Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Vlastnícke právo a držba v československom občianskom práve v rokoch 1950 - 1983 (Historickoprávna štúdia).

Vlastnícke právo a držba v československom občianskom práve v rokoch 1950 - 1983 (Historickoprávna štúdia).
Prof. JUDr.
Peter
Blaho
CSc.
Právnická fakulta TU, Trnava.
BLAHO, R: Vlastnícke právo a držba v československom občianskom práve v rokoch 1950 - 1983 (Historickoprávna štúdia). Právny obzor, 91, 2008, č. 4, s. 267-282.
Základná myšlienka tohto príspevku spočíva v nevyhnutnosti zákonnej úpravy nielen vlastníckeho práva, ale aj ostatných vecných práv, samozrejme i držby, vo všeobecne historicky i dogmaticky uznanej podobe. Vychádzajúc z tejto premisy analyzuje autor historickoprávny vývoj vlastníckeho práva a držby v československom občianskom práve v rokoch 1950-1983 a vyjadril názor, že právna úprava držby mala opodstatnenie aj v tomto období, a preto možno považovať za neprijateľné opustenie niektorých klasických inštitútov vecného práva socialistickým zákonodarstvom, ich obmedzovanie, znehodnocovanie, prípadne ich likvidovanie.
Úvod
1.
Vlastnícke právo (
dominium
) a držba (
possessio
), dva inštitúty, patria v Európe popri služobnostiach a záložnom práve tradične do systému vecných práv prinajmenej od čias recepcie rímskeho práva;1) vlastnícke právo ako subjektívne právo s najširším rozsahom oprávnení, držba ako faktický stav s právnymi dôsledkami. Vlastnícke právo, historicky mladšie, držba, historicky staršia.2) Pre interakciu oboch platia princípy rímskeho práva: vlastnícke právo spravidla nemôže dobre fungovať bez držby, držba až veľmi často jestvuje bez vlastníckeho práva,3) okrem toho sa oba inštitúty vyskytujú v jednej osobe.4) Vlastnícke právo predstavuje to, čo má byť (das Sollen), držba zasa to, čo je (das Sein). Nadobudnutie držby ponecháva v zásade otvorenú otázku nadobudnutia vlastníckeho práva (hoci držba obyčajne predstavuje element zákonnej skutkovej podstaty nadobudnutia vlastníckeho práva), stratou držby nemusí nevyhnutne nastať strata vlastníckeho práva. Celý rad právnych inštitútov a právnych kategórií na oba - vlastnícke právo a držbu - vcelku pôsobí rozporne, jedny s centripetálnymi, druhé s centrifugálnymi tendenciami. V súvislosti s týmito vonkoncom všeobecnými úvahami je možné s plnou rozhodnosťou vysloviť takmer triviálny empirický poznatok: európske i svetové dejiny súkromného práva, a súčasnosť to potvrdzuje, sú v podstate dejinami vlastníckeho práva a zápasu oň, ktoré vždy a všade určovali povahu daného právneho poriadku a determinovali aj vlastnosti a právny charakter držby. Akokoľvek budeme posudzovať vplyvy pôsobiace na vlastnícke právo a držbu, musíme oba inštitúty skúmať a hodnotiť v úzkej jednote a zákonodarca by mal k nim pristupovať s predstavou hraničiacou s istotou, že vlastnícke právo a držbu nemožno od seba v legislatívnej úprave vylúčiť, pretože držba je "předpolím vlastníckeho práva" (Vorwerk des Eigentums)5) a súčasne "uskutočnením, viditeľnosťou vlastníckeho práva" (Tatsächtlichkeit, Sichtbarkeit des Eigentums),6) alebo rodiacim sa "vlastníckym právom" (anfangendes Eigentum).7) Avšak nielen z držby možno usudzovať na vlastnícke právo, ale aj naopak, z vlastníckeho právaje možné usudzovať na držbu.7) Totiž aj samotné vlastnícke právo k veci sa navonok, v povedomí okolia, prejavuje ako držba veci a naopak, držba sa navonok, v povedomí toho istého okolia, prejavuje ako vlastnícke právo, a to všetko z jednoduchého dôvodu: dispozícia s majetkom nevyhnutne vyžaduje určitú faktickú, určitý stav. Toto, pravda, ani zďaleka nie sú dôvody, aby najmä držba bola zahrnutá do právnej úpravy ako samostatný právny inštitút súkromného (občianskeho) práva na mieste, ktoré je vyhradené vecnému právu, a tým aby sa legálne vyjadrilo samostatné fungovanie a relatívna nezávislosť držby od iných právnych inštitútov, vlastnícke právo nevynímajúc.
