Náčrt právneho režimu nekalej súťaže vo Francúzsku

Príspevok rozoberá právny režim nekalej hospodárskej súťaže vo francúzskom právnom poriadku. Autor predstavuje výrazné špecifikum tejto matérie spočívajúce v pôvode tohto právneho režimu v judikatúre a načrtáva výsledky riešenia niektorých otázok vyvstávajúcich v kontexte súťažných vzťahov.

Rovnako ako v právnom poriadku Slovenskej republiky, aj vo francúzskom právnom poriadku predstavuje právo nekalej súťaže (concurrence déloyale) súkromnoprávnu odnož súťažného práva popri verejnoprávnej odnoži súťažného práva, ktorou je právo proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže. A rovnako ako v slovenskom práve, aj vo francúzskom práve je cieľom práva nekalej súťaže zabezpečiť čistotu súťažných vzťahov; na rozdiel od práva proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktorého cieľom je zabezpečenie takej štruktúry hospodárskej súťaže, ktorá by zachovala a rozvíjala funkciu hospodárskej súťaže.

Francúzske právo nekalej súťaže však v porovnaní s jeho slovenským ekvivalentom vykazuje aj jednu zásadnú odlišnosť, a to spôsob jeho tvorby. Zatiaľ čo v slovenskom práve sú podmienky kvalifikácie konania ako nekalosúťažného i príkladmý výpočet možných podôb nekalosúťažného konania stanovené zákonom, vo francúzskom právnom poriadku vytvorila právny režim nekalej súťaže judikatúra, a to tak čo do výberu právneho dôvodu zákazu nekalosúťažných konaní, ako aj čo do vymedzenia okruhu typov konaní, ktoré ako nekalosúťažné sú kvalifikované. Čitateľ znalý základov slovenského práva nekalej súťaže tak bude môcť identifikovať rozdielnosti medzi objektívnym právom nekalej súťaže na Slovensku a vo Francúzsku, a to tak na úrovni spôsobu tvorby práva nekalej súťaže, ako aj na úrovni riešenia niektorých zásadných, hmotnoprávnych otázok nastoľovaných pri posudzovaní a sankcionovaní nekalosúťažných konaní.

Pri predstavovaní základov francúzskeho práva nekalej súťaže najskôr spomenieme zásadu slobody konkurencie (1), ktorá je zásadným predpokladom možnosti výkonu súťažných činností, ale aj následnej možnosti sankcionovania niektorých súťažných konaní, aby sme vzápätí preniesli našu pozornosť na otázku výberu zodpovednosti za škodu ako etablovaného súkromnoprávneho inštitútu, v rámci ktorého francúzska judikatúra videla priestor na rozvoj agendy sankcionovania nekalosúťažných konaní (2) a napokon na výpočet typov konaní, ktoré francúzska judikatúra už označila za nekalosúťažné, a na ich stručnú charakteristiku (3).

Pri absencii normatívnej úpravy výslovne priznávajúcej určitému okruhu subjektov subjektívne právo na výkon súťažnej činnosti, na spôsob ustanovenia § 41 slovenského Obchodného zákonníka, musela francúzska judikatúra slobodu súťažnej činnosti oprieť o iné, normatívne priznané zásady, a to v prvom rade o zásadu slobodného výkonu podnikateľskej činnosti. Táto zásada bola prvýkrát normatívne vyjadrená v zákone z 2 a 17 marca 1791, nazývanom tiež d'Allardove dekréty,¹⁾ ktorého článok 7 ustanovil zásadu slobodného výkonu povolaní a obchodu.²⁾ Obchodná, finančná a hospodárska komora Kasačného súdu³⁾ (ďalej len "Obchodná komora Kasačného súdu") ako komora Kasačného súdu, ktorá najčastejšie rozhoduje o dovolaniach týkajúcich sa prípadov nekalej súťaže, sa ešte aj v súčasnosti neváha odvolať na túto normu pri pripomínaní zásady, podľa ktorej slobodné vyhľadávanie klientely predstavuje podstatu obchodnej činnosti.⁴⁾ Zásada slobodného výkonu podnikateľskej činnosti tak umožňuje prilákať k sebe klientov konkurenta bez toho, aby mohla byť voči iniciátorovi tohto presunu (klientely) vyvodená akákoľvek zodpovednosť, keďže klientela nemôže byť predmetom výlučného práva podnikateľa.

