Odkaz Súdneho dvora EÚ vnútroštátnym súdom o aplikovateľnosti a pôsobnosti Charty základných právEÚ: Rozsudky vo veciach Aklagaren Fransson a Melloni

The article intends to contribute to theoretical and practical debates concerning the scope of application of the Charter of Fundamental Rights of the European Union (hereafter "the Charter") in relation to the recent judgments of the Court of Justice in the cases andAn analysis of these judgments is concentrated on the interpretation of the general provisions of the Charter, namely of Articles 51,52 and 53. The key element of the application of the Charter within the Member States is a proper interprreation of Article 51 paragraph 1 which uses, regarding to the Member States, the term:. The interpretation of that Article in the recent case law goes visibly beyond its mere wording since the Court of Justice wants to connect the application of the Charter with its previous case law on the general principles. The authors deal also with the levels of protection of fundamental rights in interaction between the Charter and national constitutions and the European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. The conclusions of the treatise should open the door for further research of the question of applicability of the Charter within the Member States.

Od dátumu, keď Charta základných práv Európskej únie³⁾ (ďalej len "Charta") získala vďaka odkazu obsiahnutému v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii právnu silu primárneho práva (1. december 2009), sa diskusia o tomto právnom dokumente značne zintenzívnila.⁴⁾ Analyzovala sa vecná a osobná pôsobnosť Charty (čl. 51 a nasl.), vymedzoval sa jej vzťah k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a významnou otázkou sa stalo aj používanie Charty v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi.⁵⁾

Mnoho podnetov na túto diskusiu dal svojimi rozhodnutiami Súdny dvor Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor"), ktorý bol s Chartou konfrontovaný už v čase pred Lisabonskou zmluvou, teda v čase, keď právna povaha Charty bola viac než neistá. Určite sa zhodneme v tom, že aj ďalšia budúcnosť Charty a efektívnosť jej pôsobenia bude výrazne ovplyvnená pôsobením Súdneho dvora. Najvýznamnejšou úlohou pre Súdny dvor v tomto momente zostáva výklad VII. časti Charty, ktorá obsahuje všeobecné ustanovenia o výklade a používaní Charty. V tejto otázke dominuje čl. 51 ods. 1, ktorý má rozhodujúci význam pre osobnú pôsobnosť Charty so zreteľom na členské štáty. Do vynesenia rozsudku vo veci sa nepochybovalo o tom, že Charta predstavuje minimálny štandard ochrany základných práv v priestore Európskej únie, čo pre členský štát znamená možnosť poskytnutia vyššej ochrany na vnútroštátnej úrovni než na úrovni Únie. Výklad čl. 52 ods. 3 Charty v citovanom rozsudku túto tézu viac ako spochybnil. A napokon, ako dokazuje rozsudok , aj taký čl. 53 Charty, ktorý, z hľadiska jeho textu, bol do vynesenia tohto rozsudku trochu podcenený a zanedbávaný, otvára vážne ústavné otázky týkajúce sa jeho výkladu a používania.

Táto štúdia je síce citovaných v jeho názve, ale s obmedzením na otázky pôsobnosti Charty a súvisiacich problémov (najmä čl. 51 ods. 1, 52 ods. 3 a 53). príspevku je preskúmať, aký je odkaz oboch rozsudkov pre vnútroštátne, najmä ústavné súdy, ktoré problémy tieto rozsudky vyriešili a ktoré otázniky zostali otvorené, nezodpovedané alebo vznikli v dôsledku prijatých riešení.

tohto článku je odporúčanie vnútroštátnym súdom (Ústavnému súdu Slovenskej republiky a všeobecným súdom vrátane Špecializovaného súdu), ako by mali postupovať, ak vznikne otázka výkladu a používania Charty ako nového ústavného základu⁶⁾ na ochranu základných práv a slobôd aj v Slovenskej republike.

