Ústavnoprávne postavenie prezidenta v Ústave Slovenskej republiky

Over the period of twenty years the Constitution of the Slovak Republic underwent extensive changes, which manifested themselves among others in the constitutional position of the President. The author points out to problems that influenced the division of power in the relationship of the head of the State to the parliament, the government and the judiciary. The Constitution of the Slovak Republic No. 460/1992 Coll. showed several conceptual deficiencies that were not adequate to the parliamentary form of government, and others that required specification to avoid problems with its application. The amendments of the constitution from the years 1998 - 2010 were implemented in order to remove these deficiencies. The author also offers some suggestions de lege constitutione for the purpose of legal regulation of the competences of the President in his neutral position. The author regards as inappropriate the amendment of the constitution through the Constitutional Act No. 356/2011 Coll. which provides that in case of loss of trust in national government the President may grant the prior consent to some of the competences entrusted with the national government until the appointment of a new government.

Takmer v dvadsaťročnom časovom horizonte zaznamenala Ústava Slovenskej republiky rozsiahle zmeny, ktoré sa prejavili i v ústavnoprávnom postavení prezidenta.

Po prijatí Ústavy SR č.460/1992 Zb. nastali v postavení prezidenta Slovenskej republiky (ďalej prezident) viaceré zmeny, ktoré vyplynuli z aplikačnej praxe a postupného koncepčného domýšľania postavenia prezidenta v parlamentnej republike. Aj časová náročnosť pri tvorbe a prijímaní ústavy spôsobila, že viaceré závažné ustanovenia boli nedokonale premietnuté do ústavného textu.

Je azda vhodné poukázať na to, ako sa v ústavnom systéme postupne formulovala pôsobnosť hlavy štátu a načrtnúť možné úpravy v jeho postavení

Spočiatku sa neadekvátne usporiadali vzťahy prezidenta k vláde a k parlamentu. V roku1992 bol prezident v Ústave spolu s vládou zaradený do výkonnej moci. Hoci medzi vládou a prezidentom neexistuje vzťah nadradenosti a podriadenosti, prijal parlament čl. 108 v znení, podľa ktorého je vláda najvyšším orgánom výkonnej moci. Na druhej strane Ústava neobsahovala pri niektorých prezidentských aktoch kontrasignáciu vlády, resp. jej členov a prezidentovi sa priznalo právo predsedať vláde. Jeho ústavné postavenie sa v tomto javilo silnejším, ako to zodpovedá koncepcii parlamentnej formy vlády.

Ustanovenia o voľbe prezidenta boli nekompletné. Ústava v čl. 101 uvádzala, že prezidenta volí Národná rada SR (v ďalšom iba národná rada) tajným hlasovaním na 5 rokov a na jeho zvolenie je potrebná trojpätinová väčšina hlasov všetkých poslancov. O ďalšom kole volieb, resp. opakovanej voľbe sa Ústava v pôvodnom znení nezmieňuje a podrobnosti bez ústavnej blankety ponechala na riešenie rokovaciemu poriadku národnej rady č.350/1996 Z.z. (§ 98 - 104). Predmetom sporu bol i začiatok plynutia volebného obdobia prezidenta, ktorý musel riešiť ústavný súd výkladom (č.344/1997 Z.z.), podľa ktorého funkčné obdobie prezidenta začína odo dňa zloženia sľubu a končí uplynutím 5 rokov od jeho zloženia.

Pri riešení tzv. nezastupiteľných právomocí prezidenta uvedených v čl. 102 v spojení s čl. 105 zostali nedoriešené jeho právomoci, ak sa prezidentská funkcia nevykonávala, pri podpisovaní zákonov a právomoc vymenúvať a odvolávať predsedu a ostatných členov vlády, ale aj iných významných verejných činiteľov. To umožňovalo vznik situácie, v ktorej niet ústavného činiteľa, ktorý by prijal demisiu vlády, resp. jej člena a opačne ani vymenovať predsedu a ostatných členov vlády, keď úrad prezidenta nebol obsadený, resp. prezident svoju funkciu z ústavných dôvodov nevykonával.

Neupravené zostali právne dôsledky podpisu zákonov pri použití suspenzívneho veta prezidenta v prípade jeho prelomenia parlamentom. Súčasne za nedostatok možno považovať, že čl. 84 nepožadoval na prelomenie suspenzívneho veta kvalifikovanú väčšinu (nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov). Osobitne problematické by bolo, pri neurčení primeranej kvalifikovanej väčšiny, ak by prezident vrátil do parlamentu ústavný zákon. Za neadekvátne možno považovať povinnosť prezidenta vrátiť zákon parlamentu s pripomienkami, keď ho o to požiada vláda (čl. 87 ods. 4).