Prirodzene, ruku v ruke s prehlásením zásady slobodného výkonu podnikateľskej činnosti, a tým aj slobodnej súťaže o klientelu, muselo ísť stanovenie hraníc uplatňovania tejto slobody. Odvolací súd v Paríži vo svojom rozhodnutí zo dňa 8. apríla 1842 charakterizoval tento vzťah medzi slobodou súťaže a jej limitmi takto: ." Uplatňovanie zásady slobodnej súťaže je teda obmedzené povinnosťou dodržiavať lojálne obchodné zvyky, ktorých porušenie musí preukázať navrhovateľ.⁵⁾

Podpornou zásadou, na podklade ktorej vyslovili francúzske súdy závery potvrdzujúce slobodu konkurencie, je zásada slobodnej tvorby cien. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, kde je v zákone o cenách (zákon č.18/1996 Z.z. v znení neskorších predpisov) predmetom pozornosti zákonodarcu iba ingerencia verejnej moci do oblasti cien ako výnimka, pričom existenciu zásady slobodnej tvorby cien možno vydedukovať iba interpretáciou francúzsky zákonodarca, popri vymedzení možnosti zásahu verejnej moci do oblasti cien, stanovil v článku L 410-2 prvý odsek Obchodného zákonníka výslovne zásadu, podľa ktorej:

Dôvodom, pre ktorý otázka spôsobu tvorby cien vyvstala v nekalosúťažných sporoch, je ten, že vo veľkom počte týchto sporov navrhovatelia videli nekalosúťažné konanie odporcov v tom, že odporcovia praktizovali, oproti cenám navrhovateľov, citeľne nižšie ceny. Postoj francúzskych súdov k tejto problematike spočíval v pripomenutí, že samotná skutočnosť praktizovania nižších cien nepredstavuje nekalosúťažné konanie, ak nie je preukázané, že táto cena je smiešna alebo že prekračuje (svojou nízkosťou) obchodné zvyklosti súladné so zásadou liberálneho hospodárstva.⁶⁾ V tejto súvislosti je však namieste doplniť, že v otázke cenovej súťaže prebral iniciatívu opätovne zákonodarca, keď v článku L 420-5 Obchodného zákonníka zakázal ponúkanie či praktizovanie takých cien voči spotrebiteľom, ktoré by boli príliš nízke s ohľadom na náklady výroby, spracovania a zobchodovania, ak ponúkanie alebo praktizovanie takýchto cien má za cieľ alebo môže mať za následok eliminovať z trhu alebo zabrániť vstupu na trh, iný podnik alebo jeden z jeho výrobkov.

Právnym rámcom, ktorý bol judikatúrou⁷⁾ určený na to, aby umožnil vznik a vývoj agendy nekalej hospodárskej súťaže v rámci francúzskeho pozitívneho práva, je inštitút zodpovednosti za škodu upravený v článkoch 1382 a 1383 Občianskeho zákonníka (Code civil)⁸⁾ (2.1). No vzhľadom na skutočnosť, že výraznou charakteristickou črtou agendy nekalej súťaže je skutočnosť, že nekalosúťažné konania sa uskutočňujú v rámci súťažného vzťahu, nato, aby mohla vzniknúť zodpovednosť za škodu spôsobenú nekalosúťažným konaním, je potrebné nielen to, aby boli splnené podmienky vzniku zodpovednosti autora tohto konania za škodu, ale aj to, aby medzi autorom posudzovaného konania a subjektom, ktorému v jeho dôsledku vznikla škoda, existoval súťažný vzťah. Existencia súťažného vzťahu je súčasne podmienkou danosti (aktívnej i pasívnej) legitimácie na domáhanie sa náhrady škody v dôsledku nekalosúťažného konania, hoci k tomuto pravidlu sformulovali zákonodarca a judikatúra určité úpravy (2.2).

