Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Opodstatnenie procesnej spravodlivosti

KÁČER, M.: Opodstatnenie procesnej spravodlivosti. Právny obzor, 104, 2021, č. 5. s. 333 - 344.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2021.5.01

Justification of procedural justice. The fact of political and moral disagreement confirms that considerations of justice are often influenced by subjective preferences. However, the procedural concept of justice is to some extent immune to this subjectivism. Instead of a speculative question of what is just and unjust, proceduralism addresses the constructive question of how to establish legislative and judicial processes to maximize the chances of substantively just outcomes. This approach not only elaborates solid justification of a democratic rule of law; it also suggests a series of practical recommendations on how to improve the functioning of this form of government.1

Key words: democratic proceduralism, material and formal truth, ordeal (lex judicialis), constitutionality of the legislative process

 

Úvod
Slávny rakúsky teoretik Hans Kelsen tvrdí, že spravodlivosť je iracionálny ideál, že ide o koncept, ktorý je odrazom našich subjektívnych túžob a preto je neprístupný objektívnemu ľudskému poznaniu.
2)
V podobnom duchu sa o spravodlivosti vyjadril Kelsenov študent, známy škandinávsky realista Alf Ross, ktorý povedal, že "
vzývanie spravodlivosti je ako búchanie päsťou po stole: ide o emocionálny výraz, pomocou ktorého človek premieňa svoje požiadavky na absolútne postuláty
".
3)
Právnikom, ktorí sa nad spravodlivosťou nikdy nezamýšľali z filozofického hľadiska, sa môžu zdať takéto tvrdenia príliš expresívne. Ako si môže niekto dovoliť vykázať spravodlivosť z chladnej krajiny vypočítateľného rozumu do horúcej ríše iracionálnych vášní, ak od počiatku právneho myslenia existuje medzi ľuďmi všeobecný konsenzus, že spravodlivosť je konečným účelom práva? A predsa, na ilustráciu Kelsenovej a Rossovej tézy netreba príliš veľa dôvtipu; stačí sa pozrieť na každodenné debaty, v ktorých sa o spravodlivosti diskutuje: pre niekoho je krádežou súkromné vlastníctvo, pre iného zasa zdaňovanie. Niekto si myslí, že interrupcie sú vraždou, iní zasa tvrdia, že ide o ľudské právo...
V princípe existujú dva spôsoby, akými sa dá obhajovať ideál spravodlivosti proti príkladom morálnej a politickej nezhody. Prvým spôsobom je definovanie spravodlivosti pomocou takých formulácií, s ktorými musí súhlasiť každý rozumný človek. Takouto definíciou je napríklad tvrdenie, podľa ktorého spravodlivosť znamená rozhodovať v rovnakých prípadoch rovnako a v odlišných odlišne.
4)
Aj keď s týmto tvrdením súhlasíme všetci, morálna a politická nezhoda sa objaví ihneď, ako začneme uvažovať nad tým, ktoré prípady sú tie rovnaké a ktoré odlišné. Je pár rovnakého pohlavia verne sa milujúcich dospelých osôb na účely spravodlivosti tým istým prípadom ako pár tvorený milujúcim a verným mužom a ženou? Je menovanie generálneho prokurátora prezidentkou tým istým prípadom ako menovanie ústavných sudcov a sudkýň? Iné populárne vymedzenie spravodlivosti, známe ešte z rímskeho práva, hovorí, že spravodlivé je dať každému, čo mu patrí (
Suum cuique tribuere
).
5)
Aj s touto formuláciou všetci súhlasia, no zrejme len vďaka tomu, že základná otázka spravodlivosti - komu čo patrí? - ostáva otvorená. Patrí Richardovi Sulíkovi ospravedlnenie za to, že mu Igor Matovič počas zúriacej pandémie verejne odkázal, aby išiel kopať hroby? Patrí občanom SR právo zúčastňovať sa na referende o predčasných parlamentných voľbách? Každý, koho tieto otázky zaujímajú, má na ne svoj názor, podobe ako si vie každý vytvoriť názor na obrazy Andyho Warhola či bryndzové halušky. Spravodlivosť je iracionálny ideál.
Druhý spôsob, ako môžu právnici tento nie úplne lichotivý záver - ak nie vyvrátiť, tak aspoň oslabiť - spočíva v koncipovaní spravodlivosti ako záležitosti, ktorá sa týka kompetencií a procesov. V tomto zmysle normatívna veta, či už zákona alebo rozsudku, nie je spravodlivá preto, že obsahovo zodpovedá nejakému nepopierateľnému princípu spravodlivosti, ale preto, že vzišla z nejakého vopred ustanoveného procesu, či už legislatívneho alebo súdneho. Na prvý pohľad sa zdá, že takouto konceptuálnou zmenou došlo k paradigmatickej zmene: spravodlivosť, ktorú sme pôvodne chápali ako materiálny problém, teraz chápeme ako problém formálny.
