Na dlhej ceste k Európskemu občianskemu zákonníku (I. časť)

Občianske právo ako integrálna súčasť súkromného práva podlieha európskym harmonizačným a unifikačným trendom, hoci niektoré prúdy v súkromnom práve, zdôrazňujúc jeho postmodernú súčasnosť, smerujú k právnemu pluralizmu a výlučne spontánnemu zjednocovaniu práva. Najkomplexnejším riešením zjednotenia súkromného práva v Európe by bolo vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka. Táto idea je aj napriek tomu, že entuziazmus vytvorenia európskeho civilného kódexu, charakteristický pre 90. roky minulého storočia, už zrejme opadol, stále prítomná na európskej vedeckej a politickej scéne, hoci sa vníma skôr ako dlhodobý cieľ zjednocovania súkromného práva. Práve táto dlhá cesta, na ktorej sa súkromné právo v Európskej únii nachádza a ktorá zrejme smeruje k Európskemu občianskemu zákonníku, je predmetom tohto trojdielneho príspevku. V jeho prvej časti sa autor zaoberá súčasnou situáciou občianskeho práva v kontexte harmonizačných a unifikačných trendov a podobami zjednocovania práva, charakterizuje iniciatívy v oblasti zjednocovania občianskeho práva v Európe a analyzuje štyri základné riešenia zjednocovania zmluvného práva navrhnuté Komisiou.

Občianske právo ako všeobecné súkromné právo je jedným zo základných pilierov každého právneho systému. Preto je práve občianske právo právnym odvetvím, ktorá azda najviac reflektuje osobitosti daného právneho systému a právnej kultúry. Upravuje totiž právne vzťahy medzi jednotlivcami - fyzickými a právnickými osobami - ktoré vstupujú do občianskoprávnych vzťahov. Ako uvádza Hurdík, "európska civilizácia si - už od doby rímskeho práva - zvykla prikladať epochálny význam civilným kódexom, v ktorých je všetko alebo aspoň východiská všetkého, čo má význam pre život Európana."¹⁾ Je teda prirodzené, že práve občianske právo ako základ súkromného práva bolo pre svoj význam predmetom jedných z prvých ucelených európskych kodifikácií (francúzsky Code civil, rakúsky Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch či holandský Burgerlijk Wetboek).

Občianskoprávne vzťahy však neexistujú samostatne v čase a priestore, ale vznikajú, menia sa a zanikajú v určitých spoločenských podmienkach, ktoré nevyhnutne na tieto vzťahy vplývajú a do určitej miery ich formujú. Toto spoločenské prostredie formuje aj občianskoprávne normy. Občianske právo ako normatívny regulatív spoločenských vzťahov je viac než len právnym odvetvím. Do určitej miery je aj právnym odrazom spoločenského správania a myslenia, keďže je nástrojom regulácie právnych vzťahov vznikajúcich v interakcii súkromnoprávnych subjektov v danom spoločenskom prostredí. Občianske právo, ktoré je vlastné určitému právnemu systému, spravidla pramení z osobitostí tohto právneho systému a je založené na tradíciách a hodnotách určitého právneho prostredia. Historicky daná spätosť občianskeho práva s hodnotovým systémom spoločnosti, v ktorej platí, sa preto javí ako dôležitý predpoklad vhodnosti a primeranosti občianskoprávnej regulácie pre dané spoločenské prostredie. Nemožno tiež prehliadnuť skutočnosť, že právo pôsobí v interakcii s morálkou danej spoločnosti,²⁾ ako aj v konkrétnej ekonomickej realite.³⁾

Občianske právo je ešte aj v súčasnosti, po dlhom procese diverzifikácie na základe vytvorenia národných štátov a s ním spojenej vlny národných kodifikácií občianskeho práva, do veľkej miery "národným" právom, ktoré je úzko späté s jednotlivými národnými právnymi kultúrami.⁴⁾ Z hľadiska svojej spätosti s konkrétnym spoločenským prostredím sa teda občianske právo javí ako natoľko elementárny prvok právneho poriadku každého štátu, že ho zrejme nemožno bez väčších ťažkostí nahradiť predpismi iného štátu či určitým spoločným súborom nadnárodných predpisov. Hoci pri regulácii občianskoprávnych vzťahov (najmä v rámci kodifikácie či rekodifikácie občianskeho práva) dochádzalo a dochádza k preberaniu prvkov iných právnych systémov, občianske právo by malo mať pevný základ v hodnotách spoločenského prostredia. V opačnom prípade hrozí, že pôjde o právo, ktoré nie je danému spoločenskému prostrediu vlastné, o právo cudzie, či už naoktrojované alebo dobrovoľne recipované.

Skutočnosť, že právo má reflektovať hodnoty uznávané spoločnosťou, je pre občianske právo významnejšia než pre ktorékoľvek iné právne odvetvie. Mimoriadne problematické je však zachovať spojitosť medzi spoločenskými hodnotami a právnou reguláciou v krajinách, v ktorých nastala hodnotová diskontinuita. Spoločnosť, ktorá v priebehu menej ako päťdesiatich rokov (minimálne navonok) rázne zavrhla hodnoty individualizmu a "kapitalistického" smerovania, dala sa na cestu budovania socializmu a komunizmu, akcentujúc kolektívne zmýšľanie, a vzápätí sa vrátila k trhovej ekonomike a individualizmu či liberalizmu, zrejme nemôže mať jasno v tom, na akých základoch má byť postavené a akým smerom sa má dlhodobo uberať jej občianske právo. Taký je i osud postkomunistických krajín strednej Európy, ktoré sú v súčasnosti súčasťou ešte pred dvadsiatimi rokmi zaznávaného európskeho právneho priestoru a pracujú na rekodifikácii svojho občianskeho práva. Táto rekodifikácia sa musí (alebo by sa prinajmenšom mala) vysporiadať s dedičstvom socialistického občianskeho práva a odstrániť tie prvky občianskeho práva, ktoré majú svoj základ v jeho socialistickej ideovej orientácii.