Francúzsky právny poriadok upravuje pre oblasť súkromnoprávnych vzťahov iba jeden režim zodpovednosti za škodu, a to režim vyplývajúci z článkov 1382 a 1383 Občianskeho zákonníka, ktorý sa aplikuje tak na občianskoprávne vzťahy, ako aj na vzťahy obchodnoprávne. Preto, aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako nekalá súťaž, musí toto konanie spĺňať podmienky pre vznik zodpovednosti autora tohto konania za škodu podľa článkov 1382 a 1383 Občianskeho zákonníka, teda musí byť preukázaná škodová udalosť (2.1.1), ujma a príčinná súvislosť medzi nimi (2.1.3).

Na druhej strane to, že podmienka preukázania škodovej udalosti sa v kontexte agendy nekalosúťažných konaní neobmedzuje iba na identifikáciu škodovej udalosti, ale musí zahŕňať aj posúdenie jej charakteru ako nekalosúťažného konania, má za následok, že podľa konštantnej judikatúry francúzskych súdov sa ujma - ktorej existencia sa inak v rámci agendy zodpovednosti za škodu preukazuje samostatne - konštatovaním nekalosúťažného charakteru konania považuje v zásade za preukázanú (2.1.2).

Úspech návrhu na zamedzenie nekalosúťažného konania si vyžaduje iba preukázanie previnenia; preukázanie úmyslu nie je potrebné.⁹⁾

Francúzsky zákonodarca nepristúpil v občianskom práve k sformulovaniu princípu generálnej prevencie, podobnému tomu, ktorý je vyjadrený v § 415 slovenského Občianskeho zákonníka Preto pri charakterizovaní určitých súťažných konaní ako neprípustných nekalosúťažných a súčasne škodových konaní, siaha judikatúra francúzskych súdov systematicky k vyzdvihnutiu určitého prvku charakterizujúceho dopady skúmaných konaní na podnik konkurenta či konkurentov, teda k vyzdvihnutiu skutočnosti, že skúmané konanie napr. očierňuje podnik konkurenta, vyvoláva nebezpečenstvo zámeny s podnikom konkurenta, prispieva k dezorganizácii podniku konkurenta alebo trhu, či parazituje na povesti podniku konkurenta.

Hoci je takéto charakterizovanie neprípustnosti súťažného konania s ohľadom na dopad konania na podnik konkurenta bežné, nie je povinné. Vo svojom rozhodnutí zo dňa 7. apríla 1998 sa Obchodná komora Kasačného súdu¹⁰⁾ zaoberala situáciou, ktorá nastala po tom, ako pán X, držiteľ patentu a ochrannej známky k novému typu munície pre lovecké zbrane, ukončil licenciu, ktorú poskytol spoločnosti Silverplus, a poskytol ju spoločnosti Thifan Industrie, pričom jedným z dodávateľov (výrobkov vyrobených na základe poskytnutej licencie) spoločnosti Silverplus (pôvodného držiteľa licencie) bola spoločnosť Unifrance, ktorá však aj po odobratí licencie spoločnosti Silverplus pokračovala vo výrobe a predaji výrobkov vyrobených na základe licencie. Na základe žaloby pána X (držiteľa patentu a ochrannej známky) a spoločnosti Thifan Industrie (nového držiteľa licencie na patent a ochrannú známku), pokladal odvolací súd za nekalosúťažné konanie spoločnosti Unifrance spočívajúce vo zverejnení oznamu o spore prebiehajúcom medzi ňou a žalobcami s orientáciou charakterizujúcou zlomyseľnosť, súčasne s ponukou zľavy 10% do vyčerpania zásob na všetky výrobky vyrobené na základe licencie a s vychvaľovaním výhod iného výrobku určeného tento dopredávaný výrobok nahradiť. Vo svojom dovolaní spoločnosť Unifrance namietala, že odvolací súd pochybil v tom, že jej konanie posúdil ako nekalosúťažné bez toho, aby súčasne jej konanie výslovne subsumoval pod jedno z charakteristických nekalosúťažných konaní, typizovaných judikatúrou a právnou doktrínou. Kasačný súd sa však s tézou o povinnosti súdu výslovne zaradiť nekalosúťažné konanie pod jednu z vyššie uvedených, typizovaných podôb (nekalosúťažného konania) nestotožnil; je postačujúce, že súd na základe skutočností prípadu vyhodnotil konanie žalovaného ako nekalosúťažné, čím súčasne charakterizoval previnenie.

