Vznik a miesto vecného práva v súkromnoprávnom poriadku (I. časť)

In the first part of article, the author briefly explains the circumstances of origin of the law of property in the continental system of law on the background of the evolution of Roman private law. He refers to the role of glossators and commentators (socalled postglossators) who during the historical development (13th to 15th centuries) tried to adapt Roman law to the new social and economic conditions by explaining the sources of Roman law. In these historical context a distinction between the law of obligation and the law of property started to be drawn, which clearly manifested itself during the reception of Roman law in continental European states. The category of the law of property, created by the legal science on the historical basis of Roman law during the long period of its reception, thus naturally found its legislative expression in private law of most states belonging to the continental system of law. The following part contains a comparison between the basic aspects of law of property provisions in a representative group of large civil codes adopted in the 19th and 20th centuries, particularly in French Code Civil, Austrian ABGB, German BGB, Swiss ZGB, Italian C.c.i. and Dutch BW. The comparison permitted to highlight, beside of several differences, general characteristics and principles, which are common to all these codes. The following principles of the law of property were highlighted: definiteness and absoluteness, prior tempore potior iure, and publicity of the law of property. These principles reflect the indispensability, cooperating function and stabilising character of the subsystem of the law of property in the private law codes in a market economy.

Ako je všeobecne známe, európsky kontinentálny právny systém v historickej nadväznosti na rímske právo a rímskoprávnu kultúru vychádza z právneho dualizmu práva verejného a súkromného. Obrysy tohto systémového rozčlenenia sústavy objektívneho práva sa tvorili v priebehu stáročí v rámci postupne vznikajúcich národných právnych poriadkov a v závislosti od spoločenskoekonomického vývoja sa prispôsobovali a menili podoby ich vyjadrení v zákonodarstve i v jednotlivých právnych formách (inštitútoch). V oblasti súkromného práva prebiehal tento vývojový proces najmä prostredníctvom recepcie rímskeho práva a prejavoval sa v podobe kodifikácie súkromnoprávnych vzťahov (zákonníky občianskeho práva hmotného). Naproti tomu zásadne iný vývoj prebiehal v ďalšom veľkom právnom systéme, a to v angloamerickom, ktorý vznikol bez recepcie rímskeho práva, nepridržiaval sa a doposiaľ sa nepridržiava právneho dualizmu práva verejného a súkromného a v prevažujúcej miere všeobecné súkromné právo tu nemá ani písomnú kodifikovanú podobu.

Pravda, naznačený vývojový proces v rámci kontinentálneho právneho systému neprebieha iba vo vonkajšej rovine, t.j. v ohraničovaní sfér súkromného a verejného práva, prípadne v určovaní ich prierezových súvislostí či vzájomných súčinností alebo v prekrývaní ich jednotlivých súčastí, ale vnútri samotného súkromného práva; aj v súkromnom práve vznikali, vyvíjali sa a postupne sa ohraničovali jeho jednotlivé, vzájomne funkčne prepojené a vzájomne kooperujúce, ale napriek tomu samostatné subsystémy (osobné práva, vecné právo, záväzkové právo). Vývoj týchto subsystémov, vrátane subsystému vecného práva možno najlepšie vidieť v kontexte súkromnoprávnych kodifikácií, ktorých prvá vlna začala v Európe pred viac ako 200 rokmi a nadväzujúce ďalšie vlny prebiehajú až do súčasnosti. Primerane tomu, na základe skúmania vývojových tendencií rímskeho práva súkromného a porovnávaním základných stránok právnej úpravy vecného práva v reprezentatívnej skupine veľkých občianskych zákonníkov v Európe možno zreteľne ukázať vznik, miesto, trvalý význam a kooperujúcu funkciu tohto subsystému všeobecného súkromného práva.

Právna veda a osobitne civilistika, keď skúma genézu ktorejkoľvek právnej kategórie i inštitútu platného súkromného práva v právnych poriadkoch štátov kontinentálneho právneho systému, vychádza ako zo samozrejmosti, že ju nájde v rímskom práve súkromnom. Rovnako aj pri objasňovaní pôvodu a koreňov vzniku vecného práva, prípadne jednotlivých jeho druhov vstupujúcich do tohto pojmu by mohla vzniknúť predstava, že skúmanie treba orientovať v prvom rade na obdobie práva platného v antickom Ríme, kde by bolo možné nájsť už hotové formy a formuly aj vo vzťahu k vymedzeniu vecného práva ako subsystému všeobecného súkromného práva.

Skutočnosť však v tomto smere naznačenej predstave celkom nezodpovedá. Totiž v nijakom vývojom období rímskeho štátneho zriadenia, a teda s ním aj rímskeho práva, počínajúc obdobím kráľovstva a končiac absolútnym cisárstvom, nedošlo k vytvoreniu samostatnej kategórie vecného práva v dnešnom chápaní tak, ako je vyjadrovaná v právnych poriadkoch štátov kontinentálnej Európy.¹⁾ Vychádzajúc z prameňov rímskeho práva a opierajúc sa o výsledky výskumu romanistov by nebolo ani reálne a opodstatnené očakávanie, že už v rímskom práve by mohli byť hotové, dnešnému ponímaniu blízke a na základe svojej obsahovej náplne systematicky roztriedené vzťahy, ktoré majú jednoznačne vecnoprávnu povahu. Je to tak zrejme preto, že rímske právo, lepšie povedané rímski právnici nepristupovali k posudzovaniu subjektívnych práv cez prizmu zovšeobecnených abstraktných pravidiel, pojmov a princípov, ktoré by viedli k dogmatickej klasifikácii práv či právnych vzťahov umožňujúcich priame a jednoznačné rozlišovanie medzi vecnými právami a záväzkovými právami v dnešnom ponímaní. Rímskym právnikom bola cudzia systematika materiálnych subjektívnych práv.²⁾ Samotné rímske právo sa vyznačovalo kazuistikou a primerane tomu rímski právnici sa zameriavali na riešenie konkrétnych prípadov a právnych situácií predovšetkým z procesualistického hľadiska.³⁾ Pri takomto prístupe bola prvoradá otázka, aká žaloba sa má použiť v spore o presadenie určitého práva, konkrétne, či to má byť "vecná" žaloba (), alebo žaloba "osobná" ().⁴⁾ Kým prostredníctvom "vecnej" žaloby sa presadzovalo právo k veci bez vzťahu k určitej osobe, "osobná" žaloba smerovala voči určitej osobe. Práve táto svojou povahou procesnoprávna schéma poslúžila v neskoršom období ako východisko a