Kauzálny nexus v judikatúre SR vo vzťahu k profesijnej zodpovednosti

The article focuses on the contemporary doctrine (doctrines) of causation within the system of contractual and tortious liability as applied by Slovak courts with a special regard to professional liability (liability of experts). On the background of an almost non-existent scholarly debate on conceptual framework issues of liability including a doctrine of causation, the author undertakes to find out whether Slovak courts tend - even while lacking a clearly formulated theory of causation - decide in concordance with the figures of modern causation theories (burden of proof, uncertain causation, hypothetical causation) or how they cope with still unsettled questions within the liability system of various European states (loss of chance, economic loss, etc.). This is done by analysing the merits and the reasoning of judgments of Slovak courts of all instances from the perspective of modern concepts of causation as developed by foreign legal science and case law. The author to the conclusion that the courts prefer a rather case-by-case approach without any (or almost any) insightful reasoning of why there is a causal link or why there is no causation. The lack of uniformity and divergences within the Slovak case law might be derive from the lack of scholarly developed theories of causation. Although the Slovak case law has not dealt directly with any of the figures of causation doctrine(s), it is possible to extrapolate hypothetical answers on some of these figures from the current Slovak case law.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť pohľad na aplikáciu učení o príčinnej súvislosti slovenskou judikatúrou. V otázke kauzality (príčinnej súvislosti) ako jedného z nosných prvkov zodpovednosti za škodu ponúka právna veda a judikatúra slovenských súdov úsečné vyjadrenia oscilujúce okolo úvah o podstatnej, priamej a bezprostrednej príčine.

Jemné odlesky rozlišovania medzi faktickou a právnou kauzalitou, príčinnej súvislosti či pokusov o klasifikáciu myšlienkových štruktúr príčinnej súvislosti (napríklad odkazom na adekvátnu príčinnosť, či ochranný účel normy)¹⁾ nenašli v prevládajúcej slovenskej právnej teórii ani praxi zásadnejšiu odozvu.

Výnimočne sa niektorí predstavitelia doktríny,²⁾ ale aj najvyšší súd neobmedzí len na konštatovanie všeobecných poučiek o kauzalite, ale uvedie svoje úvahy do širšieho metodologického rámca teórií príčinnej súvislosti a uvádza, že za východisko skúmania príčinnej súvislosti sa považuje test (tzv. "but for" test), posudzujúci to, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Následne sa pripúšťa korekcia v podobe teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, podľa ktorej je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.³⁾ Nie je však možné jednoznačne tvrdiť, že by slovenské súdy pri posudzovaní príčinnej súvislosti vychádzali v prvom rade z konceptu adekvátnej príčinnosti.⁴⁾

Tomuto stavu sme museli prispôsobiť metodológiu spracovania príspevku. Nebolo v silách autora vyhľadať prípady, kedy by najvyšší súd vedome aplikoval koncept adekvátnej príčinnej súvislosti, účel ochrannej normy, straty šance alebo iné myšlienkové konštrukty učenia o kauzalite. Z odôvodnenia rozhodnutí slovenských súdov, v prvom rade Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd"), smesa snažili vyabstrahovať a identifikovať použité modely príčinnej súvislosti. Účelom tohto príspevku je pokus o kategorizáciu a o posúdenie, či slovenská judikatúra siaha vhodným spôsobom k použitiu týchto konštrukcií. V druhom rade sme sa snažili porovnať závery slovenskej a českej judikatúry,⁵⁾ pričom nebudeme skúmať, do akej miery je doterajšia česká judikatúra o príčinnej súvislosti použiteľná aj po rekodifikácii českého súkromného práva.⁶⁾ Ctiac si zámer a publikum konferencie, pokúsime sa prispôsobiť tieto skúmania situáciám profesijnej zodpovednosti, osobitne zodpovednosti advokáta za škodu.

