K zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky

Článok sa zaoberá zodpovednosťou štátu za nesprávny úradný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade, ak na základe sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky využije Ústavný súd Slovenskej republiky možnosť podľa § 52 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z.z. a na návrh sťažovateľa rozhodne o dočasnom opatrení. Hoci zákon NR SR č. 38/1993 Z.z. obsahuje ustanovenia, v zmysle ktorých musí Ústavný súd Slovenskej republiky zvažovať aj zásah do postavenia tretích osôb, môže im takýmto rozhodnutím spôsobiť ujmu.

Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 90/ 2001 Z.z. (ďalej len "ústava") predstavuje významný nástroj Ústavného súdu Slovenskej republiky (v rámci subsidiárnej pôsobnosti) na ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ich porušenie namietajú fyzické osoby alebo právnické osoby. Konanie o sťažnosti predstavuje konkrétnu kontrolu ústavnosti, pri ktorej "figurujú ľudské práva a základné slobody v podobe subjektívnych nárokov s konkrétnym (individualizovaným, aktualizovaným) obsahom a účinkami, ktorým ústavný súd z podnetu ich priameho nositeľa poskytuje ochranu".¹⁾ Konkrétna kontrola ústavnosti je spojená s chápaním ústavnosti v širšom slova zmysle.²⁾

Sťažovateľom môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba a jej sťažnosť môže smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci, na ktorý štát preniesol zabezpečovanie niektorých svojich funkcií (s výnimkou samotného Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý neprijíma sťažnosti sám proti sebe).³⁾ Za opodstatnenú nemožno považovať takú sťažnosť, ktorá obsahuje len tie právne alebo faktické skutočnosti, ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky už predtým viedli k ich odmietnutiu.⁴⁾ Oprávnenie predložiť návrh sa priznáva osobe a nie orgánu verejnej moci.⁵⁾

Úprava sťažnosti v čl. 127 ústavy v znení ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. je doplnená úpravou v § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z.z. (ďalej len "zákon o ústavnom súde").

Predmetom tohto príspevku nie je venovať sa sťažnosti ako takej, ale zamyslenie nad uplatnením zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa osobitného zákona - zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 215/2007 Z.z. - v prípade využitia možnosti podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zákon o ústavnom súde bol (okrem iného) zmenený a doplnený aj zákonom č. 124/2002 Z.z. Cieľom tejto novely bolo uviesť zákon o ústavnom súde do súladu s ústavou v nadväznosti na prijatie ústavného zákona č. 90/2001 Z.z. a ďalej odstrániť niektoré nedostatky dovtedajšej právnej úpravy. V nadväznosti na úpravu sťažnosti v čl. 127 ústavy bolo v šiestom oddiele v tretej časti druhej hlave v § 49 až 56 upravené aj konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Ústava v čl. 127 výslovne neupravuje, či sťažnosť vyvoláva odkladný účinok, alebo nie. Uvedené je predmetom zákonnej úpravy. V tom zmysle zákon o ústavnom súde v § 52 ods. 1 ustanovuje, že

Zákonodarca súčasne v ustanovení § 52 ods. 2 až 4 zákona o ústavnom súde upravil možnosť odkladu vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu a uloženia dočasného opatrenia. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže Ústavný súd Slovenskej republiky Uvedená zákonná možnosť posilňuje ochranu sťažovateľa tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky má možnosť rozhodnúť o dočasnom opatrení, aby sťažovateľovi po podaní sťažnosti až do rozhodnutia o nej nevznikla výkonom napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu väčšia ujma, ako by vznikla iným osobám pri odložení vykonateľnosti. Z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti to má svoje opodstatnenie, pretože v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je podanie sťažnosti prípustné, iba ak boli základné práva a slobody naozaj porušené. Na vznik právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky nepostačuje len tvrdenie o tom, že orgán verejnej moci iba ohrozil základné právo stažovateľa.⁶⁾ Ústavný súd Slovenskej republiky vyžaduje, aby námietka porušenia základného práva alebo slobody mala ústavne relevantnú intenzitu.⁷⁾ Sťažovateľ sa môže obrátiť na Ústav ný súd Slovenskej republiky iba vtedy, ak sú jeho práva porušené (porušované), ale podanie sťažnosti s vylúčením odkladného účinku sťažnosti neznamená ukončenie namietaného porušenia (porušovania) jeho práv.

Napriek tomu, že z vecného hľadiska nie je možné spochybňovať opodstatnenosť dočasného opatrenia a odkladu vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, je zrejmá absencia ústavnej úpravy toht