Brániaca sa demokracia vs. nedotknuteľnosť amnestie

Demokracia nie je formou vlády pod ochranou vyššej moci či zázrakov. To znamená, že nastolenie demokratickej vlády nie je slávnostnou fanfárou na záver, po ktorom padne opona a všetci budú šťastne žiť až dokiaľ nepomrú s výhodami demokraticky organizovanej spoločnosti. Demokratická forma vlády sa musí spojiť s účinnou obranou, frázovito vyjadrené s "bojom za demokraciu".

Spolkový ústavný súd v Nemecku rozpustil Komunistickú stranu Nemecka a v odôvodnení rozsudku vytvoril model ochrany demokracie "streitbare Demokratie". Spolkový ústavný súd uviedol, že jeho rozhodnutie smeruje k zabráneniu toho, aby "antidemokratické politické prúdy znovu zvíťazili v ovplyvňovaní štátu. (...) Ak bolo súčasné demokratické usporiadanie už raz demokratickým spôsobom schválené, je absolútnou hodnotou, a preto má byť rozhodne chránené pred všetkými útokmi; ak na tento účel treba obmedziť slobodu správania sa politických strán, treba sa s tým zmieriť." Spolkový ústavný súd určil základné interpretačné a aplikačné medze brániacej sa demokracie a myšlienku "demokracie schopnej sa brániť" pokladá za legitímny cieľ zákonodarstva každého demokratického štátu. Túto myšlienku možno označiť za známu na Slovensku, najmä v akademickom prostredí, no nevyužívanú v praxi, hoci existuje viacero spoločenských vzťahov, v ktorých mala byť uplatnená.

Model brániacej sa demokracie je model zahŕňajúci rozsiahly okruh spoločenských vzťahov. Záleží predovšetkým na tom, čo sa v spoločnosti naozaj udeje a či sa spoločnosť dostane do neštandardnej situácie, ktorej musí v istom okamihu čeliť.

V slovenských podmienkach taká situácia nastala a trvá v spojení s rozhodnutiami o amnestii, ktoré vydali dvaja predsedovia vlády v čase, keď úrad prezidenta SR nebol obsadený a právomoc udeliť amnestiu v tom čase náležala úradujúcemu predsedovi vlády SR V. Mečiarovi a po ňom aj nasledujúcemu predsedovi vlády SR M. Dzurindovi.

Ústava priznala prezidentovi SR právomoc udeľovať milosť a amnestiu. "Oba tieto ústavnoprávne inštitúty môže prezident udeliť na konkrétny - individuálny prípad a konkrétnu osobu, vtedy ide o individuálnu milosť, alebo tak môže urobiť na druhovo vymedzené prípady (napr. podmienečné odsúdenia s uloženým trestom do jedného roka, na uložené peňažné tresty a pod.) a vtedy hovoríme o amnestii. Zjednodušene možno povedať, že milosť sa vzťahuje na jednotlivca a amnestia na väčší okruh osôb."¹⁾

Na oba právne inštitúty sa upriamila aj pozornosť ESĽP v konaní vedenom proti Slovenskej republike. Podľa ESĽP:

"Amnestia a milosť sú dve základné formy využívané v rámci všeobecnej koncepcie odpustenia v Zmluvných stranách Dohovoru. Pokiaľ ide o rozdiely medzi nimi, po prvé, amnestia sa obvykle uvádza ako opatrenie, ktoré je neosobné a platí pre všetky osoby alebo triedu osôb, zatiaľ čo milosť sa týka konkrétnej osoby alebo skupiny osôb. Po druhé, kým milosť typicky slúži na odpustenie trestu, amnestiu možno udeliť ešte pred začatím trestného stíhania alebo v ktoromkoľvek štádiu potom. Po tretie, kým obvykle sa má za to, že amnestia spadá pod rámec legislatívy, právomoc udeliť milosť sa pokladá za jednu z výsad hlavy štátu."²⁾

Ku kultúre materiálneho právneho štátu treba priradiť jasné pravidlá o podmienkach, aké sa musia splniť, aby hlava štátu udelila milosť alebo amnestiu. V súčasnom štádiu existencie materiálneho právneho štátu na Slovensku sa nezačalo ani hľadanie podmienok pre udelenie milosti a amnestie.

