Majetková nerovnosť a sociálna funkcia súkromného práva

(Topical reflection). In the last three decades the leading world economies witnessed a fundamental change in the wealth structure of society, consisting in unprecedented growth of wealth inequality. This serious social phenomenon has far - reaching negative implications and consequences for economic, social, political, ethical and legal relations in society. In this senseital so affects the area of private law, in particular its social function. The processof "Great Divergence" comesinto conflict with several principles of social doctrine of European private law and hencethose of private law legislation of the EU member states. It concerns among others the implementation of principles such as principle of equality, non-discrimination, solidarity and in particular principle of social justice in distribution of wealth and material values. Its definition suggests that the theme comprises multi-dimensional, complex and very wide interdisciplinary issues of various relations and knowledge from several social science disciplines. This reflection outlines the wider social context and utmost importance of the issue and names its individual aspects or correlations and resulting problems, which, also from the perspective of the sciences on the state and law, and especially civil law, require scientific analysis and new solutions in this actual context. It is rather an outline of assumptions and possibilities which, once confirmed in the economic and political areas, could create a verified basis for the search for new positive solutions in the area of protection of a weaker entity through the institutes of private law, concerning not only obligation law as before, but also the right , notex cluding more modern and suitable regulation of the property right.

V ostatných troch desaťročiach nastala zásadná zmena v majetkovej štruktúre spoločnosti, ktorá spočíva v nebývalom náraste majetkovej nerovnosti. Prebiehajúci a v aktuálnom čase stále gradujúci proces "veľkého roztvárania nožníc" (Great Divergence) v popredných svetových ekonomikách medzi neprimeraným hromadením majetku v rukách čoraz menšieho počtu globálnych vlastníkov a diferencovanou nemajetnosťou väčšiny občanov nepriaznivo ovplyvňuje sociálno-ekonomické, politické, etické, i právne vzťahy v štátoch vybudovaných na demokratických princípoch. V súlade s mimoriadnou spoločenskou závažnosťou celej tejto problematiky neprekvapuje preto zistenie, že sa stala predmetom sústredeného odborného záujmu a spoločensko vedného (najmä ekonomického) výskumu i odborných diskusií. Primerane tomu sa k tejto otázke vyjadrujú a zaujímajú stanoviská významné medzinárodné inštitúcie (OSN, OECD, Svetové ekonomické fórum), štátnicia mimovládne organizácie. V širokej palete publikovaných faktografických údajov a použitých argumentov, napriek rôznemu ideovému prístupu ich autorov i názorovej pestrosti, jednoznačne prevažuje mienka, že prudký nárast majetkovej nerovnosti v uvedenom období zrejme spôsobuje prebiehajúci proces globalizácie s výraznou dominanciou neoliberálnej doktríny, ktorú charakterizuje deregulácia, privatizácia a uplatnenie slobodného trhového hospodárstva bez výraznejšej účasti a zasahovania štátu do ekonomickej aj sociálnej oblasti. Tento model sa okrem USA a ďalších popredných ekonomík sveta v prevažujúcej miere použil aj v transformujúcich sa štátoch strednej a východnej Európy po zásadných politických a spoločenských premenách v roku 1989, v dôsledku čoho sa veľká časť majetku ocitla v rukách niekoľkých oligarchov.

Proces globalizácie sprevádzaný nebývalou centralizáciou a koncentráciou výroby, distribúcie a kapitálu s dominanciou veľkých nadnárodných korporácií a neoliberálneho modelu trhového hospodárstva má popri určitých pozitívach aj ďaleko siahle negatívne následky a dopady na celú sféru ekonomických, sociálnych, politických, etických i právnych vzťahov v spoločnosti. Tento proces, ktorý má za následok nebývalú majetkovú polarizáciu v spoločnosti, sa dostáva do rozporu s princípmi sociálneho trhového hospodárstva a následne aj so sociálnou doktrínou európskeho súkromného práva a osobitne súkromno právneho zákonodarstva národných štátov Európskej únie. Týka sa to možného negatívne vplyvu na realizáciu takých zásad európskeho súkromného práva, akými sú okrem ľudskej dôstojnosti a slobody aj rovnosť, sociálna spravodlivosť, antidiskriminácia, regard andfairnes, solidarita a zásada spolupráce.

