Postavenie rímskeho práva v socialistickej spoločnosti a fenomén socialistickej právnej romanistiky.

The submitted contribution focuses on the status of Roman law in the context of socialist jurisprudence. It tries to analyse various theories of Marxist ideologists and Romanists on the effectiveness and importance of the Roman law in socialist society, based on which it finds a characteristics of the relationship between Roman law and socialism. In this context the article also addresses the characteristics and goals of the socialist legal Romance as a specific school which had a tendency to separate itself from so-called "Bourgeois" schools examining Roman law.

V oblasti právnej romanistiky prinieslo dvadsiate storočie množstvo nových myšlienkových prúdov a tendencií. V jeho prvej polovici mala dominantné postavenie rímsko-grécka škola pod vedením Ludwiga Mitteisa, ktorý sa usiloval rímske právo skúmať z hľadiska právnej grécistiky a právnej papyrológie. Z tohto smeru sa neskôr vyvinula škola antických právnych dejín s originálnou myšlienkou včleniť rímske právo do kontextu staroorientálnych a antických právnych systémov.¹⁾ Pred druhou svetovou vojnou sa centrum romanistických štúdií presunulo z Nemecka do Talianska, kde sa ďalej rozvíjala moderná kritická škola najmä prostredníctvom vydávania bohatej periodickej literatúry.

Tieto smery právnej romanistiky vznikli na báze spontánneho vedeckého skúmania, ktoré bolo vyústením určitých náznakov v doterajšej vedeckej literatúre. Určitým spôsobom nadväzovali na staršiu vedeckú doktrínu a vyvíjali sa prirodzeným, nenásilným spôsobom. To ich odlišuje od špecifického smeru právnej romanistiky, ktorý prevládal v socialistických krajinách tzv. Východného bloku od druhej svetovej vojny do 90. rokov dvadsiateho storočia. Ide o socialistickú právnu romanistiku, ktorá sa dnes považuje za umelý produkt politického procesu.²⁾ Prvky určitej spoločensko-politickej objednávky sú v tomto prípade prakticky nespochybniteľné.

Hoci dnes pôsobí skôr kontroverzne, ide o relevantný smer právnej romanistiky, ktorý nemožno prehliadať. Vyvinula sa ako ďalší z možných prístupov k skúmaniu rímskeho práva napriek tomu, že používala špecifickú metodológiu a stanovovala si svojrázne ciele. V súčasnosti je všeobecne uznávaná ako element vo vývoji právnej romanistiky vo viacerých učebniciach rímskeho práva.³⁾

Tento článok je výsledkom bližšieho záujmu autora o túto kurióznu problematiku. Nemá ambíciu zasahovať do politologických či filozofických východísk tejto dejinnej etapy. Nepredostiera žiadne politické stanoviská, iba sa pokúša o čo najvernejšie vystihnutie postavenia rímskeho práva v socialistickej právnej vede. Pri skúmaní postavenia rímskeho práva v socialistickej spoločnosti siaha k pôvodným myšlienkam obsiahnutých v Marxových, Engelsových či Leninových spisoch a zároveň k dielam čelných predstaviteľov vtedajšej jurisprudencie.

Jeho cieľom nie je iba zhodnotenie teoretického postoja socialistického tábora v otázke rímskeho práva, ale aj analýza jeho praktického uplatnenia v socialistickej spoločnosti vrátane charakteristiky socialistickej romanistiky a jej komparácie so západnou, tzv. buržoáznou romanistikou.

Filozofickú analýzu rímskeho práva možno postihnúť už v dielach vrcholných predstaviteľov tohto filozofického prúdu na čele s Karlom Marxom a Friedrichom Engelsom. Obaja sa v svojich spisoch často zaoberali antikou vo všeobecnosti a hľadali v nej príklady na podporu svojich argumentov.