Milosť možno označiť za prejav ľútosti, súcitu s konkrétnym páchateľom, ktorý sa ocitol v ťažkej životnej situácii hodnej osobitného zreteľa hlavy štátu. Amnestia je prejavom odpustenia, povznesenia spoločnosti nad spáchanie istého druhu trestnej činnosti. Na rozdiel od milosti, ktorá je prejavom osobných pocitov, či už hlavy štátu alebo osôb, od ktorých si hlava štátu dáva poradiť, amnestia by mala byť stelesnením verejnej mienky. Možno tvrdiť, že to je príčinou pre Ústavou určenú kontrasignáciu rozhodnutia o udelení amnestie predsedom vlády alebo ním povereným ministrom (čl. 102 ods. 2), aj keď prax také rozlíšenie nepotvrdzuje. Pri zohľadnení zaužívanej praxe, amnestia spájaná s výročiami štátu, je zriedkavejšie uplatňovaný ústavnoprávny inštitút ako milosť udeliteľná kedykoľvek, keď súcit s jednotlivým páchateľom dosiahne ústavnú intenzitu.

Ústava neurčuje nijaké podmienky obmedzujúce hlavu štátu vo výkone pôsobnosti udeliť amnestiu, ani nespája vznik právomoci udeliť amnestiu so splnením akýchkoľvek podmienok. To v materiálnom právnom štáte nezakladá hlave štátu právo na absolútnu svojvôľu. Udelenie amnestie musí podliehať ústavným pravidlám a hodnotám materiálneho právneho štátu. Vymknutie sa z týchto pravidiel a hodnôt je zneužitím inštitútu amnestie.

V čase, keď bol úrad prezidenta SR uprázdnený a pôsobnosť prezidenta SR vykonával predseda vlády SR, vzniklo:

1. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii č. 55/1998 Z.z.,

2. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii č. 214/1998 Z.z.,

3. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii č. 375/1998 Z.z.

Nenastolenou, a preto ani neobjasňovanou a neobjasnenou zostala otázka, či predsedovia vlády Slovenskej republiky konali v súlade s Ústavou, alebo či Ústavu porušili. Podľa čl. 105 ods. 1 v rozhodnom čase platnej Ústavy výkon funkcie prezidenta patril vláde, ktorá mohla poveriť jej výkonom svojho predsedu. Ústava určila výnimku z tohto režimu, predseda vlády ex constitutione bol oprávnený vykonávať niektoré funkcie prezidenta SR, ale táto výnimka sa nevzťahovala na udeľovanie amnestie. Ak vláda SR nepreniesla udeľovanie amnestie na V. Mečiara, rozhodnutie o amnestii č. 55/1998 Z.z. a rozhodnutie o amnestii č. 214/1998 Z.z. vzniklo protiústavne, lebo predseda vlády SR nemal právomoc udeliť amnestiu. Ak ďalšia vláda SR nepoverila M. Dzurindu udeľovaním amnestie, potom rozhodnutie č. 375/1998 Z.z. vzniklo protiústavne, lebo predseda vlády SR nemal právomoc vydať ho. Diletanstvo je možné aj na najvyššej úrovni, no možnosť zostala nepovšimnutá. Pozornosť verejnosti aj orgánov verejnej moci sa upriamila na obsah všetkých troch rozhodnutí.

Podľa čl. V rozhodnutia č. 55/1998 Z.z. predseda vlády SR "ako príspevok na dosiahnutie občianskeho zmieru a v záujme odstránenia možných zdrojov napätia v spoločnosti nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997."

Každý ústavnoprávny inštitút má všeobecný účel, ktorý sa spája s konkrétnym účelom individuálneho prípadu. Všeobecný účel amnestie sa spája s účelom, za akých bola amnestia udelená v okolnostiach prípadu. Od antického Ríma sa účel právne relevantného prejavu vôle spája s jednou otázkou v dvoch formuláciách: Po našom: Komu to prospeje?

Amnestiou chránenými osobami podľa čl. V rozhodnutia č. 55/1998 Z.z. sa stal minister vnútra SR a ďalší pracovníci jeho rezortu s účasťou na vymyslení do referenda nevyhlásenej otázky, ktorú nechali zapísať na hlasovacie lístky v rozpore s ústavnou procedúrou a ktoré potom rozširovali medzi voličmi.

Podľa čl. VI predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. K. mladšieho do cudziny.

