Knihovné (tabulárne) vydržanie práva k nehnuteľnosti a rekodifikácia občianskeho práva hmotného

The article deals with the theoretical assessment of problems of the institute of library (tabular) endurance of rights and formulates partial conclusions in relation to the recodification of civil substantive law in relation to this legal institute. The authors of the presented article focus on the analysis of the opinions contained in the literature in relation to this legal institute. The article is dedicated to the historical development of the analyzed issues, as well as its current state and possible legislative formulation in the future. The content of the article also presents the analysis of the legal regulation dealing with the above mentioned legal institute in the relevant legislation in selected European countries - that is the Civil Code of the Federal Republic of Germany (BGB), the Civil Code of Austria (ABGB), the Swiss Civil Code (ZGB), the Liechtenstein Act on Right , as well as the issue of their legislative basis in the new Czech Civil Code and the Hungarian Civil Code. In the end, the article presents proposals de lege ferenda, specifically some proposals of the relevant provisions of the new Slovak Civil Code. The new Slovak Civil Code could be partially inspired by a foreign legal regulation, in case of receipt of the Institute of library endurance of a right. In case that the receipt of this institute would be done, the legislative formulation could be based on the relevant provisions contained in the German Civil Code (BGB) and the Swiss Civil Code (ZGB).

Kodifikácia, resp. rekodifikácia občianskeho práva hmotného predstavuje dôležitý medzník vo vývoji súkromného práva každého štátu, ktorý pristúpi na tento krok.¹⁾ Jedným zo základných predpokladov kvalitnej kodifikácie, resp. rekodifikácie (bez ohľadu na jej predmet) je rozsiahla teoretická príprava²⁾ zahŕňajúca analýzu právnej úpravy , judikatúry, historického vývoja danej právnej oblasti, odbornej literatúry a zahraničných právnych úprav.³⁾ V rámci zmienenej teoretickej prípravy je potrebné posúdiť, ktoré právne inštitúty stratili svoje opodstatnenie, ktoré právne inštitúty je potrebné reformovať, ako aj to, ktoré právne inštitúty by sa mali prevziať, resp. doplniť do nového kódexu. V tomto príspevku sa pokúsime o teoretické spracovanie problematiky (u nás dnes pomerne málo známeho) inštitútu knihovného (tabulárneho) vydržania práva a o formulovanie niektorých záverov vo vzťahu k rekodifikácii občianskeho práva hmotného v súvislosti s týmto právnym inštitútom - budeme si všímať stanoviská k predmetnému právnemu inštitútu v odbornej literatúre a jeho právnu úpravu v relevantných právnych predpisoch niektorých európskych štátov. Keďže knihovné vydržanie práva úzko súvisí s problematikou materiálnej publicity verejných zoznamov, resp. verejných registrov, či verejných kníh (ďalej len "verejné zoznamy"), alebo teda s problematikou ochrany dobrej viery v správnosť údajov verejného zoznamu,⁴⁾ určite si zaslúži, aby sa mu venovala v našej odbornej literatúre v súvislosti s rekodifikáciou občianskeho práva hmotného väčšia pozornosť, ako to bolo doposiaľ.⁵⁾

Verejné zoznamy, do ktorých sa zapisujú určité práva, majú byť zdrojom spoľahlivých informácií o týchto právach a ten, kto koná v dobrej viere v správnosť údajov verejného zoznamu, mal by požívať právnu ochranu. Ak tento postulát (formulovaný, samozrejme, v predchádzajúcej vete veľmi zjednodušene) nie je premietnutý do príslušných právnych predpisov, zmysel spravovania verejných zoznamov sa silne narúša, subjekty dotknuté zápismi prestávajú dbať o súlad stavu zapísaného do verejného zoznamu a skutočného právneho stavu, v dôsledku čoho postupne dochádza k tomu, že verejný zoznam nereflektuje právny stav a jeho vedenie sa z právneho hľadiska fakticky stáva iracionálne. Tak to bolo u nás v minulosti v prípade spravovania evidencie nehnuteľností. Určitý pozitívny pokrok predstavuje právna úprava spravovania katastra nehnuteľností, ani táto právna úprava však nezodpovedá požiadavkám na právnu úpravu moderného verejného zoznamu poskytujúceho vyváženú ochranu práv skutočne oprávnenej osoby (t.j. osoby, ktorej svedčí určité právo zapisované do verejného zoznamu) a práv osoby konajúcej v dobrej viere v správnosť údajov verejného zoznamu.⁶⁾

