Cirkularita v práve

There are three kinds of circularity in legal systems:

"Bez "chaosu" nie je poznanie. Bez čiastočného odmietania racionality nie je pokrok."¹⁾ Napísal mierne výstredný teoretik vedy P. K. Feyerabend. Jeho súputník, u nás asi najznámejší filozof vedy T. Kühn, sa vyjadril zdanlivo miernejšie: "Anomálie sa objavujú iba na pozadí paradigmy.".²⁾ Ak má právna veda niečo podobné paradigme, tak sú jej základom viera v a snaha o vlastnú racionalitu. Preto ju iritujú paradoxy, ktoré, vychádzajúc z racionality, vedú k logicky problematickým výsledkom. Obvykle sú pre potreby právnej praxe zvládnuteľné postupmi založenými na skúsenosti a "zdravom rozume", ale pre právnu teóriu a filozofiu predstavujú výzvu a upozornenie na miesto chaosu, z ktorého by mohlo vyrásť poznanie.

O paradoxoch v práve existuje literatúra. Upozorňuje, že paradoxy sú v práve časté, predstavujú bežnú súčasť právneho systému a iba výnimočne spôsobujú praktické problémy. Formulácia ".... záhada zahrnutá v myšlienke ústavy obsahujúcej pravidlá vlastnej zmeny, ak sú tieto pravidlá považované za súčasť ústavy, a tým sú podriadené postupu zmeny, ktorý sami stanovili."³⁾ pochádza od A. Rossa a má už viac ako polstoročie. Pripomína regres ad infinitum obsiahnutý v ústavnej norme upravujúcej svoju vlastnú zmenu. Ak bola táto zmena stanovená podľa postupu predpísaného jej predchodkyňou a táto zase podľa postupu predpísaného jej predchodkyňou ... tak to koniec koncov vedie k otázke vzniku nejakej pranormy a táto reťaz aspoň čisto logicky nemá koniec. "Riešenie" predložené A. Rossom opisuje ústavnú prax, ale neodstraňuje regres "Poslúchajte autoritu vytvorenú čl. 88, kým táto autorita sama označí svojho nástupcu, potom poslúchajte túto autoritu, kým táto sama označí svojho nástupcu, a tak do nekonečna.".⁴⁾ Už výraz "nekonečno" upozorňuje na prítomnosť paradoxu, ktorý je do budúcnosti rovnaký ako do minulosti.

Čiastočne podobný problém vo vzťahu k suverenite (britského) parlamentu sformuloval J. Tammelo. Jeho text je hodný dlhšej citácie: "Ak Parlament prijme zákon zakazujúci Parlamentu prijať akýkoľvek zákon, tak tento zákon buď je platný, alebo nie je platný. Ak tento zákon nie je platný, tak Parlament nemôže byť suverénny v tom zmysle, že má právomoc prijať akýkoľvek zákon, lebo právne neuspel v prijímaní navrhnutého zákona. Ak tento zákon je platný, tak Parlament prestal byť suverénnym, teda v budúcnosti už nebude existovať Parlament, pre ktorý bude platiť tvrdenie: "Parlament môže prijať akýkoľvek zákon." Takto formulovaný princíp parlamentnej suverenity by bol neudržateľný v oboch prípadoch. V prvom prípade by bol neudržateľný retrospektívne, v druhom prospektívne; v ani jednom nemôže byť trvalým ústavným princípom.".⁵⁾ Parlamentná suverenita v uvedenom právne čistom zmysle teda pôsobí aspoň formálnologicky samodeštruktívne. História však pozná príklady parlamentov, ktoré zrušili samé seba. Na našom území predstavuje asi najznámejší príklad samolikvidácie zákonodarného zboru Federálne zhromaždenie bývalého Československa.

J. Tammelo nachádza prakticko-právne vhodné riešenie v čiastočnej zmene formulácie princípu parlamentnej suverenity, ale prax ho nepotrebuje, lebo uvedená antinómia nespôsobuje praktické problémy. Ide však o upozornenie na problematickosť a obmedzenosť samotných základov všeobecne prijímaného chápania práva: "... hľadanie konečného normatívneho základu princípu suverenity Parlamentu vedie, ak nie k normatívnemu tak ku normatívnemu v ktorom sa základný normatívny princíp stáva skryto nepredvídateľným a vytvára paradoxy.".⁶⁾

Oba uvedené príklady pripomínajú "filozofické" paradoxy viet typu: Táto veta je nepravdivá alebo Kréťana vyhlasujúceho: Všetci Kréťania vždy klamú. V bežnom živote pôsobia ako logické hračky a právna prax ich obdoby tiež nepociťuje ako problém.

Spája ich, že spočívajú v uplatnení právnej normy alebo vety na ňu samotnú a vedú ku teoretickému problému, ktorým nie je riešiteľný v rámci systému, kde vznikol. Na rozdiel od prakticky významného problému "renvoi"⁷⁾ známeho hlavne z medzinárodného práva súkromného nie sú v zásade odstrániteľnými nedostatkami právneho systému, ale spočívajú v jeho základoch. Možno, že "...samotná prítomnosť samo-odkazu (self-reference) vo vete nie je zárukou, že táto veta zahŕňa paradox",⁸⁾ ale existujú významné príklady týkajúce sa základov právneho systému, kedy nie síce samoodkazovanie, ale uplatnenie pravidla správania (právnej normy) na toto pravidlo vedie ku

Nie náhodou spomínané príklady uplatnenia právnej normy na ňu samotnú pochádzajú z ústavného práva. Týkajú sa jeho archimedovského pevného bodu. Tento rovnako ako akýkoľvek systém ani právny systém nenachádza v rámci seba samého. "...ústavné systémy sú prirodzene neúplné v tom zmysle, že časť práva nie je odvoditeľná prostredníctvom pravidiel, ktoré vytvárajú ústavný systém. Náš názor je, že ide o charakteristiku ústavných systémov, ba aj právnych systémov vo všeobecnosti ..."⁹⁾.