Slovenské súdy sa pravidelne vysporiadavajú s otázkou, či ustálenie príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou (zisťovanou pravidelne prostredníctvom znaleckých posudkov, požívajúcich vysokú mieru dôvery)⁷⁾, alebo (aj) otázkou právnou. Judikatúra najvyššieho súdu variuje. Napríklad podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 126/2009 z 30. júna 2010: "". O necelé dva roky neskôr ale najvyšší súd uviedol (sp. zn. 2 Cdo 46/2011 z 31. januára 2012), že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zdá sa, že sa presadil prvý koncept, slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") je otázka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je, či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver, je, samozrejme, závislý od skutkového zistenia.⁸⁾

Najvyšší súd sa navyše vyslovil aj k poradiu skúmania prvkov zodpovednosti za škodu, keď iba zdanlivo banálne uviedol, že pred skúmaním príčinnej súvislosti musí súd ustáliť škodnú udalosť, ako aj vznik škody.⁹⁾ Takýto záver, podľa nášho názoru, ešte nevedie k tomu, že by príčinná súvislosť nemala vplyv na určenie škody (a osobitne ušlého zisku).¹⁰⁾ Posudzovanie splnenia všetkých uvedených zložiek zodpovednosti za škodu je plynulým súvzťažným procesom.

V nasledujúcom rozbore sa sústredíme na jednotlivé príklady konštrukcií moderného práva zodpovednosti za škodu, na ktoré môže dať slovenská judikatúra odpoveď.

V niektorých právnych poriadkoch je za právne relevantnú škodu považovaná aj taká škoda, ktorá síce nevznikla priamo a jednoznačne v dôsledku určitej škodnej udalosti, ale ktorá predstavuje zníženie určitej šance na majetkový prospech (napríklad zníženie šance vyhrať určitú cenu, vyhrať spor a podobne). Nahrádza sa "strata šance". Túto situáciu spolu s takými, keď nie je možné preukázať, či určitá príčina viedla ku škodnej udalosti sama, alebo predstavovala iba čiastočnú príčinu, resp. viedla ku škode iba s určitou mierou pravdepodobnosti, považuje doktrína za prípady tzv. nejasnej kauzality.¹¹⁾ V slovenskom právnom poriadku v rámci posudzovania kauzality panuje prístup "všetko alebo nič" a nie je prípustné pri nejasnej kauzalite (presnejšie v prípade, ak určitá príčina neviedla k škodnej udalosti, ale iba zvýšila jej pravdepodobnosť) uložiť škodcovi povinnosť nahradiť čiastočnú ujmu (proporcionálnu miere, v akej táto okolnosť prispela k škodnému výsledku).¹²⁾

Do určitej miery zjednodušene povedané, z komparatívneho pohľadu je možné vnímať dva prístupy k strate šance a k proporcionálnej zodpovednosti (resp. kauzalite). Niektoré právne poriadky (učebnicový príklad je francúzsky právny poriadok), ale napríklad aj Návrh spoločného referenčného rámca (DCFR) pracujú s problémom straty šance/príležitosti skôr v rovine kategórie rozsahu škody (za škodu sa považuje aj zníženie šance určitého výsledku), iné, napríklad Princípy európskeho deliktného práva (čl. 3:102 PETL), ale aj napríklad rakúska, holandská či anglická právna prax pristupujú k problému ako k otázke kauzality (proporcionálna kauzalita).¹³⁾

V slovenskom právnom poriadku sa so stratou príležitosti pracuje v rámci náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia ako s kategóriou formy náhrady ujmy (zhoršenie životných príležitostí vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia). Z judikatúry slovenských súdov je ale možné abstrahovať závery aplikovateľné aj na iné prípady, keď nie je vznik škody istou, ale len možnou okolnosťou. Napríklad, Krajský súd v Bratislave konal o nároku bývalého externého študenta právnickej fakulty, ktorý nebol ochotný uzatvoriť so vzdelávacou inštitúciou zmluvu, na základe ktorej boli podľa neho protiprávne vyberané poplatky za štúdium, a ktorý sa voči Slovenskej republike domáhal náhrady ujmy v dôsledku zlyhania kontrolných a dozorných orgánov, osobitne nečinnosťou o jeho podaniach. Podľa rozsudku krajského súdu¹⁴⁾ žalobca utrpel škodu (ujmu) z dôvodu neukončenia štúdia, resp. jeho vylúčenia zo štúdia, a nie v dôsledku nečinnosti odporcu pri vybavovaní jeho sťažností. Krajský súd navyše uviedol, že "