Je potrebné položiť si otázku, či slovenská a česká spoločnosť po roku 1989 zostala spoločnosťou bez minulosti, či je spoločnosťou bez hodnôt. Švidroň⁵⁾ konštatuje, že slovenské právo síce opustilo po roku 1989 marxisticko-leninskú materialistickú ideológiu, ale ničím ju nenahradilo, teda v súčasnosti nemá právnofilozofické zakotvenie.⁶⁾ Hodnotový prelom, ktorý priniesol rok 1989, rovnako ako hodnotový prelom v roku 1948, otriasol spoločenskými hodnotami a zákonite aj hodnotami, na ktorých je (alebo má byť) postavené občianske právo. Preto by malo občianske právo, rovnako ako celá spoločnosť, prejsť dôkladnou sebareflexiou a nájsť hodnoty, ktoré budú jeho pevnými piliermi. Ako však inde uvádza citovaný autor,⁷⁾ morálna a duchovná obnova spoločnosti očividne veľmi zaostáva za ekonomickou transformáciou. S poukazom na dominanciu materiálnych záujmov nad ideálnymi záujmami konštatuje, že "aj po oficiálnom opustení materialistickej a ateistickej ideológie sa rovnováha medzi materiálnymi a ideálnymi (duchovnými) záujmami zdá byť naďalej silne narušená."⁸⁾

Veľké právne kodifikácie 19. a 20. storočia boli spravidla zavŕšením dlhodobého procesu formovania práva. Ak sa má rekodifikácia občianskeho práva v transformujúcich sa krajinách uskutočniť v takom rekordnom čase, ako je niekoľko rokov, musí veľmi dôsledne skúmať nielen zahraničné kodifikácie a vytvoriť ich kombináciu, ale predovšetkým sa obzrieť späť a pri regulácii jednotlivých občianskoprávnych inštitútov hľadať ich hodnotové základy v danej spoločnosti. Inak povedané, každé prebraté riešenie by malo byť posúdené a odôvodnené v podmienkach spoločenského prostredia, kde má táto "cudzia" právna úprava platiť. Odlíšenie "vlastného" a "cudzieho" je však v kontexte inštitútov občianskeho práva zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Je napríklad pre slovenské či české občianske právo vlastné riešenie prijaté v aktuálnom znení Občianskeho zákonníka, alebo toto vlastné riešenie treba hľadať v právnej úprave platnej pred rokom 1950 alebo v určitom období pred týmto rokom? Rekodifikácia občianskeho práva v Slovenskej republike i v Českej republike je z tohto hľadiska hľadaním najvhodnejších riešení, ktoré sú relatívne "vlastné" slovenskému a českému právu. Je však potrebné zdôrazniť, že ak spoločnosť prešla vývojom, práve pôvodné "vlastné" riešenia spred roka 1950 sa jej mohli stať cudzími a naopak, aktuálne platné riešenia sa jej mohli stať vlastnými. O tom svedčia aj mnohé nesúhlasné názory na návrh nového českého občian skeho zákonníka, ktorý opúšťa striedmosť, stručnosť a zaužívanú terminológiu v súčasnosti platného Občianskeho zákonníka a zavádza mnoho "staronových" právnych inštitútov.⁹⁾ Občianske právo v našich podmienkach nie je totiž "vytesané do kameňa" ako civilné kódexy Francúzska, Rakúska či Nemecka. Paradoxne sa teda proces rekodifikácie v našich podmienkach podobá "nachádzaniu práva" v systéme , teda práva, ktoré v spoločnosti je, ale je potrebné ho hľadať a nájsť. Zjavný rozdiel spočíva v tom, že kým v krajinách toto právo hľadá súdna moc, v našich podmienkach je to legislatíva.

Právne prostredie v dnešnej dobe podlieha globalizácii súčasne s celospoločenským prostredím. Všeobecne dochádza k relativizácii suverenity štátov - žiadny štát totiž nemôže existovať samostatne, pretože jeho izolácia by z ekonomického hľadiska viedla k zániku. Európa i svet smeruje k integrácii, pričom je potrebné zdôrazniť, že jej dôvody boli a sú primárne ekonomické. Občianske právo v súčasnosti v kontexte nášho členstva v Európskej únii a v iných medzinárodných zoskupeniach už tiež nemožno označiť za výsostne vnútroštátnu záležitosť. Preto nemožno v rámci rekodifikácie občianskeho práva v našich podmienkach opomenúť medzinárodné, no najmä komunitárne aspekty súkromného práva, a to nielen pokiaľ ide o záväzné medzinárodné zmluvy či platné komunitárne právo, ale aj tendencie smerujúce k zjednocovaniu súkromnoprávnych úprav, ktoré sa v niekedy intenzívnejšej a niekedy menej intenzívnej podobe prejavujú najmä na pôde Európskej únie. Otázka zjednocovania súkromného práva v Európe je totiž v zásade otázkou "zrýchlenia a vylepšenia procesu, ktorý je sám osebe nevyhnutný."¹⁰⁾

Aký je však vzťah občianskeho práva členských štátov a európskej integrácie? Ako uvádza Wissink,¹¹⁾ národné občianske právo možno na jednej strane označiť za motor a na druhej strane za brzdu zjednocovania práva v Európe. Jednak je motorom zjednocovania, pretože bez veľkého množstva spoločných tradícií v oblasti súkromného práva by bolo vytvorenie Európskych spoločenstiev omnoho zložitejšie. Na druhej strane však brzdí zjednocovanie práva, pretože apliká