Jednou zo základných otázok spojených so zápismi práv do verejných zoznamov je otázka, či sa osobe, v prospech ktorej bol vykonaný zápis práva do verejného zoznamu, má poskytnúť ochrana od okamihu zápisu práva do verejného zoznamu, alebo až od uplynutia určitej doby od okamihu vykonania zápisu práva do verejného zoznamu v prospech tejto osoby, pričom práve v súvislosti s uplynutím takejto lehoty sa v odbornej literatúre spomína inštitút knihovného vydržania práva. Mohli by sme uviesť aj celý rad ďalších súvisiacich otázok, ako napr. otázku, čo znamená "dobrá viera" v správnosť údajov verejného zoznamu, alebo otázku, či sa má predmetná ochrana vzťahovať len na prípady zápisu práva do verejného zoznamu na základe odplatného právneho úkonu, resp. právnej skutočnosti, s ktorou sa spája poskytnutie určitej formy plnenia v prospech iných osôb zo strany osoby, v prospech ktorej bol zápis vykonaný.

Zdá sa, že v našej odbornej literatúre⁷⁾ spred roku 1948 bola problematika knihovného vydržania práva pomerne dôkladne spracovaná,sa a tak pri skúmaní tohto právneho inštitútu z hľadiska slovenských (a uhorských), resp. československých právnych dejín nie sme odkázaní iba na znenie normatívneho textu § 1467 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ďalej len "ABGB"), nariadenia ministra spravodlivosti z roku 1855, ktorým sa vydávajú predpisy o uverejnení nových pozemnoknižných protokolov a o vedení ich do pozemkových kníh (ďalej len "nariadenie č. 222/1855 r. z."), ktoré na území Slovenska platilo s určitými modifikáciami až do roku 1950,⁸⁾ zákona č. 95/1871 r. z.⁹⁾ a judikatúru k týmto predpisom. Určité ťažkosti však spôsobujú protikladné stanoviská veľkých právnikov minulosti ohľadne knihovného vydržania práva, čo svedčí o tom, že relevantná právna úprava obsiahnutá vo vyššie uvedených právnych predpisoch pravdepodobne nebola dostatočne jednoznačná, a že k nej musíme pristupovať prezieravo a kriticky, t.j. ich automatické prevzatie by bolo nepochybne unáhleným krokom. Nezabúdajme v tejto súvislosti na slová profesora Adolfa Exnera, že knihovné vydržanie práva bolo vnímané v rakúskej odbornej literatúre ako inštitút zlopovestný¹⁰⁾ - v našich dňoch má táto zmienka profesora Adolfa Exnera istý odraz v slovách Alexandra Thöndela, že "v priebehu času niekoľko noviel VOZ a interpretačné problémy s nimi spojené urobili z tejto otázky problematiku veľmi zložitú."¹¹⁾

Pokiaľ ide o spomenuté protiklady prezentované v odbornej literatúre, všimnime si napríklad výklad profesora Antonína Randu, ktorý nesúhlasil s názorom, že knihovné vydržanie je zvláštnym druhom premlčania "jakkoliv zajisté v tomto ústavu kořeny své má, nýbrž vydržení knihovní, jak v obč. zákoníku sa objevuje, jest zvláštní spůsob nabývací, vydržení fysickému takřka parallelně po boku běžící."¹²⁾ Iný právny názor zastával profesor Adolf Exner, podľa ktorého trojročná doba, v rámci ktorej bolo možné pri naplnení stanovených podmienok napadnúť zápis do pozemkovej knihy, je premlčacou dobou.¹³⁾ V maďarskej (uhorskej) odbornej literatúre zastával právny názor, že tzv. knihovné vydržanie práva je v skutočnosti skôr knihovným premlčaním napríklad Grosschmid Béni.¹⁴⁾ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v minulosti sa aj vydržanie vnímalo ako určitá forma premlčania.¹⁵⁾

