Hľadanie pravdy v histórii práva.

(Inauguration lecture). The contribution reflects an inaugural lecture of the author, held at the premises of the Faculty of Law, Comenius University in Bratislava, Slovakia, on March 23, 2017. The topic of the lecture combines the interests of the author in law, history and philosophy, and deals with the problem of possibilitiy of uncovering truth in law (trial) and in (legal) history. Comparing the two disciplines, and the role of a judge with that of a historian, while using insights from the philosophy of knowledge and truth, the author proposes applying the correspendence theory of truth where this is possible; in all the other instances, expert epistemic probability with no rational doubts should be the leading principle, while observing the respective imperatives of the respective science (law or history).

Nasledujúci text predstavuje inauguračnú prednášku prednesenú v rámci autorovho (medzičasom úspešne ukončeného) konania o vymenovanie za profesora v odbore teória a dejiny štátu práva. Prednáška bola prednesená na zasadnutí Vedeckej rady Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave dňa 23. marca 2017 o 12.00 hodine.

Vzhľadom na povahu prednášky ako obsahovo aj rozsahovo obmedzeného útvaru bolo pri jej ústnom prednesení nutné sústrediť sa iba na hlavné myšlienky, bez odkazovania na zdroje, možné polemiky a protinázory. Na účely tohto písomného vyhotovenia však boli všetky vedecké náležitosti (odkazy na literatúru, vysvetľujúce poznámky a pod.) dodatočne doplnené, hoci pre zachovanie podstaty a obsahu prednášky boli zaradené iba do poznámok pod čiarou. Z toho vyplýva aj istý nepomer medzi rozsahom samotného textu prednášky a rozsahom a obsahom poznámok - v štandardnom vedeckom článku by veľká časť dovysvetľujúceho textu poznámok našla svoje miesto v jadre príspevku.

Ešte pred samotným textom prednášky považujeme tiež za vhodné upozorniť na to, že vzhľadom na očakávania kladené na prednášky tohto typu, osobitne v odbore teória a dejiny štátu a práva, ide o text, ktorý sleduje skúmanú problematiku "hľadania pravdy v práve" nie primárne na úrovni pozitívneho práva (právnej dogmatiky), ale hlavne na úrovniach právnofilozofických a právnohistorických. Má ísť konkrétne o nadčasový, ale tiež zároveň na aktuálne problémy súčasnosti poukazujúci príspevok k tzv. právnej epistemológii¹⁾ - t.j. k možnostiam poznávania skutočnosti v právnej vede. Ide o problematiku, ktorá predstavuje prirodzenú spojnicu a prienik autorových doterajších vedeckovýskumných záujmov, zahŕňajúcich právo, právnu históriu a právnu filozofiu.

*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
 
                                                * * * 
 
                       Vážený pán predseda, vážení členovia komisie a vedeckej rady, 
                                        vážené dámy a vážení páni,
 
*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

svoju prednášku som nazval Hľadanie pravdy v histórii práva, pretože toto skratkovité označenie považujem za pomerne výstižné všeobecné označenie pre problémy spoločné ako právu, tak aj histórii, ktorých priesečníku sa na tomto mieste chcem venovať. Konkrétne - v právnej vede, osobitne v procesualistike, ale tiež v súdnej praxi, môžeme pod "hľadaním pravdy" rozumieť problémy spojené s dokazovaním minulých skutočností.²⁾ Podobne, aj v historickej vede poznáme obdobné problémy spojené so snahami o objektívne "opísanie" minulosti. Zvolené slovné spojenie "hľadanie pravdy" tak svojou všeobecnosťou poskytuje možnosť postihnúť a porovnať postupy, ktoré využívajú právna veda a historická veda pri zisťovaní minulých skutočností, a ponúka nám zároveň možnosť hľadať medzi nimi možné styčné plochy a priestor pre vzájomné inšpirácie - osobitne aj s využitím filozofických náhľadov na možnosti "skutočného poznania pravdy", čo je predmetom filozofickej disciplíny známej ako teória poznania, epistemológia alebo noetika.

Svoju prednášku som za týmto účelom štruktúroval takto: najprv objasním základné pojmy, ktoré sú vyjadrené už v názve prednášky a s ktorými budem ďalej pracovať - konkrétne spojenia "hľadanie pravdy" a "história práva". Následne objasním dva rôzne možné spôsoby chápania slovného spojenia "hľadane pravdy v histórii práva". V poslednej časti prednášky potom objasním problém pravdy a pravdepodobnosti vo svetle filozofickej noetiky, ktorej závery aplikujem na skúmaný problém "hľadania pravdy" v práve a (právnej) histórii.

