Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Uplatňovanie zásady nemo plus iuris - odklon v rozhodovaní v prospech dobromyseľného nadobúdateľa?
Judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít nie je jednotná v otázke posudzovania stretu ochrany vlastníckeho práva a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa, a neustále sa vyvíja. Článok predstavuje rekapituláciu aktuálnej judikatúry, ktorá sa vzťahuje k danej problematike po tom, ako došlo k odklonu v rozhodovaní v prospech dobromyseľného nadobúdateľa.
The case law of the Slovak Supreme Judicial Authorities is not uniform in assessing the conflict between the protection of property rights and the protection of the good faith of the new purchaser and is constantly evolving. The article presents a recapitulation of current case law, which relates to the matter after there was a deviation in decision-making in favour of a good faith purchaser.
DRAGAŠIČ, M.: Uplatňovanie zásady nemo plus iuris - odklon v rozhodovaní v prospech dobromyseľného nadobúdateľa?; Justičná revue, 73, 2021, č. 11, s. 1287 - 1302.
Pri rekapitulácii rozhodovania slovenských súdnych autorít z pohľadu vyriešenia predmetnej kolízie práv pôvodného vlastníka a dobromyseľného nadobúdateľa sa javí, že pôjde o stav konečný, pretože veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte ako "Veľký senát"), potom ako mu bola postúpená vec senátom 4 O Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako "Najvyšší súd"), rozhodnutím spis. zn. 4Obdo 69/2018 zo dňa 29.5.2020 dospel k právnemu záveru ohľadne ne(možnosti) nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dobromyseľným nadobúdateľom od nevlastníka. Keďže sa senát 4 O odkláňal od právneho záveru nemožnosti prelomenia princípu
nemo plus iuris,
uvedeného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu - sp. zn. 3Cdo 223/2016, 3Cdo 115/2016, 3Cdo 144/2010, 5MCdo 12/2011, predložil vec veľkému senátu s otázkou, či možno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od osoby, ktorá v skutočnosti nie je jej vlastníkom, ale ktorej vlastnícke právo svedčí zo zápisu v katastri nehnuteľností, a to len na základe dobrej viery nadobúdateľa tejto nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že v Českej republike je tento právny problém vyriešený a pri posudzovaní danej otázky sa vychádzalo z rovnakého právneho základu uvedeného v ust. § 126, § 132 a § 133 Občianskeho zákonníka, článok sa venuje v úvode aj pohľadu na danú problematiku u našich susedov.I Vývoj judikatúry v Českej republike (v skratke)
Tendencia v rozhodovaní, smerujúca k posilneniu princípu právnej istoty v prospech dobromyseľného nadobúdateľa (aj keď jeho nadobúdaciemu titulu predchádzal absolútne neplatný prevodný úkon), bola markantná najprv v Českej republike a to už v roku 2009, keď Ústavný súd Českej republiky (ďalej ako "Ústavný súd ČR") vydal nález sp. zn. I. ÚS 143/2007 zo dňa 25.2.2009.
V otázke posúdenia dobrej viery pri nadobudnutí nehnuteľnosti prišlo k zásadnému zlomovému rozhodnutiu Ústavného súdu ČR zo dňa 11.5.2011, sp. zn. II. ÚS 165/11. Právna veta tohto nálezu znie:
"Keďže princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa pôsobí proti princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné nájsť praktickú konkordanciu medzi oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a ak to nie je možné, potom tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti. Osoby, ktorým dobrá viera svedčí, totiž nenesú žiadny diel zodpovednosti za neplatnosť zmluvy uzavretej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytovaná ochrana."
Významným ústavným rozhodnutím, ktorým bola zavedená nová skutková podstata nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom v Českej republike, je nález Ústavného súdu ČR zo dňa 17.4.2014, sp. zn. I. ÚS 2219/2012. Ústavný súd ČR zdôraznil, že k uvedenému kroku pristúpil s ohľadom na dlhodobú nečinnosť zákonodarcov, ktorí v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi nezabezpečili potrebnú ochranu dobromyseľným nadobúdateľom. Ústavný súd ČR v závere nálezu skonštatoval, že
"... aj podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností."
1)
Je potrebné uviesť, že Najvyšší súd Českej republiky (ďalej ako "Najvyšší súd ČR"), aj napriek cit. nálezom Ústavného súdu ČR, zotrvával na svojom stanovisku o nemožnosti takýmto spôsobom nadobudnúť vlastnícke právo
2)
až do zavŕšenia zjednotenia rozhodovania prijatím rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 31 Cdo 353/2016. Z odôvodnenia rozhodnutia sa javí, že k tomuto opačnému stanovisku Najvyšší súd ČR dospel nie úplne zo svojho presvedčenia, keď sám zdôraznil, že:
"Koná tak za situácie, kedy Ústavný súd podľa dovolacieho súdu nevyjasnil dostatočne presvedčivo možnú koexistenciu nadobudnutia vlastníctva vydržaním a nadobudnutia vlastníctva na základe dobrej viery, pretože podmienky pre argumentovateľnú oponentúru (viď nález sp. zn. IV. ÚS 301/05) tu nie sú dané."
