Príspevok sa venuje otázke, či má zamestnávateľ nárok na náhradu toho, čo vyplatil zamestnancovi počas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti z titulu náhrady príjmu, voči osobe, ktorá civilnoprávne zodpovedá zamestnancovi za stratu na zárobku podľa § 446 Občianskeho zákonníka. Príspevok sa zároveň zaoberá výkladom uvedeného zákonného ustanovenia, teda otázkou, ktoré náhrady podľa osobitných predpisov sa majú započítavať na náhradu škody.
The article deals with the question whether the employer is entitled to compensation of what she paid to the employee during his temporary incapacity for work in the form of income compensation against the person who is civilly liable to the employee for the loss of earnings according to § 446 of the Civil Code. The article also deals with the interpretation of the said legal provision, i.e. the question of which compensation under special regulations should be counted towards damages.
HLUŠÁK, M.: Náhrada príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti a regresný nárok zamestnávateľa voči škodcovi; Justičná revue, 72, 2020, č. 2, s. 215 - 226.
Pri písaní tohto príspevku sme urobili malý pokus. Niekoľko známych - neprávnikov - dostalo túto otázku: V prípade, ak zamestnávateľ poskytol svojmu zamestnancovi náhradu príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti spôsobenej treťou osobou, mal by mať zamestnávateľ voči tejto osobe nárok na náhradu toho, čo zaplatil zamestnancovi? Všetci do jedného odpovedali kladne. Iste, vzhľadom na rýchlosť súdnych konaní či dôkazné komplikácie by sa väčšina z nich tejto náhrady nikdy nedomáhala. Avšak nárok ako taký by podľa nich spochybňovaný byť nemal. Právna úprava nám neponúka explicitné riešenie tejto situácie: zákon o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca (č. 462/2003 Z.z.) žiadny takýto regresný nárok nepredpokladá. Treba však dodať, že ho ani nijako nevylučuje. V tomto článku sa preto pokúsime preskúmať, ako to je naozaj; teda či právny stav zodpovedá bežnému, laickému cíteniu.
I.
Začnime stručným pohľadom na právnu úpravu. Ak sa zamestnanec stane dočasne práceneschopným, vzniká mu niekoľko nárokov. V prvom rade je to nárok voči zamestnávateľovi na náhradu príjmu za obdobie najviac 10 dní pracovnej neschopnosti (§ 7 zákona o náhrade príjmu). Po uplynutí tohto obdobia má nárok voči Sociálnej poisťovni na nemocenské podľa § 34 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (č. 461/2003 Z.z.). A ak je pracovná neschopnosť dôsledkom pracovného úrazu či choroby z povolania, má podľa § 85 toho istého zákona aj nárok voči Sociálnej poisťovni na úrazový príplatok od prvého dňa pracovnej neschopnosti. No a nakoniec môže mať zamestnanec aj odškodňovací nárok voči tretej osobe za stratu na zárobku podľa § 446 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "Obč. zák."), ak je práceneschopnosť následkom škodovej udalosti, za ktorú nesie táto tretia osoba zodpovednosť. Náhrada škody sa v takomto prípade vypočíta ako rozdiel medzi priemerným zárobkom zamestnanca (poškodeného) pred vznikom škody a náhradou, ktorá mu bola vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov.
Pokiaľ ide o regresný nárok zamestnávateľa voči tretej osobe, ako už bolo uvedené, zákon o náhrade príjmu žiadny takýto nárok nepredpokladá, ale ani ho nevylučuje. Inak je to však pri nárokoch Sociálnej poisťovne. Tá má podľa § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania.
II.
Pristavme sa teraz pri spomenutom § 446 Obč. zák., podľa ktorého sa do náhrady škody, spočívajúcej v strate na zárobku počas dočasnej pracovnej neschopnosti, započítavajú náhrady vyplatené podľa osobitných predpisov.
Toto ustanovenie je pre naše úvahy viac než podstatné. Totižto, ak uvedené náhrady nezahŕňajú aj náhradu príjmu, vyplácanú zamestnávateľom (a teda ak sa výška náhrady škody o túto náhradu neznižuje), potom zamestnávateľ
nemôže
mať voči osobe zodpovednej za škodu žiadny nárok. Ak by ho totiž v takomto prípade mal, potom by zodpovedná osoba mohla nakoniec zaplatiť viac, ako je reálna strata poškodeného zamestnanca na zárobku: zamestnancovi by musela uhradiť plnú, nezníženú náhradu škody a zamestnávateľovi by musela nahradiť vyplatenú náhradu príjmu. To by však bolo v rozpore s kompenzačnou funkciou zodpovednosti za škodu. A