2.
Väčšina súčasne platných právnych poriadkov upravila samostatne oba právne inštitúty ako protiklad k vecným právam k cudzej veci. Takáto právna úprava má nielen teoretický zmysel, ale, a to predovšetkým, aj veľký praktický význam, pretože bez úpravy držby by vznikli v praktickom živote situácie, ktoré by právna prax nemohla uspokojivo a bez neprimeraných ťažkostí vyriešiť. Ide napríklad o takéto konkrétne prípady: kontrahenti uzavreli chybnú zmluvu; darovacia zmluva sa stratila a darca po čase zomrel; došlo k zrušeniu spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľností, ktoré nebolo v pozemkovej knihe alebo v jednotnej evidencii pôdy zapísané; medzi kontrahentmi došlo k zámene nehnuteľností, ktorá nemala všetky náležitosti potrebné na prevod vlastníckeho práva, na základe tejto záměny však kontrahenti užívajú zaměněné nehnuteľnosti; vlastník uvedený v pozemkovej knihe alebo v jednotnej evidencii pôdy zomrel a nemožno už zistiť, či sa po ňom viedlo konanie o dedičstvo, ani kto bol po ňom dedičom, alebo napokon, ak síce bolo prejednané dedičstvo a určení dedičia, v dedičskom konaní nebola do poručiteľovho majetku zahrnutá nehnuteľnosť, nakoľko ju dedičia nepovažovali za predmet poručiteľovho majetku, atd'., atď.
3.
Osvetliť, akým vývojom prešli oba právne inštitúty v Československu po roku 1945, je našou úlohou. Rozdeliť ho možno na tri krátke etapy vymedzené rokmi 19501964 - 1983 - 1992. Im predchádzalo obdobie rokov tesne po druhej svetovej vojne (1945 - 1950), ktoré zásadným spôsobom usmernilo a předznamenalo politický nástup komunistami vo februári 1948 mocensky presadzovanému socialistickému modelu spoločnosti, ako aj tomu zodpovedajúce budovanie socialistického práva ako práva tzv. "nového a vyššieho typu". V tomto príspevku sa obmedzíme iba na právnu úpravu z rokov 1950, 1964 a 1983.
I. Vlastnícke právo a držba v rokoch 1950 - 1964
1.
Cesta nastúpená niektorými českými a slovenskými právnikmi po roku 1948 znamenala rozhodný zásah predovšetkým do vlastníckych vzťahov, a tým aj do koncepcie vlastníckeho práva a držby. Jeho radikalizmus spočíval v drastickom obmedzení či odstránení súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a ich prevedenie do verejného vlastníctva pri súčasnom zavedení centrálneho plánovania hospodárstva. Malo sa teda odstrániť trhové hospodárstvo, ktoré je, história to dosvedčila, hnacou silou zvyšujúcej sa produktivity práce, a mala sa všade udomácniť marxistická ideologická kritika vykorisťovateľskej podstaty predchádzajúcej sociálnej politiky a pod ideologickým klišé odstraňovať a odstrániť hlavné funkcie trhového hospodárstva prinášajúce koniec koncov uspokojovanie dopytu konzumentov, k čomu trh vždy nútil národné hospodárstvo. Klamlivá predstava, že štátne, t.j. spoločenské záujmy majú stáť nad záujmami individuálnymi, pretože len takýto postup vedie k blahobytu spoločnosti, nevyhnutne museli spôsobiť - a skúsenosti to potvrdili - vznik totalitného režimu. Etatizácia spoločnosti v podobe štátom riadeného hospodárstva a pod. je totiž nezlučiteľná s ľudskou slobodou a slobodne orientovaným a vytváraným právnym poriadkom, pretože zoštátnenie hospodárstva a takmer celého života občanov viedlo k nebývalej koncentrácii moci v rukách štátu, byrokracie a k vláde jednej politickej strany.
Právnu formu radikálnemu riešeniu dala ústava z roku 1948 a občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (OZ 1950). Jeho tretia časť upravovala vecné práva (tak znel jej nadpis) v tomto poradí: siedma hlava: vlastnícke právo (§ 100 - § 142 vrátane spoluvlastníctva), držba (§ 143 - § 154), ôsma hlava: vlastníctvo k stavbe a právo stavby (§ 155 - § 165), deviata hlava: vecné bremená (§ 166 - § 187) a desiata hlava: záložné právo a zádržné právo (§ 188 - §210).