Rozhodnutie o tak vážnej a zásadnej otázke preto vyznieva nie veľmi presvedčivo, bez dostatočnej právnej argumentácie, pričom bez ďalšieho predostiera stanovisko, že je potrebné rešpektovať túto ustálenú judikatúru Ústavného súdu ČR.V Českej republike, okrem toho, že Ústavný súd ČRa Najvyšší súd ČR dospeli k zjednoteniu stanoviska a definitívne vyriešili otázku stretu dvoch dotknutých princípov, bola prijatá aj nová zákonná úprava obsiahnutá v novom Občianskom zákonníku, konkrétne ust. § 984 ods. 1, ktoré výslovným zakotvením materiálnej publicity verejných zoznamov (to znamená aj katastra nehnuteľností) prelamuje zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než máa prikláňa sa na stranu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov oproti ochrane skutočných vlastníkov.
3)
II Prvé prelomové rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
Prvý prelomový nález Ústavného súdu SR (ďalej ako "Ústavný súd") - sp. zn. I. ÚS 549/2015, vyšiel dňa 16.3.2016.
V predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bola jeho žaloba voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu o vylúčenie jeho majetku zamietnutá. Okresný súd Trnava rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že v konaní nepreukázal platné nadobudnutie vlastníckeho práva u svojich predchodcov a preto sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy. Sťažovateľ nadobudol dotknuté nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, uzavretej so správcom so súhlasom príslušného konkurzného súdu.
Ústavný súd pri posudzovaní predmetnej sťažnosti skonštatoval, že všeobecné súdy majú povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také, aby
"... úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strane."
4)
Ústavný súd posudzoval špecifikum daného prípadu, spočívajúceho v tom, žev procese nadobudnutia vlastníckeho práva u právnych predchodcov sťažovateľa išlo o privatizáciu štátneho majetku a všeobecné súdy sa pri posudzovaní platnosti predchádzajúcej zmeny správy štátneho majetku
"... sústredili iba na povrchné a svojvoľne hodnotené technické nedôslednosti rôzneho druhu v postupe štátnych orgánov, hovoriace v neprospech sťažovateľa."
Ústavný súd v tejto súvislosti skonštatoval, že
"... šlo o typický príklad ústavným súdom mnohokrát reprobovaného arbitrárneho a formalistického odôvodnenia zrejmej nesprávnosti a nespravodlivosti, keď uprednostňovali iba zdanlivú legalitu postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálneho právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť."
Záver všeobecných súdov bol nesprávny, pričom Ústavný súd videl pochybenie v tom, že
"... na ,prevod'majetku zo štátneho podniku na (...), a potom na akciovú spoločnosť bol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále šlo iba o tzv. faktickú zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú a nie o jeho prevod, či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou ,nemo plus iuris' tak, ako to učinili všeobecné súdy."
S poukazom na už uvedené závery Ústavného súdu v bode 13. odôvodnenia je ďalej uvedené, že:
"Pokiaľ takto privatizovaný majetok od štátu získala cez (..) akciová spoločnosť (..), potom (..), a nie naostatok spoločnosť, (..), ktorá ju v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného súdu previedla ďalšou kúpnou zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca 2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa, bolo potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva tejto osobe aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal ,nevlastník'."
Ústavný súd po zhodnotení skutkových zistení a vyvodení právneho záveru o tom, že v danom prípade je potrebné, s poukazom na špecifické okolnosti prípadu, poskytnúť ochranu vlastníckeho práva osobe, ktorá nadobudne takýmto spôsobom nehnuteľnosti od nevlastníka, potom prešiel do všeobecnej roviny, zaoberajúc sa možnosťou nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania.
V bode 14. preto konštatuje, že
"... nemožno bezvýnimočne tvrdiť ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky,nemo plus iuris' (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.)."
Ústavný súd sa zaoberal výkladom princípu dobrej viery, ktorý má chrániť účastníkov súkromno-právnych vzťahov a následnému poskytnutiu širokej ochrany takto nadobudnutému právu s odôvodnením, že v opačnom prípade by si osoba nemohla byť nikdy istá svojím vlastníctvom.
Preto Ústavný súd uviedol, že:
"Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobu."
Otázka, ktorá v súvislosti s dobrou vierou vyvstáva je, či sa dobrá viera u takého nadobúdateľa prezumuje. Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 17.4.2014, sp. zn. I. ÚS 229/2012, zdôraznil, že:
"Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali existenciu dobrej viery nadobúdateľa a z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného vlastníckeho práva nielen vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania) konkrétne a výslovne dovoláva, ale i vtedy, pokiaľ z ďalších okolností prípadu, či tvrdenia účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčiť dobrá viera."
5)
Z uvedeného možno uzavrieť, že sa dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti od nevlastníka neprezumuje, ale zisťuje.
Ústavný súd ďalej v súvislosti s dobrou vierou uvádza, že "... musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokia
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 11/2021
