Ústavnoprávny režim vystúpenia Slovenskej republiky z Európskej únie

The Treaty of Lisbon for the first time specifically solves the withdrawal of a Member State from the European Union. The actual withdrawal under Art 50 of the Treaty on European Union adjusts the proceedings on the level of the European Union, but also assumes the prevent approval of the decision on withdrawal from the European Union on the level of the Member State. The Treaty on European Union presupposes the existence of national constitutional requirements for this process. In the present paper are therefore outlined the basic constitutional context of national decisions about the withdrawal of the Member State from the European Union and are outlined possible solutions in the Slovak Republic.

Európska únia za vyše pol storočia sa stala konštantou či dokonca inštitucionálne nezvratnou kategóriou o členstvo, ktorej sa na prelome tisícročí úspešne usilovali a usilujú takmer všetky posttotalitné štáty strednej a východnej Európy. V rámci ideológie politickej korektnosti, ktorá pomaly ovládla západné demokracie, sa verejne nehovorilo o možnosti jej rozkladu či rozpadu, a to vrátane odbornej spisby. Zdalo sa, že jej existencia je nespochybniteľná a smeruje politickoprávne k vytvoreniu európskeho superštátu. Jej krízu predznamenalo pomerne a neúspešne dramatické úsilie o prijatie Ústavy pre Európu, ktoré sa uzavrelo prijatím Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len "Lisabonská zmluva").

Právna úprava členstva štátu v Európskej únii bola v primárnom práve Lisabonskou zmluvou však doplnená aj o výslovnú úpravu práva členského štátu vystúpiť z Európskej únie. V tejto súvislosti Lisabonská zmluva upravila mechanizmus vystúpenia na úrovni Európskej únii a zapojenie orgánov Európskej únie do tohto mechanizmu. Výslovne to bolo zakotvené do článku 50 Zmluvy o Európskej únii¹⁾ (ďalej len "ZEÚ"), ktorý predstavuje novú súčasť primárneho práva Európskej únie a v znení pred Lisabonskou zmluvou predchodcu nemal.

Pre výstupnú procedúru je charakteristické, že na úrovni Európskej únie a jej orgánov sa táto začína doručením oznámenia členského štátu Európskej rade, v ktorom oznámi svoj zámer vystúpiť z Európskej únie. Následná výstupná procedúra má podľa úpravy v článku 50 ods. 2 až 4 ZEÚ dve alternatívy. Buď členský štát, ktorý chce vystúpiť, uzavrie dohodu s Európskou úniou a vystúpi k dátumu jej platnosti, alebo sa dohodu nepodarí uzavrieť - potom štát vystupuje z Európskej únii automaticky po dvoch rokoch odo dňa, keď bolo jednostranné oznámenie úmyslu vystúpiť doručené Európskej rade.²⁾

Samotná výstupná procedúra a jej iniciovanie je výsledkom rozhodnutia členského štátu o vystúpení z Európskej únie. Podľa článku 50 ods. 1 ZEÚ³⁾ sa tak deje v súlade s ústavnými požiadavkami členského štátu. Znamená to, že ZEÚ neupravuje procedúru, ktorá na úrovni členského štátu predchádza prijatiu a doručeniu jednostranného rozhodnutia o vystúpení z Európskej únie. Ide o výlučnú záležitosť členského štátu a otázku jeho vnútroštátnej ústavnej úpravy.

Predmetom predloženého príspevku je analýza práve tejto vnútroštátnej ústavnej procedúry prijatia rozhodnutia členského štátu o vystúpení z Európskej únie a toho, ako je možné chápať príslušného členského štátu, na ktoré ZEÚ rozhodnutie členského štátu o vystúpení z Európskej únie viaže.

Napriek tomu, že Lisabonská zmluva bola účinná od 1. decembra 2009, Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada") sa jej implementácii v podmienkach Slovenskej republiky a jej národného právneho poriadku začala venovať až v roku 2011. Ústavodarca vyhodnotil, že na implementáciu Lisabonskej zmluvy (a to ani vo vzťahuk novým právomociam národnej rady) nie je potrebná zmena alebo doplnenie Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a ani ústavného zákona č.397/2004 Z.z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie.⁴⁾ Národná rada usúdila, že na implementáciu Lisabonskej zmluvy v časti týkajúcej sa jej nových právomocí ako národného parlamentu je postaču