Začnem objasnením spojenia "". Pod týmto "poetickým" označením budem ďalej chápať problematiku možnosti poznania skutočnosti, resp. možnosti správneho, pravdivého poznania, ako sa mu venuje filozofická teória poznania. Možnosť poznania pravdy sa pritom často spochybňuje, napríklad s poukazom na tzv. kubistickú teóriu pravdy, pripodobňujúcu pravdu kocke - nikdy nevidíme naraz všetky jej steny, a každý z nás vidí len niekoľko jej stien, podľa uhlu svojho pohľadu.

Možnosť poznania pravdy je pritom problematikou, ktorú možno vnímať ako spoločnú právu aj histórii - sudcovi aj historikovi. Pripodobnenie sudcu a historika, akokoľvek môže na prvý pohľad vyzerať ako umelé a násilné, nie je pritom žiadnou originálnou myšlienkou.³⁾ Ide o ideu opakovanú rovnako mysliteľmi z oblasti filozofie, histórie aj práva.⁴⁾ Za filozofov spomeňme napríklad významného hermeneutika Hansa-Georga Gadamera.⁵⁾ Spomedzi historikov uveďme zasa napríklad Marca Blocha, ktorý osobitne poukazoval na filiáciu historika a detektíva.⁶⁾ Sami uvedení si však pritom uvedomovali aj viaceré rozdiely medzi postupmi sudcu (či detektíva) a historika - Gadamer tak napríklad tvrdil, že každý z nich postupuje svojím vlastným spôsobom.⁷⁾ Z právnikov zasa napríklad Josef Macur zdôrazňoval, že kým historik hľadá príčiny známej udalosti, pre sudcu nie je skutočnosť, ktorá mala v minulosti nastať, známa; jeho úlohou je, aby spoľahlivo zistil, či skutočnosť, obsiahnutá v tvrdení sporových strán, skutočne nastala alebo nenastala.⁸⁾ Ani v tom však až taký rozdiel v činnosti sudcu a historika, fakticky iba posudzujúceho výpovede dobových prameňov, nemusíme vidieť. Rozdiel by sme mohli vnímať skôr v tom, či je pravda samotným účelom a cieľom činnosti sudcu a historika - civilná procesualistika by totiž predpokladala, že cieľom (sporového) súdneho konania je zásadne ochrana práv, nie hľadanie pravdy,⁹⁾ kým historici zásadne "hľadajú historickú pravdu".

Prejdime však k ďalšiemu kľúčovému spojeniu z názvu prednášky - "". Aj ono si zaslúži vysvetlenie. Históriou práva sa rozumie veda skúmajúca právne dejiny, teda minulé právo, dejiny práva. Jej ambíciou by pritom zrejme malo byť "hľadanie pravdy" o minulom práve, o dejinách práva. Obdobne tu však môže byť otáznym, či skutočné poznanie minulej pravdy o práve je vôbec možné a či má byť skutočným a nevyhnutným prvkom a cieľom (právnej) histórie ako vedy. V oboch vedách - právnej aj historickej - sa však zrejme prinajmenšom zhodneme v tom, že "pravda" by mala slúžiť minimálne ako korektív správnosti nášho poznania.

Napokon, ak sa máme venovať špecificky ", treba uviesť, že vzhľadom na významy uvedených slov sa môžeme uberať minimálne dvoma smermi. Tým prvým môže byť smer k analýze súčasného stavu právnohistorického poznania o tom, akým spôsobom sa v minulosti v súdnych konaniach, resp. v procesnom práve "hľadala pravda", resp. ako sa získavali a hodnotili dôkazné prostriedky a dôkazy slúžiace ako podklad na rozhodnutie.¹⁰⁾ Hľadanie pravdy v histórii práva by sme tak chápali ako dejiny procesného práva, resp. historický prehľad spôsobov "poznávania skutočnosti v dejinách procesného práva".

Druhým možným chápaním nastoleného spojenia "hľadanie pravdy v histórii práva" však môže byť aj otázka, či história vo všeobecnosti, a história práva osobitne, dokáže zistiť "pravdu" o minulosti. Inými slovami, možno tu skúmať "poznateľnosť minulej skutočnosti v historickej vede", skúmať "možnosť odhaliť historickú pravdu". Nielen medzi všeobecnými historikmi, ale aj medzi právnymi historikmi sme totiž často svedkami rôznych interpretácií minulosti (dejín), a to aj s úplne protikladnými výsledkami.