Už z uvedeného je zrejmé, že ide o mimoriadne rozsiahlu mnohorozmernú a interdisciplinárnu problematiku celého komplexu veľmi zložitých vzťahov a faktorov, ktoré sa prelínajú okrem ekonomických aj ďalšími spoločenskými vzťahmi. Týka sa takých kategórií ako je ekonomický model trhového mechanizmu, vlastníctvo, demokracia, štátne zásahy do ekonomiky, daňová sústava, majetkové práva, ľudské práva a celý rad ďalších. Preto jej komplexné riešenie by nepochybne vyžadovalo analýzu, v ktorej sa uplatňujú okrem poznatkov ekonomických vied tiež hľadiská ďalších spoločensko vedných disciplín, vrátanie vied o štáte a práve. Takéto ciele si oprávnene môže klásť iba dlhodobý interdisciplinárny tímový výskum. Preto vzhľadom na povahu skúmanej problematiky predložená úvaha nie je a ani nemôže byť zameraná na jej riešenie v celom širokom rozsahu. Vychádzajúc zo základných faktografických údajov ide skôr o pomenovanie súvislostí a možných negatívnych vplyvov priepastného nárastu majetkovej nerovnosti na sociálnu doktrínu európskeho súkromného práva, na možnosti realizácie majetkových i sociálnych práv vo svetle právnych a etických princípov zakotvených v ústavnoprávnom a súkromno právnom zákonodarstve národných štátov. V tomto kontexte sa zvýrazní naliehavá spoločenská potreba prehĺbiť i zdokonaliť niektoré právne mechanizmy s poukázaním na úlohy, ktoré pritom prichodí riešiť komplexne spoločenským vedám ako celku a osobitne v ich rámci vedám o štáte a práve, vrátane právnej civilistiky.

Doposiaľ najúplnejšiu a najtransparentnejšiu podobu obrazu o náraste majetkovej nerovnosti vo svete podal významný francúzsky ekonóm Thomas Piketty. Vo svojom rozsiahlom diele, ktoré bolo v krátkej dobe preložené do viacerých jazykov, podáva súhrnné konkrétne údaje o historickom vývoji majetkovej nerovnosti v dvadsiatke štátov s rozvinutou ekonomikou od 18. storočia do súčasnosti.¹⁾ Použitím analytických matematických a štatistických metód na základe porovnávania ilustruje vývojové trendy majetkovej nerovnosti v jednotlivých historických fázach, pričom jeho analýza a úvahy vyúsťujú do vedecky podložených záverov odhaľujúcich základné protirečenia v súčasnosti dominujúceho ekonomického modelu trhového hospodárstva. V prvom rade je to poznatok, že v ostatných rokoch sa podiel výnosu z kapitálu (ktorý je väčšinou v rukách veľkých vlastníkov majetku) v pomere k výnosu z príjmov za prácu rapídne zväčšoval, čo viedlo zákonite k zvýšeniu akumulácie majetku bohatých.²⁾ Ďalší jeho významný poznatok spočíva v premise, že výnos z kapitálu v podmienkach neobmedzeného trhu sa zväčšuje rýchlejšie než produkcia, ktorá vyjadruje hranice ekonomického rastu. Napokon z hľadiska skúmania samotnej otázky akumulácie bohatstva je dôležitý poznatok, že tie najväčšie majetky rástli v posledných desaťročiach výraznerých lejšie ako bola priemerná miera rastu bohatstva, čiže veľmi veľké majetky dosahovali extrémne hodnoty. (Napr. niektorí jednotlivci sú takí bohatí ako celé krajiny.³⁾ ) V uvedenom období najväčšie majetky rástli rádovo až 6 - 7 percent ročne. Z toho vyvodil Piketty záver, že nerovné prínosy kapitálu súfaktorom podporujúcim " otváranie veľkých nožníc".⁴⁾