Amnestiou chránenými osobami sa stali tí, ktorí sa ako spolupáchatelia podieľali na príprave, organizácii a realizácii zavlečenia M. K. ml. do cudziny.

Rozhodnutím č. 214/1998 Z.z. predseda vlády článkom I nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997.

Nenastolenou, a preto ani neobjasňovanou a neobjasnenou zostala otázka, z akého dôvodu úradujúci predseda vlády vykonávajúci právomoc prezidenta SR v rozhodnutí o amnestii č. 214/1998 Z.z. ustanovil článok II, ktorým zopakoval ustanovenie čl. V z rozhodnutia č. 55/1998 Z.z.

Podľa čl. II druhej amnestie predseda vlády nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením M. K. ml., narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.

Znovu treba zopakovať: Ustanovenie čl. II rozhodnutia č. 214/1998 Z.z. prospelo okrem iného tým spolupáchateľom, ktorí sa podieľali na príprave, organizácii a realizácii trestného činu spáchaného na Robertovi Remiášovi, nech už to bol ktokoľvek.

Nasledujúci predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda ako zastupujúci prezident SR vydal rozhodnutie č. 375/1998 Z.z., podľa ktorého čl. V a čl. VI rozhodnutia o amnestii č. 55/1998 Z.z. a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii č. 214/1998 Z.z. sa vypúšťajú.

Rozdiel medzi prvým a druhým rozhodnutím o amnestii Ústavný súd vysvetlil takto: "Podľa názoru ústavného súdu použitá formulácia vôbec nevylučuje trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia M. K. ml. do cudziny, ale len trestné stíhanie za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. K. ml. do cudziny."³⁾ V súlade s tým, keď Ústavný súd podal výklad Ústavy, ktorým odmietol možnosť zrušenia amnestie, za nesúladné s Ústavou neoznačil iba Dzurindovo rozhodnutie č. 375/1999 Z.z., ale aj Mečiarovo rozhodnutie č. 214/1999 Z.z. Tejto okolnosti sa nedostala dobová pozornosť. Ak malo platiť, že rozhodnutie č. 375/1998 Z.z. nie je spôsobilé vyvolať právny účinok, potom to isté malo platiť o rozhodnutí č. 214/1998 Z.z. a celá nezrušiteľná amnestia mala zahrnúť trestné stíhanie za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. K. ml. do cudziny. Udalosti sa však rútili s účelovou akceptáciou selektívne uprednostňovaných právnych názorov a rozhodnutí Ústavného súdu, ako aj Najvyššieho súdu SR.

Základné ústavnoprávne otázky zrušenia amnestie sú dve:

1. Dá (môže) sa amnestia zrušiť?

2. Má sa amnestia zrušiť?

Každá z týchto otázok vyvoláva ďalšie otázky a podotázky.

Postup pri analyzovaní zrušiteľnosti amnestie je jasný. Najskôr vyriešiť druhovú otázku, či sa raz udelená amnestia dá (môže; smie) zrušiť a potom druhovú odpoveď aplikovať na konkrétny prípad. Až na pozadí starostlivej úvahy o všeobecnej možnosti sa dá hľadať odpoveď o zrušení konkrétnej amnestie, lebo ak amnestiu ako ústavný inštitút možno vo všeobecnosti zrušiť, určite je to iba za určitých podmienok, a preto zásadnú zrušiteľnosť amnestie nemožno identifikovať so zrušením každej amnestie. Manko v rozvoji ústavného myslenia na Slovensku spôsobila zámena všeobecnej východiskovej otázky so zrušením konkrétnych amnestií udelených roku 1998.

V slovenskej vede ústavného práva je uverejnený názor, podľa ktorého amnestiu nemožno zrušiť, aj opačný názor, podľa ktorého amnestiu možno zrušiť.

"Rozhodnutie o amnestii nemôže byť zrušené,"⁴⁾ uvádza sa ako samozrejmosť, akú ani netreba odôvodniť v prvom komentári k Ústave v poslednej vete neveľkého odseku o amnestii.

Opačný názor je vyjadrený rozsiahlejšie:

"Rozhodnutím o udelení milosti aj rozhodnutím o udelení amnestie prezident SR uplatňuje tú istú právomoc zverenú mu podľa článku 102 odsek 1 písmeno i) Ústavy SR. Napriek tomu medzi milosťou a amnestiou existujú zásadné