Začnime najprv prvou rovinou - dejinami procesného práva a spôsobov "poznávania skutočnosti" v súdnom konaní. Okrem jednoduchej sumarizácie najnovších výsledkov právnohistorického poznania sa tu pokúsim postulovať aj niektoré nové hypotézy, ktoré doteraz v slovenskej právnohistorickej vede neboli sformulované.

Za týmto účelom rozlíšim dve základné dejinné koncepcie poznávania skutočnosti v procesnom práve, ktoré pracovne nazvem "irealistická" a "realistická" koncepcia. S tou irealistickou sa stretávame už v staroorientálnych štátoch, ale tiež v podobe prísahy, tzv. , v starovekom Ríme,¹¹⁾ a napokon v podobe ordálov aj v ranom stredoveku. Jej podstatou je rozhodovanie založené na faktore, ktorý z nášho dnešného pohľadu nie je spojený s realistickým poznávaním okolností sporu. Príkladom nech nám je používanie ordálu, tzv. Božích súdov, ako bol napríklad ordál žeravým železom, známy aj v Uhorsku, kde sa rozhodnutie vo veci odvíjalo od náhody, dobovo vnímanej ako prejav nadprirodzenej sily. Sudca mal v takýchto prípadoch z dobového pohľadu bližšie k veštcovi a k "ústam nadprirodzených síl" než k "ústam zákona".¹²⁾ Dobovo sa však "irealistickosť" tohto spôsobu poznávania skutočnosti nepociťovala - pravda a spravodlivosť sa zjavne stotožňovali a prejavovali v rozhodnutí "vyššej sily", čo nám môže dokazovať aj dnes takmer zabudnutý fakt, že ordály sa v dobovej uhorskej latinsko-slovanskej terminológii nazývali "" - súd pravdy/spravodlivosti, kde slovo "prauda" malo oba významy, resp. bolo dobovo bližšie skôr spravodlivosti než nášmu dnešnému termínu "pravda".¹³⁾

Druhou dejinnou koncepciou "hľadania pravdy" v dejinách procesného práva je koncepcia, ktorú používame dodnes.¹⁴⁾ Ide o , akú poznal už rímsky formulový a kogničný civilný proces a rímskokánonický proces. Jej podstatou je viera v realistické poznávanie skutočnosti, s ideálom priblížiť sa pravde. informácií, resp. poznania o skutočnosti sú v tejto koncepcii buď strany sporu (osobitne ak ide o akuzačný proces a platí prejednací princíp), alebo sám súd, či iné na to určené orgány (ak ide o inkvizičný proces a platí vyšetrovací princíp). Podľa toho, aký poznávania skutočnosti sa považuje za dostatočný na rozhodnutie, sa v tejto koncepcii rozlišuje tzv. "materiálna pravda", "formálna pravda", či osobitne historicky v trestnom práve aj tzv. "objektívna pravda".¹⁵⁾ poznávaných skutočností sa ďalej v realistickej koncepcii spravuje buď pravidlami tzv. legálnej (viazanej) dôkaznej teórie, alebo naopak sa uplatňuje tzv. voľné hodnotenie dôkazov. Pri legálnej teórii zákon určí, ktoré skutočnosti sú "spoznané" a aký majú význam (hodnotu) pre rozhodnutie. Podľa prevažujúcej mienky súčasných právnych historikov pritom táto teória až do 18. storočia zabezpečovala morálny komfort sudcu vo vzťahu k rozhodovaniu - aby totiž vraj sudca uľahčil svojmu svedomiu a mal väčšiu istotu o správnosti svojho rozhodovania, zveril rozhodnutie matematickým prepočtom váhy dôkazov. Tvrdia to zhodne napríklad Langbein¹⁶⁾ a Whitman.¹⁷⁾ Tento pokus o uľahčenie svedomiu sudcu však zachádzal dokonca až tak ďaleko, že dobové príručky dávali aj mučenie nevinného pri výsluchu za vinu obvinenému, pretože sa vraj správal podozrivo. S touto koncepciou sa spája aj náuka o tzv. dvojakom svedomí sudcu (s ktorou sa stretávame aj u Tomáša Akvinského a je citovanou aj v uhorskej kompilácii šľachtického práva Tripartitum z roku 1514 - 1517), podľa ktorej sudca nemôže brať do úvahy skutočnosti, o ktorých sa dozvedel mimo výkonu svojej sudcovskej funkcie, a to ani ak je na ich základe presvedčený o ne-vine súdeného - sudca sa má totiž riadiť oficiálnym svedomím, ktoré vyžaduje rozhodnúť podľa pra