Formálnej stránke rímskeho práva prejavovali uznanie. Vyzdvihovali jeho "nedostižně precisní vypracovaní všech podstatných právních vztahů".⁴⁾ Engels prisudzuje rímskemu právu vlastnosti najdokonalejšej formy práva, spočívajúceho na súkromnom vlastníctve.⁵⁾ Posledný dôvetok bol vlastne jediným aspektom, ktorý rímskemu právu vyčítali. Prekážalo im, že na princípoch rímskeho práva je postavená "kapitalistická spoločnosť" a vyplývajú z neho postuláty individuálneho súkromného vlastníctva, ktoré sú nezlučiteľné s poňatím socializmu. Z uvedeného vyplýva, že nikdy nespochybňovali jeho kvality, ale skôr historicko-politické posolstvo, ktoré prinášalo.

Keďže rímske právo poskytovalo predpoklady regulácie modernej spoločnosti v podobe inštitútov súkromného vlastníctva či súkromného podnikania, v radoch socialistických predstaviteľov pretrvávala nedôvera a pochybnosti o jeho zmysle a účele v komunistickej spoločnosti. Definovali ho ako historický jav, ktorý nemá čo povedať socialistickej spoločnosti.⁶⁾ Diskreditácia rímskeho práva bola umocnená jeho spätosťou s právnymi poriadkami buržoáznych štátov, ktoré mali využívať jeho inštitúty na útlak pracujúceho ľudu.⁷⁾

Na tomto základe odmietal rímske právo aj V. I. Lenin. Podľa neho malo mať v rámci regulácie občianskoprávnych vzťahov prednosť revolučné právne vedomie pred uplatňovaním zásad z , pretože pred čímkoľvek súkromným treba podľa neho uprednostniť štátne zásahy do súkromnoprávnych vzťahov.⁸⁾

Socialistická právna romanistika bola v tomto ohľade zvláštnym fenoménom, ktorý sa usiloval o začlenenie rímskeho práva do skupiny klasických vedných odborov v socializme. Nešlo o skupinu vedcov, ktorí mali tendencie priečiť sa socialistickému nazeraniu na svet, práve naopak, plne akceptujúc marxistický svetonázor a komunistickú ideológiu študovali rímske právo z hľadiska marxistickej filozofie.

Západní romanisti sa k tomuto prúdu stavali nedôverčivo, niekedy až nepriateľsky. Napr. B. Biondi videl vo výskumoch socialistických romanistov istú formu útoku, ofenzívy vo vzťahu ku klasickému chápaniu rímskeho práva, s konečným zámerom zničiť rímske právo.⁹⁾ Otvorene vyhlásil, že rímske právo je v komunizme ponižované bez hlbšej znalosti veci a je vopred odsúdené ako otrokársky právny poriadok ("").¹⁰⁾ Zmienený postoj bol pre "Západný svet" viac-menej príznačný. Dokonca už pápež Lev XIII. kritizoval socialistické hnutie vo svojej encyklike (1878) najmä preto, že "dávajú nabok to, čo vychádza z rozumných ľudských zákonov, a popierajú súkromné vlastnícke právo", ktoré je produktom prirodzeného práva.¹¹⁾ Autor sa domnieva, že pod "rozumnými ľudskými zákonmi" mal pápež na mysli predovšetkým systém rímskeho práva, avšak nechceme mu tento úmysel vnucovať.

Skôr než sa rímske právo znovu dokázalo emancipovať a nadobudnúť zázemie na vedecký výskum, bolo potrebné vyargumentovať, aké miesto tomuto vednému odboru vlastne prislúcha v socialistickej vede a spoločnosti. Od toho sa odvíjalo jeho formálne postavenie i materiálne zabezpečenie. V tomto duchu sa objavilo viacero teórií, ktoré zdôrazňovali určité kritériá, odôvodňujúce realizáciu štúdia a výskumu rímskeho práva v socialistickej spoločnosti.¹²⁾

Jeden z čelných predstaviteľov tejto školy, docent M. Bartošek, sa pokúšal nájsť ideologické zdôvodnenie potreby rímskeho práva.¹³⁾ Podľa tejto koncepcie malo rímske právo pre socialistickú spoločnosť dvojaký význam. Jeho znalosť bola dôležitá v teoretickej rovine, keďže predstavovalo základ európskej právnej kultúry. V podstate išlo o výnimočný komplex právnych inštitútov, ktoré výrazne ovplyvňovali vývoj moderného práva. Tým však nechce naznačiť, že by rímske právo mohlo mať nejaký praktický dosah, skôr bazíruje na určitej šírke vedomostí socialistických právnikov.