Z hľadiska systematického sa teda takmer nič podstatného nezmenilo na tradičnom rozdelení vecných práv tak, ako ho poznáme z čias veľkých prirodzenoprávnych kodifikácií občianskeho práva 19. a 20. storočia, ktoré svoj vzor, okrem iného, hľadali v rímskom práve. Práva k vlastnej veci a práva k cudzej veci vytvorili v OZ 1950 dve kategórie typických vecných práv reprezentujúcich
numerus clausus
tejto skupiny subjektívnych práv. Napriek tejto pozitívnej konštatácii nieje možné vysloviť úplnú spokojnosť s koncepciou a obsahom vecných práv, najmä však s koncepciou vlastníckeho práva. Hoci sa OZ 1950 celkom jednoznačne postavil na stranu úzkej previazanosti vlastníckeho práva a držby (oba právne inštitúty upravila siedma hlava za sebou, a nielen to, aj právnu ochranu vlastníckeho práva a držby spojila do jedných ustanovení v § 150 § 154), v konštrukcii vlastníckeho práva a jemu zodpovedajúcich právnych vzťahov sa jasne prejavila úloha, ktorú malo zohrať občianske právo pri tvorbe nových vlastníckych foriem socializmu. V zákonnej forme sa upravila diferenciácia troch druhov vlastníckeho práva - socialistického, osobného a súkromného - pričom OZ 1950 na prvé miesto postavil socialistické, spoločenské vlastníctvo, ktoré v § 100 vymedzil ako "nedotknuteľný zdroj bohatstva a sily republiky a blahobytu pracujúceho ľudu" (takéto slová nepatria do zákona) a v § 101 ho rozdeľoval na dve formy: štátne socialistické vlastníctvo a družstevné socialistické vlastníctvo.
§ 101 OZ 1950: Socialistické vlastníctvo má buď formu štátneho vlastníctva, alebo formu vlastníctva družstevného. OZ 1950 neprípustné zvýhodňoval právny režim socialistického vlastníctva predovšetkým z hľadiska predmetu, aj z hľadiska subjektu. § 102 OZ 1950 znel: "Národný majetok je výhradne v štátnom socialistickom vlastníctve" a v § 103 ods. 1 OZ 1950 ho dopĺňal takto: "... jeho časti zveruje štát národným a komunálnym podnikom alebo iným socialistickým právnickým osobám" s tým, že týmto socialistickým právnickým osobám podľa § 21 OZ 1950 "patrí osobitná ochrana."
Neoprávnené zvýhodnenie socialistického vlastníctva voči osobnému (!) vlastníctvu spočívalo v tom, že predmetom osobného vlastníctva nemohli byť veci tvoriace predmet výhradného štátneho socialistického vlastníctva. Okruh predmetov osobného vlastníctva bol zúžený len na "predmety domácej a osobnej spotreby, rodinné domčeky a úspory nadobudnuté prácou (osobný majetok)" (§ 105 OZ 1950), skrátka predmetom socialistického vlastníctva boli predovšetkým výrobné prostriedky a vyrobená produkcia, predmetom osobného vlastníctva prostriedky osobnej spotreby.
V hierarchii vlastníckych vzťahov najnižšie stálo staré, klasické súkromné vlastníctvo, ktoré bolo tŕňom v oku vtedajším nositeľom štátnej moci a považované nimi za "buržoázny prežitok". Súkromnému vlastníctvu boli ochotní priznať ešte dočasnú existenciu s tendenciou úplného odumretia a svoj odpor k nemu vyjadrili lakonicky jednou vedou, ktorou ho prakticky "zmietli zo stola".
§ 106 OZ 1950: "Súkromné vlastníctvo sa upravuje ustanoveniami danými pre vlastnícke právo, pokiaľ z nich nevyplýva, že platia len o socialistickom alebo osobnom."
Ešte pár slov k pojmu vlastnícke právo. Zákonodarca sa zámerne vyhol legálnemu vymedzeniu pojmu "vlastnícke právo". Ak sa prirodzenoprávne kódexy občianskeho práva nezdráhali vyjadriť v zákonnej forme definíciu vlastníckeho práva, pričom mali už dávno k dispozícii viacero odborných publikácií na túto tému, ako aj známu definíciu nemenej známeho predstaviteľa severotalianskej komentátorskej školy Bartola de Sassoferrato (1314 - 1357):
Dominium
est ius de re corporali perfecte disponendi, nisi lex prohibeat,
a najmä Code civil (čl. 544),8) ABGB (§ 354),9) ako aj BOB (§ 903)10) aspoň "rioustili teoretickú existenciu pojmu "vlastnícke právo11), v OZ 1950 by sme márne hľadali takéto vymedzenie." Pravdu povediac, v konštelácii, v akej sa úprava vlastníckeho oráva ocitla, ani nebo
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).