K pojmu "rodičovské práva a povinnosti"

Článok je venovaný systematickému a terminologickému problému, týkajúcemu sa jedného z najdôležitejších druhov rodinnoprávnych vzťahov - práv a povinností rodičov. Na tomto poli vykazuje slovenské rodinné právo určitú podlžnosť najmä voči európskej legislatíve.

Pôvodný historický pojem "rodičovskej moci"¹⁾ alebo "otcovskej moci"²⁾ je v súčasnom zákone o rodine nahradený termínom "rodičovské práva a povinnosti".³⁾ Nejde pritom o synonymá, pretože rodičovská moc predstavuje ucelený právny inštitút, ktorého obsahom sú jednotlivé práva a povinnosti rodičov a detí. Ústup od terminologicky jednotného inštitútu k čiastkovým právam a povinnostiam priniesol zákon o rodine č. 93/1964 Zb. Dôvodov, prečo k takejto zmene zákonodarca pristúpil, bolo viac. Hlavnou argumentáciou však bolo, že došlo k závažným zmenám vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, pričom do popredia vystupuje skôr spoločenské poslanie rodičov a ich úloha pri výchove detí, nie ich zvrchované postavenie, založené na moci a autorite.⁴⁾ Je zaujímavé, že rovnakú zásadu - zmeniť názvoslovím ťažisko inštitútu z mocenskej na inú stránku rodičovského pomeru - odporúčal Výbor ministrov Rady Európy pod č. 4/84 (o rodičovskej zodpovednosti). Netrieštil však obsah inštitútu na jednotlivé práva a povinnosti, ale dokázal terminologicky zachovať jeho celistvosť pod pojmom "parental responsibility (ies)", s ktorým narába napríklad aj Dohovor o právach dieťaťa. Anglický termín "responsibility" pritom neznamená výlučne zodpovednosť, dokonca predstavuje skôr ťarchu zodpovednosti, funkciu, povinnosť, záväzok alebo úlohu. Slovenský preklad tohto pojmu môže znieť "rodičovská zodpovednosť",⁵⁾ ten sa však v našom rodinnom práve, na rozdiel od českého rodinného práva, nepresadil. Jednotný inštitút zostal atomizovaný na jednotlivé práva a povinnosti, čo moderné demokratické úpravy nerobia a tento inštitút zachovávajú; z jeho existencie vychádza aj prvá zásada prílohy k citovanému Odporúčaniu. Z uvedeného atomizovania inštitútu rodičovskej moci v zákone o rodine vyplynuli ďalšie legislatívne zmätky, zvlášť pokiaľ ide o rôzne kategórie zásahov do "rodičov ských práv" i pokiaľ ide o rozlíšenie rôznej povahy práv, ktoré sa predtým chápali ako súčasť "rodičovskej moci" v porovnaní s právami inými, stojacimi mimo nej.⁶⁾

Súčasná česká právna úprava zaviedla pre bývalý inštitút "rodičovskej moci" opätovne jednotný termín "rodičovská zodpovědnost", v porovnaní s právnym pojmom "odpovědnost" tak, aby sa už na prvý pohľad odlíšil charakter oboch týchto inštitútov.⁷⁾ "Odpovědnost" zodpovedá slovenskému právnemu ekvivalentu "zodpovednosti" ako následnej, sekundárnej povinnosti, ktorá nastupuje v dôsledku porušenia primárnej právnej povinnosti a ktorá spočíva vo vzniku nepriaznivého právneho následku pre porušiteľa. Slovenský jazyk, žiaľ, neposkytuje možnosť takto zreteľne odlíšiť obidva inštitúty, čo bol zrejme aj jeden z dôvodov, pre ktoré nový zákon o rodine radšej zotrval na polarizácii inak jednotného inštitútu a pomerne nejasnom označení "rodičovské práva a povinnosti". K podobnému označeniu "práva a povinnosti rodičů" sa vracia aj návrh pripravovaného českého Občianskeho zákonníka, čo časť teórie hodnotí aj ako "určitý krok späť".⁸⁾ Na druhej strane sa však vyskytli aj názory, že uvedená právna terminológia korešponduje s odporúčaniami viacerých medzinárodných dokumentov.⁹⁾ Faktom však zostáva, že európske zákonodarstvo zaviedlo a odporúča súhrnný pojem "parental responsibility" ako názov pre inštitút, zahŕňajúci tie práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom, ktoré predtým sumarizovala "rodičovská moc". Z hľadiska gramatického aj logického sa skutočne javí vhodnejším riešením vytvorenie zjednocujúceho právneho inštitútu (zatiaľ bez ohľadu na jeho názov) tak, aby bolo na prvý pohľad zrejmé, že ide o súbor rodičovských práv a povinností, ktoré sa týkajú výlučne maloletého dieťaťa, resp. oprávnení a povinností rodičov pri starostlivosti o jeho osobu a majetok. Súčasné, zákonom používané členenie na "rodičovské práva a povinnosti" a "ďalšie práva a povinnosti rodičov a detí" nemá logické opodstatnenie. Z gramatického hľadiska totiž neexistuje rozdiel medzi slovným vyjadrením "rodičovské" práva a povinnosti, ktoré vzniklo použitím skloňovaného posesívneho adjektíva "rodičovský- á-é" a vyjadrením "práva a povinnosti rodičov", vytvoreného skloňovaním substantíva "rodič". Ide o gramaticky synonymické vyjadrenie. Navyše neobstojí členenie, ktoré bez zrejmej logickej štruktúry delí celok na "časť" a "ďalšiu časť". Tretím vážnym logickým argumentom proti takémuto prístupu je skutočnosť, že zjednocujúci pojem pr