Konflikt slobody prejavu a ochrany osobnostných práv osôb verejného záujmu v rozhodovacej praxi súdov

Freedom of expression is protected by Article 10 of the European convention of human rights and also by Article 26 of the Constitution of Slovak Republic. The Constitution, as well as the Convention, set limits upon which freedom of expression can be restricted. However, journalists and mass media has a privileged position from these restrictions, especially when reporting matters of public interest. Journalists have a social obligation to provide information and ideas on all matters of public interest and the public is entitled to receive such information. Journalists are even allowed to use some degree of exaggeration and provocation. In Slovakia we can observe that public persons, for example politicians or judges, take action against the media for alleged damage to their reputation and honour by publication of false information, unreasonable criticism or even the publication of their cartoons. Slovakian courts often decide in favour of public figures and media have to pay these persons high financial compensations. In this article the author examines approach of Slovakian courts in comparison with decisions of Constitutional court of Slovak Republic, Czech Republic and the European court of human rights.

Ochrana slobody prejavu, stanovenie jej limitov a zároveň hodnotenie nutnosti či oprávnenosti týchto limitov sú problémy, ktoré sú vo verejnosti, a to nielen odbornej, čoraz viac diskutované, predovšetkým s ohľadom na celý rad prípadov, keď sa v médiách téma porušovania slobody prejavu niekoľkokrát otvorila, či už išlo o prípady trestných stíhaní za verbálne trestné činy, alebo prípady civilných sporov na ochranu osobnosti, v ktorých súdy priznávali vysoké čiastky ako náhradu za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb.

Význam médií v demokratickej spoločnosti je nespochybniteľný. Médiá zohrávajú významnú úlohu v realizácii ústavného práva občanov na informácie. Zároveň sú akousi "predĺženou rukou" občana pri kontrole moci a správy verejných vecí. Nemôžeme opomenúť ani významnú úlohu médií v oblasti odhaľovania korupcie a boja proti korupcii.¹⁾

V histórii Slovenskej republiky sme sa stretli s úsilím politikov o zastrašenie médií a obmedzenie slobody prejavu prostredníctvom trestnoprávnych sankcií. Novelami Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb., ďalej len "TZ?) z r. 2002 a r. 2003 boli do TZ inkorporované nové trestné činy obmedzujúce slobodou prejavu.²⁾ Ústavný súd na základe návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky rozhodol o pozastavení účinnosti § 102 a § 103 TZ, pretože dospel k záveru, že ich ďalším uplatňovaním môže dôjsť k ohrozeniu slobody prejavu tvoriacej súčasť ústavnej úpravy základných práv a slobôdpodľa čl. 26 Ústavy a čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj medzinárodnoprávnejúpravy podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd ale nevyhovel žiadosti o pozastavenie účinnosti § 156 ods. 3 Trestného zákona, pretože možnosť ohrozenia slobody prejavu, ktorá by sa v danej etape konania opierala o pochybnosti o jeho nesúlade s Ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nezistil. Pri svojom rozhodovaní vychádzal predovšetkým zo zistenia, že ochranu tých hodnôt verejného záujmu (vrátane práv a slobôd iných), ktoré je potrebné rešpektovať aj pri výkone práva na slobodu prejavu, je možné zabezpečovať aj trestným zákonodarstvom. Nakoľko dňa 1. septembra 2002 bol trestný zákon novelizovaný zákonom č. 421/2002 Z. z, ktorý z Trestného zákona vypustil ustanovenia § 102 vrátane nadpisu a § 103, vzhľadomna skutočnosť, že preskúmavaný predpis v označenej časti stratil platnosť, Ústavný súd konanie o súlade § 102 a § 103 TZ uznesením zastavil. Rovnaký osud o rok neskôr postiholaj 156 ods. 3 TZ, ktorý bol novelizáciou TZ zákonom č. 171/2003 Z.z. vypustený a Ústavný súd uznesením v tomto bode taktiež konanie zastavil.³⁾

Práve u nás na Slovensku je veľmi častým javom, že osoby verejného záujmu, predovšetkým verejní činitelia (najmä politici, sudcovia a iní vysoko postavení štátni funkcionári), podávajú žaloby o ochranu osobnosti proti médiám z dôvodu neoprávneného zásahu do ich dobrej povesti, osobnej cti, dobrého mena a iných čiastkových práv tvoriacich jednotné osobnostné právo človeka.

