Akcesorita záložného práva, banková záruka a konkurz

¹⁾Akcesorickej povahe záložného práva v súvislosti so zriadením a vznikom záložného práva na zabezpečenie budúcich alebo podmienených pohľadávok sa sčasti venoval už Róbert Jakubáč v článku s názvom uverejnenom v úvodnom čísle časopisu Súkromné právo. Ako vyplýva z jeho článku, v slovenskej odbornej literatúre prevládajú právne názory zdôrazňujúce akcesoritu záložného práva v každej situácii. Za všetky je možné uviesť napríklad: ²⁾. Akcesorická povaha záložného práva sa, zjednodušene povedané, prejavuje tak, že jeho "osud" je zviazaný s "osudom" zabezpečenej pohľadávky. Ak teda pripustíme, že záložné právo je akcesorické, znamená to, že záložné právo vzniká vždy najskôr spolu so zabezpečenou pohľadávkou a najneskôr spolu so zabezpečenou pohľadávkou aj zaniká.

Akcesorickú povahu záložného práva zdôrazňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj " "), keď tvrdí, že ³⁾

Autor tohto článku sa však domnieva, že právny názor zdôrazňujúci prísnu akcesoritu záložného práva v každej situácii je prinajmenšom problematický, a že v praxi môže mať významné negatívne dopady na fungovanie a uplatniteľnosť záložného práva ako nástroja zabezpečenia budúcich pohľadávok. Tento záver sa potvrdil aj v jednom z nedávnych rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj " "), ktorého predmetom bola práve daná problematika.

Podobne ako Najvyšší súd SR, aj Najvyšší súd ČR sa vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi prísne pridržiava akcesorickej povahy záložného práva za každej situácie.

K akcesorite záložného práva uvádza Najvyšší súd ČR nasledujúce: ."⁴⁾

Právny názor vychádzajúci z prísnej akcesority záložného práva potvrdil Najvyšší súd ČR aj v jednom zo svojich posledných rozhodnutí k danej problematike, ktoré bolo vydané pod sp. zn. 29 Cdo 4340/2011 26. augusta 2014. Po prečítaní tohto rozhodnutia však vyplávajú na povrch problémy a negatíva, ktoré sú spojené s presadzovaním právneho názoru o striktnej akcesorite záložného práva aj v prípade zabezpečenia budúcej pohľadávky. Rozhodnutie je negatívnou správou predovšetkým pre banky a negatívne vplýva na použitie bankových záruk ako rozšíreného nástroja zabezpečenia pohľadávok v obchodnom styku.

Predmetom rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR bol, okrem iného, skutkový stav, kedy banka poskytla v prospech dodávateľa svojho klienta bankovú záruku pre prípad, že by klient nesplnil svoj záväzok voči svojmu dodávateľovi riadne a včas. Banka zároveň uzavrela s klientom zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam klienta, ktorej predmetom bolo zabezpečenie budúcej pohľadávky banky voči klientovi pre prípad, že by banka plnila na zá­klade bankovej záruky v prospech dodávateľa klienta. Voči klientovi bol však následne vyhlásený konkurz. Z dôvodu, že klient banky bol v konkurze a už nebol schopný splniť voči dodávateľovi svoje záväzky, obrátil sa dodávateľ na základe vystavenej bankovej záruky so žiadosťou o plnenie na banku. Banka svoju povinnosť voči dodávateľovi vyplývajúcu z bankovej záruky splnila a následne prihlásila takto vzniknutú pohľadávku voči klientovi v konkurznom konaní ako zabezpečenú pohľadávku s právom na oddelené uspokojenie z výťažku speňaženia majetku klienta tvoriaceho záloh. Zo strany jedného z veriteľov klienta však došlo k popretiu prihlásenej pohľadávky banky čo do poradia (práva na oddelené uspokojenie z dôvodu záložného práva), na čo banka následne podala žalobu o určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky. Spor sa cez prvú a druhú inštanciu dostal až pred Najvyšší súd ČR. Ten vo svojom rozhodnutí, okrem iného, uviedol, že