Ústavné právo a ústava poskytujú ostatným právnym odvetviam normatívny základ, od ktorého odvodzujú svoju platnosť (teda normatívnu existenciu) a čiastočne i obsah. Ústavné právo a ústava suverénneho štátu ho však nemá kde hľadať a aj v prípade prijatia monistickej teórie vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva sa otázka "len" presúva do rámca medzinárodného práva verejného. Preto sa na pôde ústavného práva a jeho teoretickej reflexie ukazuje nevyhnutná neúplnosť každého, teda i právneho systému, ktorý obsahuje aspoň jednu v jeho rámci neodvoditeľnú a zároveň pre celý systém základnú normu.

Táto zároveň spája právny systém s jeho prostredím, na ktoré je tento rovnako ako každý systém odkázaný.

Matematický dôkaz, že každý dostatočne komplexný formálny systém obsahuje prvky, ktoré v jeho rámci nemožno dokázať, vraj poskytujú práce rakúskeho matematika Kurta Gödela, ktorý pôsobil v prvej polovici minulého 20. storočia. Právnikovi, ktorý je obvykle neznalý vyššej matematiky, teda i autorovi týchto riadkov, ostáva len možnosť spoľahnúť sa na zabudnutú legendu, na knihu Douglasa R. Hofstädtera: Gödel, Escher, Bach, ktorá viac ako naznačuje, že formálne systémy sa nakoniec "vyjadria" i samé o sebe, čo spôsobí, že obsahujú v ich rámci nedokázateľný prvok alebo prvky.¹⁰⁾

V právnom systéme¹¹⁾ je tento v jeho rámci neodvoditeľný prvok právnou normou, ktorej platnosť, čiže existenciu ako práv, nemožno odvodiť v rámci tohto právneho systému. Od tejto "neodvoditeľnej" právnej normy sa odvíja platnosť ostatku právneho systému, a preto je jeho normatívnym základom.

Právne myslenie obvykle mlčí o nevyhnutnej neúplnosti právnych systémov, ale jeho veľké časti, ba možno i väčšinu právnofilozofických smerov možno chápať aj ako pokusy nájsť alebo sformulovať základ a archimedovský bod práva. Prirodzenoprávne koncepcie ho nachádzali v inom normatívnom systéme zvanom prirodzené právo. Sociologické koncepcie v nejakom fakte sociálneho sveta. V tomto zmysle medzi ne patrí aj marxizmus s vôľou vládnucej triedy determinovanou materiálnymi a duchovnými podmienkami života spoločnosti. Čistá náuka právna Kelsena a Weyra implicitne uznala nevyhnutnú neúplnosť právneho systému, keď na jeho vrchol, od ktorého sa odvíjal právny systém, postavila fikciu základnej normy. Musela tak urobiť preto, lebo všetky sociálne, duchovné, materiálne, atď. faktory determinujúce právo vykázala mimo rámca právnej vedy ako pramene práva v materiálnom zmysle. Nepoprela však ich význam pre obsah právneho systému.

Neúplnosť právneho systému vyplýva z nevyhnutného uplatnenia časti (aspoň jedného) pravidiel právneho systému na tento právny systém. Nie je to však naopak? Nevyplýva nevyhnutnosť uplatnenia časti (aspoň jedného pravidla) pravidiel právneho systému na tento právny systém z jeho neúplnosti, z toho, že jeho základnú normu nemožno odvodiť v rámci tohto právneho systému?

Právne systémy nielen nevyhnutne, ale obvykle i v hojnom počte obsahujú právne normy o právnych normách, teda regulujú samé seba, svoju tvorbu, zmenu, aplikáciu, atď. Po napísaní sa uvedené zdá byť samozrejmosťou, ktorú každý vie. Patrí k zásluhám a možno i k objavom H. L.A. Harta, že rozdelil pravidlá na primárne a sekundárne: "...kým primárne pravidlá hovoria o činnosti, ktorú jednotlivci musia alebo nesmú vykonávať, sekundárne pravidlá sa zaoberajú primárnymi pravidlami samotnými."¹²⁾ Pre Harta sú sekundárne pravidlá nevyhnutné na vytvorenie a fungovanie právneho systému. Majú systémotvornú funkciu. Zvláštne miesto medzi sekundárnymi pravidlami zaujíma: "Pravidlo uznania, poskytujúce kritériá, podľa ktorých sa posudzuje platnosť iných pravidiel systému, je v dôležitom zmysle, ktorý sa tu pokúsime objasniť, pravidlom základným.".¹³⁾ Pravidlo uznania tvorí v rozvinutých právnych systémoch komplex právnych noriem určujúcich, ktoré pravidlá správania sú súčasťou daného právneho systému.¹⁴⁾ Aj jeho pomocou si právny systém vytvára a zachováv