Z hľadiska prameňov práva najvyššej právnej sily je právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej "Dohovor"). V zmysle čl. 10 ods. 1 Dohovoru:

Právo na slobodu prejavu však nemá výlučný charakter. Dohovor v čl. 10 ods. 2 výslovne stanovuje podmienky, za splnenia ktorých môže byť právo na slobodu prejavu obmedzené. V zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru právo na slobodu prejavu okrem iného V čl. 10 ods. 2 Dohovoru sú vymenované legitímne ciele, ktoré stanovuje zákon, kvôli ochrane ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.

Ústavnoprávnym základom garancie práva na slobodu prejavu predstavuje článok 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj "Ústava").⁴⁾ Ani v zmysle čl. 26 Ústavy nie je právo na slobodu prejavu absolútne. Ústava, podobne ako Dohovor, stanovuje limity, na základe ktorých je možné právo na slobodu prejavu obmedziť v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy pri súčasnom splnení týchto podmienok:

Z uvedeného je nepochybné, že slobodu prejavu je možné za určitých okolností obmedziť aj z dôvodu ochrany osobnostných práv dotknutých subjektov.

V tomto kontexte nemôžeme opomenúť čl. 19 Ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a tiež pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Zákonnú úpravu ochrany osobnostných práv obsahuje samotný zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj "OZ"), a to v ustanoveniach § 11 až § 15. Ochranou osobnosti sa myslí nielen ochrana osobnosti ako celku, ale aj jej jednotlivých čiastkových osobnostných práv, najmä ochrana života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Prejavy fyzickej osoby, ako sú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby, sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Výnimkou je ich použitie na úradné účely a tiež ich použitie primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Aj vtedy však musí používateľ dbať na to, aby ich nepoužil v rozpore s oprávnenými záujmami tejto osoby. Pri neoprávnenom zásahu do svojej osobnosti sa môže fyzická osoba brániť prostredníctvom viacerých prostriedkov občianskoprávnej ochrany (§ 13 OZ).⁵⁾

Sloboda prejavu je skutočnej pluralitnej demokracie založenej na otvorenosti a tolerantnosti a aj preto je v Ústave Slovenskej republiky zaradená do čela katalógu politických práv.⁶⁾

Ústava Slovenskej republiky nezaručuje podľa čl. 26 ods. 2 len slobodu tlače alebo masmédií. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných.

Privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).⁷⁾

V rámci slobody prejavu treba osobitnú ochranu poskytnúť vysloveným v politickej diskusii o veciach verejného záujmu.⁸⁾ Verejnému záujmu zodpovedajú skutočnosti, ktoré sa týkajú nielen dôležitých otázok politického, spoločenského, kultúrneho života, ale aj súkromného, pokiaľ pôjde o osoby verejne známe.⁹⁾ Za vec verejnú sa považuje taktiež nielen všetka štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie. Vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť.¹⁰⁾ Do tejto oblasti, nepochybne, môžu spadať napr. aj obchodné a iné kontakty osôb s osobami, ktoré sa v politike oficiálne angažujú.¹¹⁾

Čo sa týka samotných osôb tzv. verejného záujmu , inými slovami povedané osôb, ktoré sú predmetom verejného záujmu, za takéto osoby nemôžeme považovať len samotných politikov, resp. verejných činiteľov.¹²⁾ Podľa J. Drgonca práve americká doktrína tzv. predstavuje najvýznamnejší prienik americkej koncepcie slobody prejavu do európskeho modelu.¹³⁾ Podstatu rozlíšenia osôb na a súkromné osoby Najvyšší súd USA odôvodnil takto: ¹⁴⁾

Osoby verejného záujmu môžeme rozdeliť n