Napokon podobný cieľ formuloval už Lenin. Podľa neho by marxizmus nemal zavrhnúť najcennejšie výdobytky buržoáznej epochy, ktoré sa vyprofilovali v priebehu dvetisícročného vývinu ľudského myslenia, ale mal si ich osvojiť, prepracovať a ďalej oživovať pod prizmou diktatúry proletariátu.¹⁴⁾ Taktiež zdôrazňoval, že vzorný komunista má byť znalý všetkých pokladov, ktoré ľudstvo vytvorilo, a prenášať ich do súčasnosti.¹⁵⁾

Druhý význam rímskeho práva spočíval v jeho didaktickom a politickom potenciáli pre socialistickú spoločnosť. Možno na ňom demonštrovať nespravodlivosť (nevhodnosť) a slabiny vykorisťovateľského otrokárskeho štátu.¹⁶⁾ Rímske právo prináša konkrétny materiál, ktorý jasne preukazuje nadradenosť vládnucej triedy, čím možno podfarbiť abstraktne znejúce marxistické teórie.¹⁷⁾

Bartošek odmietal tézu, že sa socialistickí právnici môžu opierať o rímske právo vo svojej praxi, čo odôvodňuje odlišnosťami socialistického práva a vznikom nových právnych odvetví, ktoré nemajú základ v rímskom práve. Len mimochodom pripúšťal, že rímske právo je vhodnou pomôckou pri formovaní právnického myslenia študentov.

Taliansky romanista Biondi podal priliehavú charakteristiku ponímania rímskeho práva v podobnom duchu. Zdôraznil, že v tomto prípade dejiny rímskeho práva slúžili ako opora politických cieľov marxistických ideológov. Účel štúdia rímskeho práva sa tak bagatelizoval na poskytnutie dôkazu o nevyhnutnosti a humánnosti socialistických teórií. ")¹⁸⁾

Bartošek však bránil originalitu tejto koncepcie tvrdením, podľa ktorého "není to marxismus, kdo potřebuje římske právo, aby prokázal svou oprávněnost, nýbrž právě naopak, je to římske právo, které na dnešním stupni vědeckého bádání nutně potřebuje marxistickou metodu, aby vyšlo ze slepé uličky, kam zabředlo vinou buržoazní vědy".¹⁹⁾

Pragmatickú koncepciu nevyhnutnosti poznania rímskeho práva predstavil Rus Ivan Borisovič Novickij.²⁰⁾ Podľa neho je dôležité, aby rímske právo ovládali aj socialistickí právnici a skúmali ho marxistickí vedci. Za dôvod označil obchodný kontakt socialistických krajín s kapitalistickým svetom. Vzájomná obchodná výmena bola napokon hlavným motívom na obnovenie výučby rímskeho práva v Sovietskom zväze počas druhej svetovej vojny. Prostredníctvom rímskeho práva totiž bolo možné pochopiť teóriu buržoázneho občianskeho práva a osvojiť si princípy medzinárodného obchodu. Preto bolo povinnosťou každého socialistického právnika ovládať buržoázne právo, aby tak mohli lepšie brániť záujmy socializmu a proti západným imperialistom využiť ich vlastný nástroj - rímske právo.²¹⁾

Ústrednou myšlienkou pragmatickej teórie je, že rímske právo nemá miesto v socialistickom práve, ale je najlepším prostriedkom na spoznávanie a pochopenie inštrumentov kapitalistického práva. Tým je opäť demonštrovaná vedúca úloha rímskeho práva v rámci právnych poriadkov s trhovou ekonomikou, založených na súkromnom vlastníctve, teda dnešnej spoločnosti.

Na rozvoj hospodárskych a právnych vzťahov so štátmi s odlišným spoločenským zriadením poukázal aj estónsky civilista Peter Kask.²²⁾ V tejto súvislosti vyzdvihol význam rímskeho práva pri spoznávaní inštitútov kapitalistického práva. Znalosti rímskeho práva totiž umožňujú pochopiť mechanizmus občianskeho a obchodného práva kapitalistických krajín a prostred