Podobne aj významný americký ekonóm Joseph E. Stiglitz pri skúmaní negatívnych dôsledkov globalizácie vyvracia pravdivosť neoliberálnej tézy politiky tzv. Washingtonského konsenzu, podľa ktorej "bohatstvo tečie zhora dolu", a preto je najdôležitejšie, aby sa umožnilo ekonomike rásť, pretože rast znamená prínos pre všetkých, teda aj pre chudobných, a že prospech z rastu nakoniec zhora presiakne až k chudobným. Presvedčivo dokazuje, že to tak ani zďaleka nie je.⁵⁾ V priebehu globalizácie, ako tvrdí v novšom svojom diele, sa v USA vytvoril "obdivuhodný ekonomický stroj, ktorého prínosy idú väčšinou smerom k tým najbohatším.".⁶⁾ Na dôkaz toho poskytuje údaj, že horné jedno percento spoločnosti vlastnilo v roku 2011 40 percent celkového majetku v USA. Ešte väčšiu výpovednú hodnotu o akumulácii kapitálu a vlastníctva poskytuje majetková diferenciácia v rámci tohto jedného percenta. Väčšina tohto bohatstva totiž pripadá na jednu stotinu z uvedeného jedného percenta Američanov, ktorí vlastnia dovedna 35 percent majetku tých najbohatších. Uvedený trend je v USA a v popredných západných štátoch na vzostupe. Podľa údajov britskej mimovládnej organizácie OXFAM sa v celosvetovom meradle podiel majetku pripadajúci na 1 percento najbohatších zvýšil zo 44 percentv roku 2009 na 48 percent v roku 2014 a v roku 2016 prekročí 50 percent. Podľa údajov, ktoré predložila citovaná organizácia v roku 2015 Svetovému ekonomickému fóru v Davose, 85 ľudí vlastnilo majetok rovnaký ako chudobnejšia polovica ľudstva, t.j. 3,5 miliardy ľudí. Dokonca na začiatku 2016 sa tento pomer v súlade s celkovým trendom zhoršil tak, že počet 85 sa ešte zmenšil na 62 ľudí.⁷⁾ Pokiaľ ide o spomínané 1 percento, tak majetok v jeho vlastníctve má hodnotu 110 biliónov USD, čo je 65-krát viac než chudobnejšia polovica ľudstva. A tak by bolo možné pokračovať v uvádzaní ďalších štatistických a matematických údajov o zväčšujúcej sa priepastnej majetkovej nerovnosti, ktoré sa dajú len ťažko spochybniť.

Z hľadiska ďalšieho hospodárskeho rastu a konkurencieschopnosti sa problémom majetkovej nerovnosti zaoberala aj najnovšia správa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) z mája 2015.⁸⁾ Rozsiahly materiál, ktorý správa obsahuje, vychádza z predpokladu, že kým určitá miera majetkovej nerovnosti je potrebná a nevyhnutná, nesmie sa prekročiť kritická hranica, ako sme toho svedkami v súčasnosti. Totiž podľa generálneho tajomníka OECD Ángela Gurriu, situácia v tomto smere je už neúnosná a dosiahol sa bod zlomu. Preto sa v správe priamo podmieňuje obnovenie a pokračovanie hospodárskeho rastu zmiernením súčasnej priepastnej majetkovej nerovnosti v západných krajinách a navrhuje sa súbor opatrení proti vysokej nerovnosti a na podporu rovnakých príležitostí a štartovacích možností pre všetkých. Týka sa to väčšiny z 34 krajín OECD, pričom najväčšiu mieru majetkovej nerovnosti podľa správy vykazujú USA a najmenšiu Švédsko, Nórsko a Fínsko. Prekvapujúco ani Slovensko v celkovom hodnotení OECD nevyznieva ako štát s extrémnym stupňom majetkovej nerovnosti. (O pravdepodobných dôvodoch takéhoto hodnotenia stavu majetkovej nerovnosti na Slovensku sa ešte zmienime ešte na inom mieste tejto úvahy.)

K problematike majetkovej nerovnosti sa jednoznačne odmietavo vyjadril tiež pápež František vo svojej Apoštolskej exhortácii, keď povedal: "Dnes musíme povedať nie ekonomike vylučovania a nerovnosti. Táto ekonomika zabíja... V tomto kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti. Tento názor, ktorý nikdy nebol potvrdený konkrétnymi faktmi, je znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a "posvätné" mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku. Vylúčení medzičasom stále čakajú.".⁹⁾ Uvedené stanovisko hlavy katolíckej cirkvi, v ktorom je v koncentrovanej podobe, názorne a výstižne vyjadrený názor na podstatnú ekonomickú, sociálnu i etickú stránku celého javu, plne zapadá do kontextu katolíckeho sociálneho učenia, ktoré katolícka cirkev dlhodobo zastáva a hlása.

