K zásade presvedčivosti rozhodnutia.

This paper deals with concept of convincingness in the area of application of law, namely with so - called precept of convincingness of decision which applies in judicial and administrative proceedings. Author tries to circumscribe theoretical criteria of convincingness of a legal decision. Among these criteria belong truthfulness resp. rightness of factual and legal premises of decision, logicality of decision and complexity of arguments used in the decision. Each of these general criteria needs to take into account specifics of legal environment and legal methodology. Author also formulates two possible understandings of the precept of convincingness of decision in relation to concept of rightness of decision and he does so in context of importance of idea bases of judges and officials in rendering and substantiating of their decisions. Author labels these two understandings as "hard" and "soft". First is based on assumption of possibility to reach non - coincidentally objectively right decision, the second denies such assumption (at least for some cases) and is based on relative rightness of decision (i.e. coherence of its rational author).

Skúsenosť hovorí, že rôznym ľuďom sa javia presvedčivými rôzne tvrdenia.¹⁾ Mnohí neinformovaní a nevzdelaní ľudia sa nechajú presvedčiť tvrdeniami, ktoré by informovaný a vzdelaný človek odmietol ako krajne nepresvedčivé. Príkladom môže byť obchodná činnosť tzv. šmejdov, práca demagogických politikov či aktivita šíriteľov niektorých konšpiračných teórií. V práve by sme azda mohli osobitne poukázať na fenomén tzv. , na ktorý už viacero ľudí doplatilo, keď súdy odmietli akceptovať tieto "zaručené" právne rady právne nevzdelaných poradcov pre právne nevzdelaných klientov.²⁾ Niektorých ľudí teda subjektívne presviedčajú argumenty, ktoré sú v skutočnosti objektívne nepresvedčivé. Sú objektívne nepresvedčivé preto, lebo obsahujú určitý informačný alebo logický nedostatok, ktorý by si kompetentný pozorovateľ všimol. Dá sa preto povedať, že napriek zreteľnému významu subjektívneho faktora pri vymedzení toho, čo je presvedčivé v bežnom živote, možno presvedčivosť v skutočnosti pokladať za "objektívnu kategóriu", a to prinajmenšom v tom zmysle, že sa dá objektívne určiť, ktoré tvrdenie určite presvedčivé nie je.³⁾

Nenápadnou a pomerne málo skloňovanou, no zato podstatnou zásadou civilného, trestného i administratívneho procesu, je zásada presvedčivosti rozhodnutia. Táto zásada káže, aby rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu disponovalo potrebnou silou získať si mienku svojho čitateľa. Zdá sa, že odborná literatúra sa tejto téme dosiaľ veľmi nevenuje; zrejme preto, že, ako uvádza Lon Fuller Naším cieľom v tomto príspevku je zamyslieť sa nad dvoma základnými otázkami, ktoré sa so zásadou presvedčivosti rozhodnutia spájajú:

Z definičného hľadiska možno presvedčivosť chápať ako spôsobilosť vyvolať istotu či vieru, že predkladaná téza je pravdivá, resp. správna. Platí to o presvedčivosti všeobecne, teda platí to aj o presvedčivosti právneho rozhodnutia; rozhodnutie má byť spôsobilé vyvolať istotu, resp. vieru (a to na strane rozumného hodnotiteľa), že je správne. Otázka znie, ako to docieli, aké kritériá musí spĺňať.

Za kritérium presvedčivosti rozhodnutia možno nepochybne považovať požiadavku logickej súvislosti medzi výrokom rozhodnutia a predpokladmi uvedenými v odôvodnení,⁵⁾ na ktorých sa tento výrok zakladá, rovnako ako požiadavku, aby tieto predpoklady boli pravdivé, resp. správne. Presvedčivosť je, či má byť akýmsi obrazom (odzrkadlením) pravdivosti, resp. správnosti tvrdenia, a to pravdivosti, resp. správnosti. Nenáhodne pravdivý, resp. správny je taký záver, ktorý logicky vyplýva z pravdivých, resp. správnych premís. V rámci kritérií presvedčivosti rozhodnutia teda možno hovoriť o požiadavke

Čo však znamená v práve pravdivosť, resp. správnosť premisy a čo logická súvislosť?

Z hľadiska určenia skutkového stavu závisí v práve pravdivosť premisy od uplatňovanej procesnej zásady pravdy: káže orgánu aplikácie práva (príp. ) zistiť skutkový (resp. ) stav veci, žiada od orgánu rozhodnúť v podstate výlučne na základe dôkazov predložených stranami (čiže orgán nemusí alebo ani nemôže byť sám aktívny vo vyhľadávaní dôkazov).⁶⁾ Posúdenie pravdivosti tézy o skutkovom stave teda závisí (aj) od toho, akou "zásadou pravdy" je príslušné správne či súdne konanie ovládané.

Pokiaľ ide o správnosť posúdenia právneho stavu a o otázku logického vyplývania záveru rozhodnutia z premís, tieto principiálne závisia od aplikovanej metodológie. Treba podotknúť, že v práve sa využívajú (a zrejme sa i musia využívať) aj metódy non - formálnych logík (najmä teleologické metódy), pričom pri uplatňovaní týchto non - formálnych logických postupov sa vytvára predpoklad pre diverzitu vnímania presvedčivosti rozhodnutia.

Niektoré non - formálne logické postupy sa využívajú aj pri posudzovaní skutkového stavu, čo otvára priestor potenciálne rozdielnemu pohľadu na presvedčivosť nielen v rámci interpretácie právnych textov, ale aj v rámci dokazovania skutkového stavu. Významnejšie to však je azda spravidla pri posudzovaní právnej stránky veci. V danom kontexte sa tiež žiada poukázať na skutočnosť, že v súčasnom (ústavno -)právnom diskurze západného sveta je istým trendom neformalistický prístup k právu, ktorý sa cíti byť k textu právneho predpisu pripútaný menej, než tradične požadujú formalisti.⁷⁾ Rizikom je samozrejme vytváranie určitej "hmly", ktorá znižuje právnu istotu, čo sa stáva predmetom kritiky najmä zo strany pozitivisticky orientovaných právnych logikov.⁸⁾ Impulz k neformalistickému prístupu zrejme dala (okrem iných vplyvov) Radbruchova , ktorou sa v povojnovom období nechali inšpirovať viaceré ústavné súdy (napríklad nemecký, český či slovenský), ktorá stavia proti princípu právnej istoty ako protiváhu princíp spravodlivosti.⁹⁾ Do pojmu presvedčivosti rozhodnutia teda treba z neformalistickej perspektívy zahrnúť aj ideu spravodlivosti a koncept právnych princípov, k čomu sa dostaneme o chvíľu.

V rámci úvahy o samotných kritériách presvedčivosti rozhodnutia by sme azda mohli stanoviť dvojkrokový postup: V prvom kroku by sme mohli uplatniť kritériá zrejmej nepresvedčivosti rozhodnutia, pričom všetko, čo sa s týmito kritériami minie, bude spĺňať nutné (nie však postačujúce) podmienky presvedčivosti. Kritériá zrejmej nepresvedčivosti sme už vlastne predostreli: čo zjavne nemá pravdivú, resp. správnu premisu, čo z pravdivej, resp. správnej premisy logicky zjavne nevyplýva, je nepresvedčivé. Ide pri tom o takú , na ktorej by sa zhodla pomyselná množina rozumných (kompetentných) hodnotiteľov rozhodnutia.

V druhom kroku by sme mohli jednotlivé varianty rozhodnutia (možnosti), ktoré vzišli z prvého kroku, umiestňovať na škálu presvedčivosti v závislosti od