Inštitút premlčania a povinnosť súdu ex officio prihliadať na premlčanie

The article addresses the amendment of the Act No. 250/2007 Coll. on consumer protection, implemented by the Act No. 102/2014 Coll. (valid from 1 May 2014), which laid down the obligation of the body deciding on claims from consumer contracts to take into account prescription, even if the consumer does not invoke prescription. This regulation faces many issues, not only in the area of application of law, but also in the area of legal theory. The article addresses some of these issues. The obligation of the court to take into account prescription is contrary to several legal principles, such as the principle Prescription is basically a sanction for violation of this principle. Due to the new legal act this sanction only applies to the creditor. The debtor is not obliged to observe this principle. It is also contrary to the principle of the autonomy of the will of private law subjects. In our law prescription is conceived as the concept of substantive law, which is fully in hands of the debtor who may decide whether he will or will not invoke prescription. The new legal act removes the basic difference between prescription and preclusion. This regulation of consumer protection also influences the procedural position of the parties, which is modified against the situation before the adoption of the amendment. It concerns the principle of equality of the parties to the proceedings as well as the instruction obligation of the court. There are also problems concerning the temporal applicability of the amendment.

V minulom roku bola prijatá novela zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, uskutočnená zákonom 102/2014 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť 1. mája 2014. Okrem iného bol zákon o ochrane spotrebiteľa doplnený o nové ustanovenie § 5b v nasledujúcom znení:

Je nepochybné, že takto široko koncipované ustanovenie s predpokladaným dopadom na existujúcu právnu úpravu je potrebné v dôvodovej správe podrobnejšie objasniť. Dôvodová správa to však nerobí a k novému ustanoveniu len lakonicky dodáva: "S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa jednoznačne ustanovuje povinnosť postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi."

Ide o ustanovenie v celom svojom rozsahu problematické a v odbornej verejnosti vyvoláva oprávnené pochybnosti nielen o jeho potrebe, ale aj o jeho aplikovateľnosti pre jeho celkovú vágnosť a neurčitosť pojmov. Snáď jediným pojmom, ktorý je jednoznačný, je v toto ustanovení pojem "premlčanie".¹⁾

A práve problematikou väzby a vplyvu uvedeného ustanovenia na inštitút premlčania sa budeme zaoberať.

Najskôr v krátkosti pripomenieme, .

Podstata, ale aj účinky premlčania sa prejavujú v dvoch etapách. Prvá etapa je charakterizovaná dvoma skutočnosťami: uplynutie zákonom ustanovenej premlčacej doby a nevykonanie (neuplatnenie) práva. Obe tieto skutočnosti musia byť kumulatívne splnené. Výsledkom tejto etapy je premlčanie práva. Čo znamená, že povinnému subjektu vzniká oprávnenie vzniesť námietku premlčania. Druhá etapa nastáva vznesením námietky premlčania pri uplatnení práva. Ak ju súd uzná za dôvodnú, zaniká nárok a subjektívne právo sa stáva súdne nevymáhateľné.

Pokiaľ ide o účel inštitútu premlčania, treba zdôrazniť, že premlčanie poskytuje a to tým, že neumožňuje veriteľovi uplatniť svoje právo až po dlhej dobe, čo by sťažovalo dlžníkovi dokazovanie (existencie, či neexistencie dlhu). Ba čo viac, dlh by mohol narastať (zmluvná pokuta, úroky z omeškania) do neúnosnej výšky. Dlžník v dôsledku premlčania nie je vystavený neúmerne dlhý čas hrozbe zásahu do svojich práv donucovacími orgánmi štátu. Premlčanie je teda z pozície dlžníka formou jeho obrany. Ochranu dlžníka ešte zvýrazňuje aj skutočnosť, že námietky premlčania sa nemožno vzdať , t.j. pred vznikom práva na námietku premlčania (a z § 574 ods.2).

Veriteľ je prostredníctvom premlčania motivovaný, aby si včas uplatňoval svoje práva, a tým v primeranom čase vyjasnil aj svoju pozíciu v právnych vzťahoch. Pokiaľ svoje subjektívne právo neuplatní ani počas ustanovenej premlčacej doby, jeho právo, ak dlžník uplatní námietku premlčania, bude zbavené nároku a stane sa nevymáhateľným. Veriteľ sa dostane do situácie, keď stratí možnosť domáhať sa svojho práva na súde.