Anotácia
Príspevok pojednáva o hraniciach slobody prejavu vo vzťahu k súdnej moci, osobitne ku kritike súdnych rozhodnutí ako aj predstaviteľov súdnej moci. Na pozadí štrasburskej judikatúry, ale aj vnútroštátnej výkladovej praxe ilustruje hlavnú triádu delimitačných kritérií kto, čo a koho kritizuje a na nich vysvetľuje prípustné hranice slobody prejavu.
Annotation
This contribution deals with the limits of freedom of expression in relation to judicial power, especially criticism towards court decisions as well as judges. In the light of Strasbourg case law, as well as national decisional interpretation, this paper illustrates the main triad of delimitation criterias - who critizes, what and who is criticized and explains the permissible limits of freedom of expression.
Kľúčové slová
súd, rozhodnutie, kritika, sloboda prejavu, sudcovská etika
Key words
court, decision, criticism, freedom of speech, judiciary ethics
I. Kritika z pohľadu nezávislosti súdnej moci
1)
Kritika súdnej moci je nesporne zložkou slobody prejavu
2)
, no ocitá sa v značnom napätí, ak do balansovania garancií základných práv pristupuje snaha chrániť nezávislosť a suverenitu súdnej moci. Vzniká tak potenciál proti sebe stojacich práv, kde na jednej strane je sloboda prejavu súčasťou nielen politickej diskusie ale aj slobody slova v širšom význame, kým na druhej strane tejto dichotómie je potreba chrániť jednak osoby sudcov ako verejných činiteľov pred difamáciou, znížením ich vážnosti a nezávislého postavenia, čo
ad personam
, ale aj
ad rem
- vo vzťahu k samotným súdnym rozhodnutiam, môže výrazne ovplyvňovať podstatu sudcovskej nezávislosti.Treba potom rozlišovať, z akého zdroja pochádza tento kriticizmus a aká je jeho podstata. V prvej línii je otázka pôvodu kritiky veľmi krehkou, ak pochádza práve z jedného zo zdrojov trojdelenia moci. Prvok politicizmu je v tomto kontexte vhodné pričítať tak zdroju legislatívnej, exekutívnej moci, ako aj kritiky od moci súdnej, pretože všetky môžu pôsobiť proti nezávislosti
per se
. Ak potom hovoríme o podstate kritiky, nie je vždy nutné rozlíšiť, či pramení z rodokmeňu právnikov ako profesionálneho zdroja kritiky (niekedy s väčšou či menšou mierou skutočne vecnej a odbornej debaty) alebo od súkromných osôb, novinárov, prípadne ide o istú formu celospoločenskej diskusie.
3)
V druhej línii treba odlišne pristupovať k problematike, ak sa za spoločenským diskurzom nad súdnymi rozhodnutiami skrýva politický tlak neustálej kontroly a prehnaného kriticizmu, ktoré môžu mať zmrazujúci efekt na prácu súdnej moci. Okrem toho, práve sudcovia, viazaní etickým kódexom
4)
ale aj podstatou svojej funkcie, majú obmedzené možnosti obrany voči týmto útokom.
"Často sa zdôrazňuje, že kritika súdnej moci je forma politického prejavu, a preto požíva široký stupeň právnej ochrany. Na druhej strane argument "politickým prejavom" nie je akceptovaný vo všetkých jurisdikciách, pretože percepcia role a dôležitosti súdov sa rôzni v jednotlivých krajinách. Ako pripomína Barendt správne; "je jednoduchšie pre spoločnosť, ktorá plne akceptuje politickú rolu súdnictva, tolerovať aj zneužívanie kriticizmu voči nej."
5)
Na druhej strane, kontrola rozhodnutí súdnej moci zo strany tlače má určitý politický kontext, ako to uviedol aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP" alebo "Súd") v rozhodnutí
Prager a Oberschlick v. Rakúsko
:
"Tlač hrá rozhodujúcu úlohu v právnom štáte. Napriek tomu, nemôže prekročiť určité dané hranice, ktoré sú inter alia, ochrana povesti iných, napriek tomu má povinnosť poskytovať - ??spôsobom, ktorý je v súlade s jej zodpovednosťou a povinnosťami - informácie a myšlienky týkajúce sa politických otázok a iných záležitostí verejného záujmu"
.
6)
To nepochybne zahŕňa otázky týkajúce sa fungovania systému súdnej moci, inštitútov, ktoré sú nevyhnutné pre každú demokratickú spoločnosť. Tlač je jedným z prostriedkov, pomocou ktorých môžu politici a verejná mienka vykonávať kontrolu nad výkonom neľahkých úloh súdnej moci, v súlade s cieľmi, ktoré sú im zverené. Je však potrebné zohľadniť osobitnú úlohu súdnictva v spoločnosti. Ako záruka spravodlivosti, ktorá je základnou hodnotou právneho štátu, musí mať dôveru verejnosti, ak má byť úspešná pri plnení svojich povinností. Musí byť preto chránená pred nepodloženými útokmi najmä vo svetle skutočnosti, že sudcovia majú povinnosť diskrétnosti, ktorá im neumožňuje reagovať
.
7)