Nekonečný príbeh s otvoreným koncom? Vek, rozdielne zaobchádzanie a diskriminácia v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

The author analyzes the basic lines of decision-making of the Court of Justice on prohibition of age discrimination. After explaining the origins of that prohibition in the Union law the author is aimed at those judgments of the Court of Justice which have been passed on the basis of preliminary ruling questions of the national courts and have clarified those provisions of Directive 2000/78/EC establishing a general framework for equal treatment in employment and occupation which allow to the Member States retaining their specific legal norms of different treatment on grounds of age. The author to the conclusion that those notions in Directive 2000/78/EC have no the only possible interpretations and meanings given to them till now by the Court of Justice for the Member States have in their legal orders other provisions on different treatment on grounds of age which have not been yet properly interpreted by the current case of the Court of Justice.

Diskriminácia na základe veku patrí medzi najdiskutovanejšie diskriminácie v práve Únie.¹⁾ Alebo, aby sme boli presnejší, skôr jej zákaz.²⁾ K tomuto stavu jednoznačne prispel Súdny dvor Európskej únie (ďalej len Súdny dvor) svojou rozhodovacou činnosťou, v dôsledku ktorej nie je také jednoduché určiť,

Z tejto skutočnosti vyplynul aj náš záujem otvoriť ďalšie kolo úvah o diskriminácii na základe veku, ktoré sa opierajú nielen o doterajší vývoj práva Únie, ale predovšetkým judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorá, ako sa zdá z aktivít vnútroštátnych súdov pri predkladaní prejudiciálnych otázok s touto problematikou, bude prechádzať ďalšími zaťažkávacími skúškami interpretácie pojmov súvisiacich s týmto typom diskriminácie.

Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa vo svojom pôvodnom znení z roku 1957 venovala len dvom druhom diskriminácie, a to diskriminácii na základe štátnej príslušnosti v rámci pôsobnosti zmluvy³⁾ a diskriminácii na základe pohlavia v súvislosti s odmeňovaním za prácu.⁴⁾ Až Amsterdamská zmluva umožnila orgánom Európskeho spoločenstva, aby sa venovali aj iným druhom diskriminácie, keď ňou zavedený čl. 13 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva⁵⁾ (ďalej len ZES) zmocňoval Radu, aby na základe návrhu Komisie a po porade s Európskym parlamentom jednomyseľne prijala opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii. Toto ustanovenie sa stalo právnym základom smernice Rady 2000/78/ES, ktorá stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní⁶⁾ (ďalej len smernica). Smernica sa týka všetkých druhov diskriminácie uvedených v čl. 13 ods. 1 ZES, okrem diskriminácie na základe pohlavia a rasového alebo etnického pôvodu, a to v súvislosti so zamestnaním, povolaním alebo odborným vzdelávaním.⁷⁾

Doteraz uvedené informácie by mohli vzbudiť dojem, že zákaz diskriminácie na základe veku bol do práva Spoločenstva, resp. Únie zavedený čl. 13 ZES a na jeho základe prijatou smernicou. Lenže pred formulovaním konečnej odpovede na otázku, kedy sa do práva Spoločenstva, resp. Únie dostal zákaz diskriminácie na základe veku, je nutné zobrať do úvahy rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-144/04, Mangold.⁸⁾ Súdny dvor v ňom totiž označil zákaz diskriminácie na základe veku za Tým vlastne umožnil, aby sa zákaz diskriminácie na základe veku uplatnil z titulu priameho účinku všeobecnej zásady a z titulu prednosti práva Únie v horizontálnych právnych vzťahoch v prípade, ak dotknutá vnútroštátna právna úprava tento zákaz nerešpektuje. To by nebolo možné v prípade, ak by toto pravidlo malo svoj pôvod len v smernici, keďže tej nie je v zásade priznaný horizontálny priamy účinok.