Ďalej by sme mohli, pokiaľ ide o polemiky ohľadne podstaty knihovného vydržania práva, spomenúť, že niektorí odborníci z ustanovení zákona č. 95/1871 r. z., ktoré upravovali knihovné vydržanie práva, odvodzovali zásadu materiálnej publicity pozemkových kníh.¹⁶⁾ Naproti tomu v odbornej literatúre sa vyskytol aj názor, že prostredníctvom inštitútu trojročného vydržania práva (t.j. knihovného vydržania práva) bol narušený princíp (materiálnej) publicity pozemkovej knihy.¹⁷⁾

Čo sa pôvodu tohto právneho inštitútu týka, v odbornej literatúre sa spomína staršie české právo, resp. staré nemecké právo.¹⁸⁾ Sprievodné materiály k návrhu nemeckého Občianskeho zákonníka (ďalej len "BGB") v súvislosti s právnou úpravou knihovného vydržania práva v § 1467 ABGB spomínajú Saské zrkadlo ("Sachsenspiegel") Eika von Repgow.¹⁹⁾ Profesor Antonín Randa pôvod predmetného inštitútu nachádza v staršom českom práve.

Knihovné vydržanie práva k nehnuteľnosti predstavovalo originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale aj spôsob nadobudnutia vecných práv k cudzej veci;²⁰⁾ dobová odborná literatúra pripúšťala (poznamenávala), že išlo o (špecifický) prípad vydržania práva.²¹⁾ V ďalších kapitolách ukážeme, že s "nadobudnutím" práva knihovným vydržaním podľa rakúskeho, resp. uhorského práva to bolo podstatne komplikovanejšie, ako by sa mohlo zdať na základe predchádzajúcej vety.

Podstatu knihovného vydržania práva vystihol V. J. Čečetka slovami "trpíli kdo knihovní zápis, aniž by se proti němu bránil, jinými slovy, mlčíli, tedy promlčí své právo k odpírání knihovnímu zápisu ve třech letech; ten, jehož právo po tři roky bez odporu v knihách jest zapsáno, jenž právo to nerušeně po tři roky drží, po uplynutí této doby právo vydržuje, a právo takové jest pak nepopíratelné."²²⁾ Osobitne by sme chceli vyzdvihnúť slová "trpíli kdo knihovní zápis, aniž by se proti němu bránil", nakoľko v istom zmysle zdôrazňujú zodpovednosť dotknutého subjektu za správnosť údajov zapísaných do verejného zoznamu. V podobnom duchu sa k podstate knihovného vydržania práva vyjadril aj profesor Antonín Randa.²³⁾

Pokiaľ ide o právnu úpravu vydržania v ABGB vo všeobecnej rovine, tento právny predpis rozlišoval vydržaciu dobu osobitne vo vzťahu k veciam hnuteľným a osobitne vo vzťahu k nehnuteľnostiam, v prípade ktorých rozlišoval, či ide na jednej strane o nehnuteľnosti zapísané do verejných kníh alebo na druhej strane o nehnuteľnosti tam, kde nie sú ešte zavedené riadne verejné knihy²⁴⁾ a nadobudnutie nehnuteľných vecí sa preukazuje zo súdnych spisov a iných listín, alebo tam, kde nie je vec zapísaná na meno toho, kto vykonáva držobné právo.²⁵⁾ Osobitná lehota na vydržanie práva voči určitým subjektom je pre nás už dnes z hľadiska knihovného vydržania práva prakticky bezvýznamná. ABGB neustanovil teda jednotnú vydržaciu dobu na vydržanie práva k nehnuteľnostiam, tak ako je to napríklad v našom platnom Občianskom zákonníku.

ABGB upravoval knihovné vydržanie práva najmä v § 1467, ktorý bol zrušený treťou čiastkovou novelou ABGB;²⁶⁾ knihovného vydržania práva sa zároveň týkali § 61 a nasl. zákona č. 95/1871 r. z. Podľa § 1467 ABGB pri nehnuteľných veciach vydržoval ten, na koho meno sú vložené vo verejných knihách, plné právo proti každému odporu takisto uplynutím troch rokov, pričom medze vydržania sa posudzovali podľa miery zapísanej držby. Časť odbornej verejnosti vnímala uvedenú lehotu troch rokov ako riadnu vydržaciu dobu vo vzťahu k nehnuteľnostiam a vo vzťahu k právam k nehnuteľnostiam.²⁷⁾ Franz von Zeiller v komentári k § 1467 ABGB poznamenal, že aj v prípade knihovného vydržania pr