O právnom systéme

It is usual to write about law as a system. The systemacity of law means only a modicum of orderliness and a network of legal norms as basic elements of legal system. There is always a degree of contradiction and/or a tension between legal norms, legal principles and other elements of a legal system. This tension and/or contradiction is a characteristic and system creating relationship between elements of Manual system. Legal system is not a n axiomatic one for many reasons. It is full of unavailable tensions and contradictions. It is a social normative system determined by a society. The elementary unit connecting legal system and social system is legal regulation of great amount of social acts and consequently of social relations, which acquire quality of legal relations. It is also an information (sub) system. Law always strives for an order, but only with a moderate success. It is an open cognitively and operationally open system.

Výraz systém sa bežne spája s výrazom právo. Slovné spojenie právny systém je v odbornom právnickom jazyku obvyklé, ale významovo neostré. Jeho význam závisí od kontextu. V texte o využití systémových teórií pri skúmaní práva sa iba ťažko možno vyhnúť prehľadu trojice štandardných "právnických“ chápaní právneho systému a odkazom na základné diela vymedzujúce systém a sociálny systém. Prvým a azda najčastejším je právo určitej krajiny, napr. slovenský právny systém. Toto použitie má blízko k právnemu poriadku. Druhým je označenie určitého vnútorného usporiadania (štruktúry) buď práva ako takého, alebo určitého právneho poriadku. V tejto súvislosti sa často obracia poradie slov a píše sa o systéme práva, ktorého tradičné učebnicové chápanie spočíva na právnych odvetviach a inštitútoch. Tretí z frekventovaných významov pochádza od R. Davida (veľké právne systémy)¹⁾ a označuje historicky a kultúrne odlišnú skupinu či typ právnych poriadkov. Má blízko k jednému z významov právnej kultúry a jeho tvorca často písal o "právnych rodinách“.

Chápanie práva ako systému, a to bez potreby vymedzenia systému, je dávnejšie. Vyskytuje sa už v staršej nemeckej právnickej literatúre. Napríklad F. C. von Savigny nazval svoje dielo Systém dnešného rímskeho práva²⁾ a G. Jellinek Systém subjektívnych verejných práv.³⁾ Obaja predpokladali, že v právnických kruhoch má slovo systém ustálené chápanie.

V dvadsiatom storočí sa stalo štandardnou súčasťou odbornej spisby, a tak napríklad H. Kelsen formuloval nasledovne: "Právo ako poriadok, čiže právny poriadok je systémom právnych noriem“.⁴⁾ R. Alexy dospel k téze významnej pre chápanie právneho systému: "...každý aspoň minimálne rozvinutý právny systém obsahuje nevyhnutne princípy“,⁵⁾ a J. Raz už štvrťstoročie pred ním uviedol: "Normatívny systém je právnym systémom, iba ak má určitý minimálny stupeň komplexnosti.“.⁶⁾ Uvedené nesystematicky vybrané citácie dokazujú, že v právnom myslení sa už dávno nielen udomácnila systémová terminológia, ale uvažovanie o práve ako o systéme predstavuje rozvinutý spôsob jeho poznávania.

Majú rozmanité prístupy k právu používajúce systémový slovník alebo aspoň označujúce právo za systém ⁷⁾ niečo spoločné? Myslím, že áno. Asi žiadnemu absolventovi právnickej fakulty sa nepodarilo vyhnúť stretnutiu so systematickým výkladom práva, ktorý učebnica, ktorú mnohí z nás používali, charakterizuje nasledovne: "Systematický výklad je objasnením významu normy z hľadiska jej miesta v právnom systéme a v jeho štruktúre, t.j. prináležitosti interpretovanej normy k určitému druhu právnych noriem a charakteru ich vzťahov k iným právnym normám, ako aj príslušnosti tejto normy k jednému z právnych odvetví ...“. ⁸⁾ Možno trošku zastarené učebnicové vymedzenie systematického výkladu pozoruhodne jasne formuluje neprekonanú tézu, že právnu normu (alebo normatívny text) treba vykladať v jej kontexte právneho systému, kde je umiestnená. Ani neskoršie zložitejšie koncepcie výkladu práva⁹⁾ túto zásadu nevyvrátili, ale rozvinuli a spresnili. Je implicitným a pre praktického právnika vykladajúceho právo samozrejmým predpokladom je, že právne normy spolu súvisia a sú usporiadané určitým spôsobom do celku nazývanom právny poriadok alebo právny systém.

