopenia spôsobilo, že pri prvom sa vžilo slovné spojenie "robenie právnych úkonov do vnútra", pričom o nič také nejde. Robenie právnych úkonov je vždy úkonom navonok.
2)
Preto napríklad najvyššie súdne autority po strastiplnej ceste dospeli k záveru, že platnosť výpovede pracovnej zmluvy sa neposudzuje podľa toho, či sú splnené podmienky vyžadované pre prijatie rozhodnutia o obchodnom vedení (v zásade majorita), ale podľa konania v mene spoločnosti navonok (postačí v zásade úkon jedného člena št