6)
Namiesto morálno-politických úvah, čo je spravodlivé, riešime technicko-právnický problém, kto má právomoc rozhodnúť a akým procesným postupom. Tieto odlišné línie otázok však nemusíme klásť úplne nezávisle od seba. Obhajoba procesnej spravodlivosti sa nevyčerpáva skratkovitým heslom, podľa ktorého spravodlivé je to, čo je výsledkom vopred stanoveného procesu. Rôzne nastavenie procesov sa totiž odráža aj v rôznych kvalitách ich výsledkov. Preto je integrálnou súčasťou úvah o procesnej spravodlivosti aj kalibrovanie samotných procesov. Základná otázka procesnej spravodlivosti teda znie: ako nastaviť procesy tvorby zákonov a rozsudkov tak, aby sme maximalizovali šancu, že budú vyúsťovať do prijímania materiálne spravodlivých výsledkov? V nasledujúcich riadkoch si ukážeme, ako pomocou takéhoto procedurálneho pohľadu formulovať argument v prospech demokracie a riadneho legislatívneho procesu. V tomto kontexte budeme uvažovať nad tým, či porušovanie procesu pri tvorbe zákonov nemôže mať vplyv na ich ústavnosť. Procedurálny prístup ďalej využijeme pri formulovaní argumentu v prospech formálnej autority súdov. V tejto súvislosti si vysvetlíme, prečo je konflikt medzi formálnou a materiálnou pravdou v mnohých prípadoch iba zdanlivý a prečo je procesná racionalita stredovekých božích súdov obhájiteľná aj z dnešného pohľadu.
Eutyfrónov problém
Platón v jednom zo svojich ranných dialógov zachytil rozhovor medzi filozofom Sokratom a veštcom Eutyfrónom. Ich diskusia v určitom okamihu vyústila do otázky, či je niečo zbožné preto, lebo to milujú bohovia, alebo bohovia niečo milujú práve preto, že je to zbožné.
7)
Právny variant tejto otázky znie, či je niečo zlé len preto, že je to zakázané, alebo je niečo zakázané preto, že je to zlé. Sugestívny tón tejto otázky nás núti postaviť sa pred voľbu medzi formálnou a materiálnou spravodlivosťou.
Ak si zvolíme tú prvú, spravodlivosť redukujeme na otázku,
kto
má autoritu určovať kontúry spravodlivosti a v
akom
procese. Takýmto spôsobom dokážeme elegantne obísť večné špekulácie o tom,
čo
je to spravodlivé, no vždy len s rizikom, že príslušná autorita bude pri vymedzovaní spravodlivosti postupovať svojvoľne. Jedným z klasických mysliteľov, ktorý sa nebál podstúpiť tento risk, bol Thomas Hobbes. Ovplyvnený anglickou občianskou vojnou z polovice 17. storočia formuloval teóriu, podľa ktorej jednotlivci žijú vo vojne všetkých proti všetkým, kým sa dobrovoľne nepodriadia moci absolutistickému štátu. Moci suveréna, ktorý je finálnym arbitrom všetkých politických a morálnych nezhôd v spoločnosti. A ktorého príkazy a zákazy preto definujú hranicu medzi dobrom a zlom.
8)
Hobbes odvodzuje legitimitu štátnej moci skôr od jej schopnosti garantovať spoločenský poriadok, ako od jej schopnosti reflektovať vôľu ovládaných. Kľúčové nie je to, či ľudia - stále skôr poddaní ako občania - chcú, aby štát vznikol a plnil ich očakávania, kľúčové je to, aby štát dokázal garantovať stabilitu a bezpečnosť.
9)
Slabou stránkou tejto úvahy je, že redukuje pojem autority na pojem sily, takže postavenie suveréna môžu získať nielen osvietený panovník či demokraticky zvolené zastupiteľstvo ľudu, ale aj pološialený diktátor či skorumpovaní oligarchovia. Identifikácia najvyššej autority v spoločnosti, základ procedurálneho poňatia spravodlivosti, však nemusí podliehať takýmto historickým náhodám. Dobrým príkladom je odôvodnenie demokratickej formy vlády z pera Hansa Kelsena.
Demokratický proceduralizmus
Podľa Kelsena sa demokracia opiera o tzv. filozofický relativizmus, t.j. o predstavu, že poznanie je podmienené poznávajúcim subjektom, takže každá pravda je vždy iba relatívna. Namiesto objektívnej poznateľnosti sveta ponúka táto teória len predpoklad, že všetci ľudia sú si rovní. Ak teda v politických či hodnotových otázkach nikto nemá viac pravdy ako druhý, potom by nemal mať ani vopred dané právo vládnuť. Preto slobodu možno obmedzovať iba pri zachovaní princípu rovnosti, čo sa dá podľa Kelsena najlepšie garantovať vládou jednoduchej väčšiny rešpektujúcou práva menšín.
10)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).