Tým niečím a významným, čo spája početné prístupy k právu, označujúc ho za systém, i komplexné úvahy o práve ako systéme je uvedená dvojica jednoduchých predpokladov: Právne normy vzájomne súvisia a (spolu s inými prvkami) sú relatívne usporiadané do väčšieho celku. Bez týchto predpokladov by nemalo zmysel pristupovať k právu ako k systému. Ich správnosť potvrdzuje každodenná spoločenská prax fungovania a zvlášť výkladu práva. Autorovi týchto riadkov nie sú známe odborné názory popierajúce, že právo je systémom.

Pod systémovosťou práva sa často rozumie iba jeho určitá usporiadanosť a súvislosť právnych noriem. Tieto charakteristiky práva sú v zásade správne a postačujú na jeho označenie za systém. "... právne normy vždy vytvárajú systém, prinajmenej v slabom význame určitých logických vzťahov koherencie medzi normami.“.¹⁰⁾ Všeobecné uznanie práva za systém navádza uplatniť pri úvahách o ňom časti niektorých teórií systémov, ktoré však boli formulované oveľa neskoršie ako sa právo začalo označovať za systém. "Zdá sa, že existujú všeobecné systémové zákony, ktoré platia pre akýkoľvek systém určitého typu nezávisle od jeho zvláštnych vlastností a prvkov, ktoré zahŕňa“,¹¹⁾ napísal v 60. rokoch minulého storočia Ludwig von Bertalanffy. Nevyhol sa ani vymedzeniu základného pojmu svojho diela: "Systém možno definovať ako komplex vzájomne pôsobiacich prvkov. Vzájomné pôsobenie (interakcia) znamená, že prvok "p“ je vo vzťahu "R“ tak, že sa prvok p v R správa ináč ako v inom vzťahu R´. Ak správania sa v R a R´ nie sú odlišné, tak tu nie je vzťah.“.¹²⁾ Každý právnik vie, že právna norma sa vykladá a uplatňuje v kontexte právneho poriadku (systému) a v súvislosti s inými právnymi normami. Priamo súvisí (má priame vzťahy) iba s časťou (malou menšinou) právnych noriem, ale sprostredkovane je zosieťovaná s celým právnym poriadkom. Mnohé z týchto vzťahov sú príliš sprostredkované a vzdialené na to, aby bolo možné pozorovať ich vplyv na pôsobenie a zvlášť na aplikáciu konkrétnej právnej normy. Právo však v zásade vyhovuje uvedenej charakteristike systému, lebo jeho základné prvky (právne normy) sa uplatňujú v kontexte právneho poriadku, ktorého sú súčasťami, a v súvislosti s nimi regulovanými spoločenskými vzťahmi.

O pol storočia neskoršie sa definícia systému síce zmenila, ale stále nepopiera uvedenú Bertalanffyho: "Pojem systém sa definuje ako celostný objekt, ktorého každá časť je spätá s inými jeho časťami tak, že celok má nejaké také vlastnosti, ktoré jeho komponentom chýbajú.“.¹³⁾ Náročnú otázku emergentných vlastnostní právneho systému odložme, ale požiadavke súvislosti medzi časťami systému právo zjavne vyhovuje. Každá právna norma súvisí s ďalšími, i keď priamo nie so všetkými právnymi normami. Prinajmenej vznikla alebo bola uznaná za právnu podľa iných právnych noriem a (alebo) podľa nej vznikli, či boli uznané za právne ďalšie normy. Ťažko si predstaviť právnu normu, ktorá by pôsobila samostatne bez kontextu právneho poriadku.

