Zrušenie rozhodnutí o amnestii ústavným zákonom

The National Council of the Slovak Republic dealt also in V. election period in the draft of the Constitutional Act on the Annulment of certain decisions on amnesty. The draft of the Constitutional Act was not approved. The Constitutional Court of the Slovak Republic in 1999 ruled that the President is not authorized to annul the decision on Amnesty. The question arises, whether such annulment power has National Council of the Slovak Republic as the highest representative body of the Slovak Republic, namely by an Constitutional Act. In terms of a poly legal constitution could this idea be possible. Author controverts with such power of the National Council of the Slovak Republic and argues that the National Council of Slovak Republic is in its constitutional power limited. This limitation represents the implicit material core of the constitution, which the author classifies as the principles of the rule of law and inviolable, inalienable, imprescriptible and indefeasible fundamental rights and freedoms. In relation to the Constitutional Act on the Annulment of some decisions on Amnesty refers to conflict with the principle of separation of powers and also to the absence of generality of such Constitutional Act.

Ani V. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky, aj keď skrátené, sa nemohlo zaobísť bez šlágra vo forme návrhu ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (v V. volebnom období tlač 366). Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada") dňa 8. februára 2012 tento návrh ústavného zákona neschválila a dá sa predpokladať, že tento evergreen bude pokračovať aj v VI. volebnom období.

Udalosti, ktoré sa stali v Slovenskej republike v rokoch 1995 až 1997, zneužívanie štátnej moci, osobitne tajnej služby, prerastenie organizovaného zločinu do oficiálnych štruktúr moci, ale aj amnestovanie niektorých bezprecedentných skutkov vtedajším predsedom vlády Slovenskej republiky Mečiarom vykonávajúcim niektoré oprávnenia prezidenta, sú dostatočne známe, preto sa im venovať nebudem.

Svoj príspevok zameriam na ústavnoprávne preskúmanie právomoci národnej rady sa na takomto ústavnom zákone uzniesť. Návrh ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii predstavuje reakciu na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") sp. zn. I. ÚS 30/99, kde o. i. vyslovil, že

Ústavný súd svojím rozhodnutím na jednej strane nepriznal prezidentovi oprávnenie zmeniť rozhodnutie o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ale na druhej strane ponechal otvorené dvere v tom, že výslovne nepoprel a nevyjadril sa k nemožnosti zmeny či dokonca zrušenia rozhodnutia o amnestii iným ústavným orgánom, resp. iným ústavným postupom.

Ak ústavný súd výslovne nepoprel možnosť zmeny alebo zrušenia rozhodnutia o amnestii, ale vyslovil, že to nie je možné rozhodnutím hlavy štátu, vzniklo v skupine politických predstaviteľov presvedčenie, že ústavným orgánom, ktorý môže rozhodnutie o zrušení rozhodnutí o amnestii prijať, je národná rada, a to ústavným zákonom, teda ako ústavodarca.

Vo svojom príspevku využijem zrušenie rozhodnutí o amnestii ústavným zákonom ako kulisu na nastolenie inej, všeobecnejšej a podstatnejšej otázky/otázok - aké sú medze ústavodarcu v demokratickom a materiálnom právnom štáte? Alebo pre ústavodarcu žiadne medze pre jeho ústavodarnú činnosť neexistujú? Nepredstavuje pre neho obmedzenie ani princíp deľby moci? Kam až siaha možnosť ústavodarcu regulovať a zasahovať ústavným zákonom? A je možné ústavným zákonom vyriešiť každý/akýkoľvek problém?

Ústavnoprávnu charakteristiku ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii je potrebné začať stručným charakterizovaním Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava" alebo "slovenská ústava"), ústavných zákonov ako súčasti ústavného systému Slovenskej republiky a vzťahu ústavy a ústavných zákonov. Následne sa zameriam na preskúmanie postavenia národnej rady z hľadiska výkonu jej ústavodarnej právomoci.

Ústava bola Slovenskou národnou radou v roku 1992 prijatá a následne vyhlásená v Zbierke zákonov ako "Ústava Slovenskej republiky", resp. ako "Ústava Slovenskej republiky č.460/1992 Zb.". Nebola teda formálne označená ako ústavný zákon. Napriek tomu je nepochybné, že Slovenská národná rada ju prijala ako ústavný zákon. Možno preto povedať, že ústava sa do podoby právneho predpisu dostáva vo forme ústavného zákona. To znamená, že z formálneho hľadiska je ústavný zákon forma predpisu, v ktorom je stvárnená slovenská ústava.¹⁾

Z hľadiska základnej charakteristiky významnej vo vzťahu k predmetu príspevku je ústava polylegálna a rigidná. V súvislosti s rigidným charakterom ústavy ale prof. Prusák poznamenáva, že ústavu síce môžeme označiť ako rigidnú, ale ²⁾

Napriek československým ústavným tradíciám ústava neobsahuje derogačnú klauzulu. V slovenskej ústave nie je možné nájsť ustanovenie, ktoré by zodpovedalo ustanoveniu čl. 9 ods. 1 českej ústavy - - alebo čl. 79 ods. 1 prvá veta Základného zákona SRN -

Jediné ustanovenie v ústave, kde je výslovne uvedená zmena ústavy a z ktorého vyvodzujeme jej rigidný charakter, je čl. 84 ods. 4, podľa ktorého sa vyžaduje ústavná väčšina - 3/5 všetkých poslancov národnej rady. V čl. 84 ods. 4 ústava primárne upravuje kvórum, ktoré je potrebné na o. i. aj na . Uvedené ustanovenie ústavy teda neupravuje, resp. nestanovuje ústavné pravidlá pre zmenu ústavy, ale len kvórum pre prijatie platného uznesenia národnej rady. Uvedené ustanovenie preto nie je možné považovať za derogačnú klauzulu.

V roku 1998 schválila národná rada prvú novelu ústavy. Napriek absencii derogačnej klauzuly postupovala v súlade s československými ústavnými tradíciami a prijala ústavný zákon, ktorým sa priamo novelizovala ústava. Tento spôsob nebol spochybnený a pri všetkých nasledujúcich novelách ústavy postupovala národná rada rovnakým spôsobom. Tým vznikla určitá ústavná obyčaj, na základe ktorej sa ústava novelizuje ústavným zákonom. Tým vznikla skupina ústavných zákonov, ktoré priamo novelizovali ústavu a majú charakter tzv. novelizačných ústavných zákonov.

Napriek tomu, že formálna a procesná stránka zmeny ústavy je na základe vytvorenej ústavnej obyčaje jasná, mala by derogačná klauzula a jej doplnenie do ústavy svoje opodstatnenie, pretože by mala/mohla prispieť k zabráneniu dekompozície ústavného systému prijímaním takých ústavných zákonov, ktoré predstavujú nepriame novely ústavy alebo v jednotlivých prípadoch prelamujú ústavu. Derogačná klauzula by mala stanoviť ústavné pravidlo, podľa