Na druhej strane, zodpovednosť za skutočnosti zakladajúce nekalosúťažné konanie, a tým aj previnenie žalovaného, musí byť preukázaná, nestačí iba predpoklad zodpovednosti za takéto konanie. Obchodná komora Kasačného dvora sa vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. mája 1997¹¹⁾ vyjadrila k postupu, aký pre preukázanie naplnenia podmienky previnenia žalovaného zvolil Odvolací súd v Colmar. V posudzovanom prípade bolo pánovi X (pracovným zameraním účtovník) vytýkané odvolacím súdom nekalosúťažné konanie voči jeho bývalému zamestnávateľovi Y (účtovnícka firma), pričom pri svojom hodnotení vychádzal odvolací súd z toho, že zo skutočností prípadu [fakt, že v dobe odchodu pána X od svojho bývalého zamestnávateľa Y a jeho príchodu k novému zamestnávateľovi Z (taktiež účtovnícka firma), niekoľkí klienti firmy Y prešli k firme Z] vyplýva predpoklad, že pán X, ešte predtým, ako opustil firmu Y, zorganizoval svoje prijatie u firmy Z a súčasne prechod niekoľkých - za týmto účelom oslovených - klientov firmy Y k firme Z. Odpoveď Kasačného súdu bola jasná v tom zmysle, že konanie, ktorého predmetom je údajne nekalosúťažné konanie, sa vedie v rámci aplikácie všeobecného režimu zodpovednosti podľa článkov 1382 a 1383 Občianskeho zákonníka, ktorý je založený na preukázaní zodpovednosti za škodu, a preto je vylúčené, aby zodpovednosť za nekalosúťažné konanie bola založená iba na predpoklade zodpovednosti za nekalosúťažné konanie.

Preukázanie škody je klasicky jednou z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Neprekvapilo preto, že francúzska judikatúra pripomenula, že aj v rámci agendy aplikácie režimu zodpovednosti za škodu na oblasť nekalosúťažného konania je jednou z podmienok priznania náhrady škody existencia ujmy utrpenej navrhovateľom, pričom v prípade, že navrhovateľ vznik ujmy nepreukáže, návrh je zamietnutý.¹²⁾

Uvedené pravidlo však v posledných desaťročiach doznalo - v rámci agendy aplikácie režimu zodpovednosti za škodu na oblasť nekalosúťažných konaní - významné zmäkčenie. Podľa konštantnej rozhodovacej praxe Kasačného súdu a preto návrh na priznanie náhrady škody v dôsledku nekalosúťažného konania (ak je preukázaná existencia nekalosúťažného konania) nemôže byť zamietnutý len preto, lebo navrhovateľ nepreukázal, že mu nekalosúťažné konanie konkurenta spôsobilo škodu.¹³⁾ Dopad tohto zásadného záveru francúzskych súdov na obsah hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody v dôsledku nekalosúťažného konania, rovnako ako na obsah procesných povinností navrhovateľov - obetí nekalosúťažných konaní, však netreba preceňovať. Skutočnosť, že z existencie nekalosúťažného konania sa nevyhnutne odvodzuje existenc