Doterajšie úvahy sa týkali usporiadanosti a vnútorných súvislostí medzi prvkami právneho systému, za ktoré bez pokusu o vysvetlenie pokladali právne normy. Čo sú teda prvky a ďalšie časti právneho systému? "... právo predstavuje systém právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania, stanovených alebo uznaných štátom (verejnou mocou) ...“.¹⁴⁾ Bez právnych noriem niet práva, ale viaceré a pravdepodobne prevažujúce chápania práva zahŕňajú do právneho systému aj iné prvky: " Právo je systémom noriem, teda významových obsahov vyjadriteľných v normatívnych vetách (praktických vetách špecifického typu). Navyše podľa ITL (inštitucionálnej teórie práva ? doplnil E.B.) aj ďalšie formy praktických údajov alebo informácií patria do práva, zvlášť konštatovania cieľov, hodnotové štandardy a kritéria predností“,¹⁵⁾ na prelome tisícročí vzbudila v slovenskej právnej vede pozornosť téma právnych princípov ako pravidiel konania odlišných od tradičných právnych noriem, ale patriacich do právneho systému, ba plniacich v ňom významnú systémotvornú úlohu.

R. Alexy ich v Nemecku dávnejšie charakterizoval ako "príkazy optimalizácie“. Ako také sú normami, ktoré prikazujú, že niečo sa má realizovať v čím vyššej miere podľa skutkových a právnych možností.¹⁶⁾ V každom prípade predstavujú ďalšiu významnú kategóriu prvkov právneho systému, ktoré ovplyvňujú jeho charakter, a to svojou všeobecnosťou spojenou so silným hodnotovým nábojom i vplyvom na charakter vzťahov medzi prvkami právneho systému.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že v právnom myslení prevláda názor, podľa ktorého tvoria právny systém prvky rôzneho druhu a jedným z druhov právneho systému sú právne normy. Táto úvaha bude za druhy prvkov právneho systému považovať právne normy, právne princípy a stanovenie hodnôt. Pôjde teda o jeho vymedzenie ako normatívneho systému. Za ďalšie časti právneho systému bývajú považované zoskupenia jeho prvkov, tradične právne inštitúty a právne odvetvia.

Ako nepriamo upozornil L. von Bertalanffy, pre systém sú určujúce vzťahy jeho prvkov, veď len tak sú možné všeobecné systémové zákony. F. Cvrček bol v tejto otázke jednoznačný: "Právny poriadok sa obvykle označuje ako systém, pričom za systém sa obvykle považuje podmnožina karteziánskeho súčinu, teda vlastne nie iba prvky, ale predovšetkým štruktúra, teda usporiadané vzťahy.“.¹⁷⁾ Výskum právneho systému a úvahy o ňom sa skutočne nezaobídu bez pozornosti venovanej vzťahom prvkov právneho systému, lebo až tieto robia zo súboru prvkov systém. "Preto sa zdá, že pojem systému zahŕňa existenciu špecifických vzťahov medzi týmito prvkami, a nie iba ich postavenie vedľa seba.“¹⁸⁾ Už uvedenie tejto vety na jednej z prvých stránok monografie venovanej právnemu systému pripomína význam a nespornosť v nej obsiahnutej tézy. Aký je teda charakter vzťahov medzi prvkami právneho systému? Úvahy o tejto otázke sa vlastne týkajú základov štruktúry právneho systému.

Náš prevažujúci pohľad na právo pochádza z tézy I. Jenkinsa: "Právo je princípom poriadku“,¹⁹⁾ na ktorý ako keby nadviazalo tvrdenie V. Knappa: "Požiadavka jednoty práva je samozrejmá, nevyžaduje dôkaz. Vyplýva z univerzálneho charakteru práva.“.²⁰⁾ Knappova formulácia je realistickejšia. Nekonštatuje stav, ale hovorí o požiadavke, ktorej súčasťou alebo dôsledkom je aj prianie, aby právny systém neobsahoval rozpory, aby ono "má byť“ chara