Domnievame sa, že vzhľadom na množstvo odborných štúdií, ktoré toto rozhodnutie Súdneho dvora vyprovokovalo a ktoré sú mnohokrát veľmi kritické,⁹⁾ nie je vôbec prehnané, ak ho označíme za kontroverzné. Rozhodnutie bolo dokonca aj predmetom rozhodovacej činnosti Federálneho nemeckého ústavného súdu, ktorý v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či sa Súdny dvor tým, že konštatoval existenciu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe veku, nedopustil konania vo vzťahu k právomociam, ktoré sú mu zverené zakladajúcimi zmluvami.¹⁰⁾

Súdny dvor svoj záver o existencii všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe veku odôvodnil tým, že ¹¹⁾

Ponecháme stranou diskusiu o príliš voľnom, ba až chaotickom používaní pojmov "rovnosť", "rovnaké zaobchádzanie" a "zákaz diskriminácie" zo strany Súdneho dvora, ktoré sa prejavilo aj v tomto prípade.¹²⁾ Rovnako tak zvláštnu logiku vyvodenia všeobecnej zásady zákazu osobitného druhu diskriminácie zo všeobecnej zásady rovnakého zaobchádzania. Pre účely tejto štúdie je skôr dôležité to, že ak uznáme zákaz diskriminácie na základe veku za všeobecnú zásadu obsiahnutú v práve Únie, tak to znamená, že zákaz diskriminácie na základe veku, ale aj zákaz diskriminácie z ostatných dôvodov uvedených v smernici boli obsiahnuté v práve Únie aj pred prijatím samotnej smernice a dokonca aj pred zavedením čl. 13 ZES. Je pravdou, že čiastočne by tomuto záveru mohlo nasvedčovať znenie samotnej smernice, ktorá skutočne nehovorí výslovne o zákaze, ale len o aplikácii zásady, ktorá teda už musela existovať. Ako je však možné vysvetliť skutočnosť, že až do prijatia smernice sa Súdny dvor odmietal zaoberať inými druhmi diskriminácie ako diskrimináciou na základe pohlavia a na základe štátnej príslušnosti?¹³⁾

Mohlo by sa zdať, že za aktuálneho stavu sú už tieto diskusie o pôvode a prameni zákazu diskriminácie na základe veku v práve Únie zbytočné. Nikto už dnes nemôže rozumne spochybniť konštatovanie, že zákaz diskriminácie na základe veku v oblasti zamestnanosti je v práve Únie už obsiahnutý. Navyše Lisabonská zmluva zaviedla do textu Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ) nový článok 10, ktorý deklaruje, že Únia sa pri vymedzovaní a uskutočňovaní svojich politík zameria na boj proti diskriminácii založenej na rovnakých dôvodoch, ako sú uvedené v čl. 19 ZFEÚ, a netreba zabúdať ani na Chartu základných práv Európskej únie a na jej čl. 21, ktorý ešte rozširuje okruh dôvodov zakázanej diskriminácie oproti čl. 10 a 19 ZFEÚ.¹⁴⁾

Tieto diskusie však nie sú zbytočné vo svetle zásady, že smernica nemôže mať priamy účinok v horizontálnych vzťahoch, pričom veľké množstvo zamestnaneckých vzťahov, ak nie aj ich prevažná väčšina, má práve takýto charakter. Ak teda Súdny dvor konštatoval, že zákaz diskriminácie na základe veku má podobu všeobecnej zásady, ktorá nespochybniteľne je spôsobilá mať priamy účinok aj v horizontálnych vzťahoch, a že smernica je len konkretizáciou tejto zásady, tak vlastne takýmto spôsobom zabezpečil, že jednotlivci sa tohto zákazu, ak ho vnútroštátna právna úprava nerešpektuje, môžu domáhať voči zamestnávateľovi, ktorým je rovnako jednotlivec. Netreba však zabúdať na ďalší dôležitý záver Súdneho dvora, v zmysle ktorého súdy členského štátu poskytujú ochranu zákazu diskriminácie na základe veku, ktorý plynie z práva Únie, len vtedy, ak prípadné diskriminačné správanie má súvis s právom Únie.¹⁵⁾

Ako naznačujú prejudiciálne otázky predkladané Súdnemu dvoru, aj dvanásť rokov po prijatí smernice nie sú vnútroštátne opatrenia spôsobujúce nerovnaké zaobchádzanie so zamestnancami ničím výnimočným. Nie všetky sú však automaticky aj diskriminačnými opatreniami, ktoré smernica zakazuje. Smernica toti