Uvedený nepriamy cieľ príspevku vyplýva z toho, že oba rozsudky, a vyriešili podľa nášho názoru, čiastočne, otázky výkladu Charty na účely konkrétnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi; viacero otázok však čaká na svoje riešenie a zovšeobecnenie. A niektoré sú - z hľadiska národných ústav a ústavnej identitiy členských štátov⁷⁾ - základného (zásadného) charakteru.

Napokon autori príspevku považujú jeho obsah za k výskumu aplikovateľnosti a pôsobnosti Charty v konaní pred súdmi a ďalšími orgánmi verejnej moci v Slovenskej republiky,⁸⁾ ktorý už čiastočne začal publikovaním prvej štúdie o uvedenej problematike.⁹⁾

Ťažiskovým pojmom v čl. 51 ods. 1 Charty pre členské štáty je záväznosť Charty pre nich výlučne vtedy, ak "vykonávajú" právo Únie.

K členským štátom Vysvetlivky k Charte¹⁰⁾ uvádzajú:

Vzhľadom na to, že Vysvetlivky nie sú právne záväzné, očakávalo sa, aký postoj zaujme Súdny dvor k výkladu pojmu "vykonávať právo Únie". Súdny dvor sa v rozsudku ¹¹⁾ priklonil k takému chápania vecnej pôsobnosti Charty vyjadrenej v čl. 51 ods. 1, ako je vymedzená vo Vysvetlivkách¹²⁾ a v podstate vyplýva z doterajšej judikatúry o základných právach ako súčasti všeobecných právnych zásad.¹³⁾

Súdny dvor v rozsudku vyložil pojem "...výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie" z čl. 51 ods. 1 Charty takto:

A pokračoval: (bod 21). (bod 22).¹⁴⁾

V prípade však nie je možno sa zastaviť pri tomto všeobecne vymedzenom výklade pojmu...výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie, použitom v čl. 51 ods. 1 Charty. Súdny dvor, vychádzajúc zo skutkových osobitností veci, odôvodnil, z akých dôvodov považuje situáciu v konaní pred švedským súdom za takú, ktorú upravuje právo Únie, hoci vnútroštátne právne predpisy, ktoré boli použité ako základ pre daňové sankcie a trestné stíhania, (transpozíciu) smernice 2006/112¹⁵⁾ takto:¹⁶⁾

Ak sa vezme do úvahy, že každá perfektná právna norma sa skladá z hypotézy, dispozície a sankcie, tak sa s takým prístupom Súdneho dvora dá do určitej miery stotožniť. K tomu treba dodať, že vôbec nie je nevyhnutné, aby najmä sankcia bola v právnej norme vyjadrená tak, že je jej súčasťou. Sankcia za porušenie pravidla správania obsiahnutého v dispozícii sa môže nachádzať (a často sa aj volí takáto legislatívna technika) aj v inej právnej norme, resp. inom právnom akte.

To je prípad Daňové sankcie a trestné stíhanie sú sankcie za neplnenie povinností na úseku DPH, ktorý je harmonizovaný smernicou 2006/112 a tieto sankcie dovŕšujú článku 2, článku 250 ods. 1 a článku 273 citovanej smernice (hoci v skutočnosti ide len o čl. 273 tejto smernice).

Z tohto dôvodu, t.j. že sankcia sa môže nachádzať aj inde než v tom právnom akte, ktorého uskutočňovanie sankcionuje, a tak zabezpečuje jeho plný účinok, sa nedá stotožniť s názorom,¹⁷⁾ podľa ktorého Švédsko ukladaním sankcií v prípade nevykonávalo smernicu 2006/112, pretože táto smernica ani neobsahuje sankcie za neplnenie povinností pri odvádzaní DPH.¹⁸⁾

Základný problém súvisiaci s rozsudkom sa dá formulovať ako otázka, či tento rozsudok má ambíciu prispieť k tvorbe viažuce