Človek v prostredí právneho systému

Využitie základných poznatkov teórie systémov na štúdium práva a jeho prostredia vedie ku záveru, že bezprostredným prostredím právneho systému je len človek, lebo len jeho prostredníctvom prebiehajú jeho vstupy a výstupy. Postavenie človeka ako jediného priameho adresáta právnych noriem spôsobuje, že zo zorného uhla právaje človek prevažne prostriedkom, a nie účelom.

Téma právo a jeho prostredie možno znie na prvé počutie novo, ale dojem novosti sa skoro vytratí. Do jej rámca patrí veľa tradičných tém právneho myslenia. Azda najviditeľnejšou je právo a spoločnosť, ale možno do nej zaradiť aj aplikáciu práva, tvorbu práva, či právo a morálka. Mimo nej ostávajú asi "iba" vnútorné štrukturálne otázky právneho systému. Rozsah a rôznorodosť témy nastoľujú metodologickú úlohu hľadania primeranej úrovne všeobecnosti/konkrétnosti jej uchopenia. Masa odbornej spisby ojej častiach láka do pasce pohlcujúcich "podrobností".

V názve témy je obsiahnutý systémový prístup k jej skúmaniu. Systémový prístup tu neznamená snahu o usporiadanosť a logickosť poznávania, ale využitie poznatkov a kategórií teórie systémov. Základným pojmom úvah sa tak stáva systém. Jeho asi najznámejšiu definíciu sformuloval L. von Bertalanffy v polovici minulého dvadsiateho storočia: "Systém možno definovať ako komplex vzájomne pôsobiacich prvkov. Interakcia znamená, že medzi prvkami sú vzťahy R tak, že správanie prvku p vo vzťahu R je odlišné od jeho správania v inom vzťahu R".¹⁾ Napriek zdanlivej jednoduchosti a ďalšiemu vývoju poznania systémov je táto definícia vhodným východiskom štúdia vzťahov právneho systému s jeho prostredím.

Právo sa v rámci týchto úvah chápe ako normatívny systém určitých vlastností. Jeho prvkami sú koniec koncov pravidlá správania (právne normy, právne princípy) a možno i určité hodnoty.²⁾ Od svojho prostredia sa líši viac charakterom svojich prvkov a vzťahov medzi nimi ako intenzitou, či tesnosťou týchto vzťahov.

Zvláštnosťou práva ako normatívneho systému je zo zorného uhla uvedenej Bertalanffyho definície, že na to, aby vôbec bolo systémom, čiže na to, aby medzi jeho ľuďmi vytvorenými prvkami existovali nejaké vzťahy, potrebuje opäť človeka. Vzťahy medzi prvkami právneho systému utvára a udržiava človek vo svojom vedomí a bez jeho vedomia zanikajú, i keď sú právne normy a právne princípy zachytené na materiálnom nosiči mimo človeka. Vynára sa teda otázka, či človek nieje časťou svojho pôsobenia súčasťou právneho systému.

Právo je súčasťou prostredia človeka, ktorá získava a zachováva si charakter systému jeho myslením a konaním. Pritom myslenie je nevyhnutné a konanie možné. Ale až konaním vstupuje právo do sociálneho sveta.

Aj po obmedzení chápania právneho systému na systém pravidiel správania, princípov (a možno i hodnôt) vyznačujúcich sa určitými vlastnosťami ostávajú pojmu právny systém prinajmenej tri významy: prvým a v bežnom právnickom jazyku asi prevládajúcim je právny poriadok (právo) určitého štátu (slovenský alebo poľský právny systém). Použitie výrazu systém tu obvykle zdôrazňuje usporiadanosť a celostnosť práva určitého štátu, ako aj jeho odlišnosť od právnych systémov iných štátov. Druhým sú veľké právne systémy alebo len právne systémy v zmysle používanom právnou komparatistikou, ktorý spravil všeobecne známym R. David.³⁾ Právny systém tu znamená právne poriadky viacerých štátov vyznačujúce sa určitými podstatnými podobnosťami a patriace ku tej istej právnej kultúre. Tretím je právo ako také alebo aspoň momentálne kdekoľvek platné právo. Je otázne, či v treťom význame ide o systém alebo skôr o určitý súbor, sumu právnych noriem patriacich do rôznych právnych systémov.

Slovné spojenie právny systém a výraz právo sa ďalej používajú v prvom a treťom z uvedených významov, ktoré paradoxne pri tejto téme obvykle nieje potrebné rozlíšiť. Právny systém v treťom význame je sumou (systémom?) právnych systémov jednotlivých štátov, medzinárodného práva a dnes už i práva EU, ktoré možno považovať za jeho subsystémy. V záujme zjednodušenia sa dôraz kladie na prvý význam, teda na chápanie právneho systému ako právneho poriadku určitého štátu.