Prekročenie kritickej hranice v akumulácii majetku a kapitálu úzkou spoločenskou vrstvou znamená v prvom rade obrovský nárast jej ekonomickej moci, ktorá, ako je známe, bola vždy v histórii bez ohľadu na charakter danej spoločensko-ekonomickej formácie priamo úmerná volúmenu ňou vlastneného majetku. Táto obrovská ekonomická moc sa neprejavuje iba v hospodárskej sfére, lež potencionálne sama osebe obsahuje vždy aj silnú tendenciu presakovať tiež do politickej moci a primerane tomu čo najviac ovplyvňovať a kontrolovať vládnucu politickú štruktúru a podľa možnosti všetky tri piliere politickej moci v štáte. Na tomto vývojovom stupni sme teda svedkami permanentného procesu premeny moci ekonomickej, reprezentovanej nahromadeným vlastníctvom, na politický vplyv, čo následne vedie k zabezpečeniu a ochrane ekonomického mechanizmu nerovnomerného rozdeľovania majetku v spoločnosti, z ktorého profitujú najviac tí najmajetnejší. A keďže proces hromadenia majetku sa uskutočňuje prevažne prostredníctvom finančného trhu a finančných obchodných a burzových operácií, nositeľmi týchto zvýšených kapitálových prínosov sú prevažne predstavitelia finančného kapitálu. Mocenský vplyv tejto superbohatej elity na dianie v politickej sfére USA veľmi výstižne charakterizoval spomínaný Joseph Stiglitz, keď konštatoval, že už pri zvolení väčšina senátorov a členov Dolnej snemovne "patrí k hornému jednému percentu a na postoch ich udržujú peniaze od horného percenta, po skončení volebného obdobia sa od horného jedného percenta dočkajú odmeny". A dodal ešte, že "značná časť významných vládnych predstaviteľov v oblasti obchodu a ekonomiky takisto pochádza z horného jedného percenta".¹⁰⁾ Naznačené personálne prepojenie ekonomickej moci "horného jedného percenta" s mocou zákonodarnou a výkonnou vytvára akýsi kolobeh v uzavretom kruhu, z ktorého je zrejmé, v záujme kohobol takto nastavený a v záujme koho aj funguje. Už samotný fakt, že nahromadený majetok nepatrnej spoločenskej vrstvy ľudí predstavujúci rozhodujúcu ekonomickú moc v spoločnosti, ktorá sa vymyká spod efektívnej kontroly štátu ako reprezentanta záujmov väčšiny spoločnosti spochybňuje prinajmenej mravnú legitimitu tohto stavu, nehovoriac už o opačnej tendencii (ako na to upozorňuje Stiglitza ďalší autori) spočívajúcej v tom, že jedno horné percento sa usiluje dostať pod kontrolu podstatné súčasti štátneho mechanizmu. Pri takomto prepojení ekonomickej moci so štátnou mocou sotva možno očakávať, že sa v podmienkach dominujúceho neoliberálneho hospodárskeho modelu príjmu nejaké účinné opatrenia, ktoré by zastavili alebo aspoň zmiernili proces nerovnomerného rozdeľovania vytvoreného majetku.

Vzhľadom na to, že v globalizovanom trhovom hospodárstve rozhodujúce postavenie v jeho štruktúre majú veľké nadnárodné korporácie zasahujúce svojou činnosťou prakticky do všetkých častí sveta, ekonomický a následne aj politický vplyv ich predstaviteľov a hlavných vlastníkov sa neobmedzuje len na "materské" štáty, ale nezriedka presahuje aj do celého radu ďalších štátov. Primerane tomu možno zaznamenať dosť časté prípady, keď v rôznych krajinách sveta nadnárodné korporácie prostredníctvom svojich predstaviteľov priamo ovplyvňujú kreovanie, resp. zachovanie takých štátnych reprezentácií, ktoré sú priaznivo naklonené ich ekonomickým záujmom a aktivitám.

Nárast majetkovej nerovnosti a s tým nerozlučné spojenie ekonomickej a politickej moci nepochybne deformuje všetky aspekty politického systému v demokratickom štáte. Predovšetkým sa na všetkých úrovniach potencionálne vytvárajú podmienky na ovplyvňovanie samotného procesu demokratického kreovania a aj fungovanie štátnych a právnych inštitúcií, ktoré by mali v záujme drvivej väčšiny ľudí slúžiť verejnému blahu a nie, ako na to v hojnom počte upozorňujú kritici majetkovej polarizácie, prevažne záujmom nepatrnej menšiny na vlastnom obohacovaní. Pritom sa znehodnocujú platné demokratické, občianske a všeľudské hodnoty a princípy, na ktorých je mod