Pre tému týchto úvah má menší význam právny pluralizmus, a to i v silnej verzii, podľa ktorej platí na tom istom území pre tie isté subjekty práva niekoľko právnych systémov s vlastnými ohniskovými normami a pravidlami uznania. Jeho význam spočíva zo systémového hľadiska asi "len" v otázke vzájomných vzťahov týchto právnych systémov, ktorý sa jeden pre druhý stávajú súčasťou prostredia. Ako vyplynie z ďalších úvah, ich vzájomný vplyv je nevyhnutne sprostredkovaný človekom.

Len na ilustráciu sa uvádza vymedzenie jednotlivého právneho systému, ku ktorému sa prikláňa autor týchto stránok: "Právo je preskriptívny vnútorne relatívne bezrozporný, pre človeka vonkajší systém noriem podporujúcich právnu istotu, ktorý subjekt verejnej moci uznáva za právo".⁴⁾

* * *

Právo ma dvojakú povahu. Je zároveň súčasťou sociálneho sveta a existuje v ľudskom myslení. Táto dvojakosť právaje dôležitá pre štúdium jeho vzťahov s prostredím. Pokus odpovedať na otázku, čo je prostredím právneho systému, začína hľadaním toho, čo alebo kto stojí pri jeho vstupoch a výstupoch. Za vstupy právneho systému sa tu považuje dopĺňanie nových pravidiel správania (právnych noriem, právnych princípov) a možno i určitých hodnôt. Ich vyraďovanie z právneho systému predstavuje skôr súčasť výstupov právneho systému.

Právo je ľudským dielom. Vzniká konaním ľudí. Literatúru o tvorbe práva možno čítať aj ako opis toho, ako ľudia tvoria právo alebo preskripciu, ako by ho tvoriť mali. Nemožno v nej prehliadnuť, že pojednáva o tvorbe práva politickými inštitúciami alebo ináč vyjadrené ľuďmi v politických inštitúciách. Výnimku asi predstavuje vnútroštátne obyčajové právo, ktoré môže vzniknúť aj pôsobením ľudí mimo politických inštitúcií.

Aj pre právo chápané ako normatívny systém určitých vlastností v zásade platia slová A. Becka: "Systém komunikácie je na prvom mieste vytvoreným systémom. To znamená, že nejaké fyzické entity musia vysloviť alebo napísať slová, ktoré nesú náklad významu".⁵⁾ Právo tvoria aj realizujú ľudia v spoločenských vzťahoch a pri svojej tvorbe (vzniku) i realizácii musí prejsť ich vedomím. Je dokonca možné, že normy obyčajového práva existovali iba v ľudskom vedomí a prejavovali sa priamo v ľudskom konaní bez sprostredkujúceho zachytenia na materiálnom nosiči mimo človeka. V súčasnosti však už všetko právo existuje i mimo ľudského vedomia zaznamenané na materiálnych nosičoch odlišných od človeka. Aj tu ho však musel niekto zaznamenať, a nechajúc bokom odovzdanie Desatora Mojžišovi, je tým niekým koniec koncov človek.

Keď M. Skop v duchu postmoderny píše, že "... právo je most medzi realitou a utopickým novým svetom ..."⁶⁾ tak tým upozorňuje, že prostredníctvom človeka prichádza právo do kontaktu nielen s realitou, ale aj s utópiou, čiže svojho druhu fikciou. Prostredie právneho systému možno rozdeliť aj na realitu a utópiu. Toto rozlíšenie má pre štúdium prostredia práva význam. Zdanlivo paradoxne právny pozitivizmus par excellence, normativizmus zdôrazňuje chápanie práva ako toho, čo má byť bez ohľadu na to, čo je.⁷⁾

Právo vychádza z reality, čiže z toho, čo je. V tom spočíva jeho sociálna a prírodná determinácia, čiže determinácia historicky konkrétnymi spoločenskými podmienkami a prírodnými podmienkami zahŕňajúcimi vlastnosti človeka ako živočíšneho druhu. Človek však dokáže aj prostredníctvom práva cieľavedomo prekročiť stav vecí a usilovať o dosiahnutie niečoho nachádzajúceho sa zatiaľ iba v jeho vedomí, čo možno vzletne nazvať utópiou. Spôsobilosť práva slúžiť ako prostriedok vykreslenia utópie a najmä úsilia ojej dosiahnutie dokumentuje jeho zvláštnu spätosť s človekom, lebo zatiaľ len on preukázal schopnosť vytvárať komplexné projekty doposiaľ neexistujúceho, utópie. Pokus o priblíženie utópií sa obvykle spája s novou právnou úpravou, ktorej účelom je jej dosiahnutie. Stav vecí či spoločenská situácia môžu vzniknúť aj bez predchádzajúceho zámeru ako výsledok stretov pôsobenia mnohých sledujúcich rôznorodé ciele a azda i nechtiac napĺňajúcich zákonitostí fungovania a vývoja spoločnosti, ale utópia je dielom vedomej tvorivosti. Jej zrod je