Postavenie Súdneho dvora v procese dotvárania práva Európskych spoločenstiev/Európskej únie

Článok poukazuje na postavenie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v procese tvorby, respektíve v procese dotvárania európskeho práva. Pozornosť sa v ňom venuje tiež typom výkladov využívaným pri interpretácii právnych noriem. Článok následne analyzuje jednotlivé výsledky činnosti Súdneho dvora od rozsudkov, cez prejudiciálne otázky až po stanoviská a venuje sa ich významu a postaveniu v uvedenom procese dotvárania práva.

Súdny¹⁾ dvor prostredníctvom svojej judikatúry formuluje zásady európskeho práva, ovplyvňuje normotvorbu a výrazne sa podieľa na rozvoji práva spočívajúcom v jeho dotváraní. 2 Úlohou nasledujúceho výkladu je objasniť postavenie Súdneho dvora práve v procese tvorby práva, resp. ako je v nasledujúcom texte presnejšie uvádzané, v procese "dotvárania" práva.

Pri výklade a aplikácii práva Súdny dvor vychádza z pravidiel európskeho systému práva, pričom jeho úlohou je právo nachádzať v rozmedzí existujúcich právnych noriem či už kodifikovaných, alebo nie. Úlohou Súdu má byť preto dotváranie práva, a nie jeho tvorba v zmysle vytvárania všeobecne záväzných právnych pravidiel, ktorá by zásadne mala byť ponechaná zákonodarnej moci. Súdny dvor by nemal vytvárať nové, predtým neexistujúce právne normy, ale naopak, z platných právnych noriem vyabstrahovať a "zhmotniť" už existujúce právne pravidlá.

Hlavnou úlohou Súdneho dvora, tak ako je vymedzená v čl. 220 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev (ďalej len "Zmluva o ES" alebo "ZES"), je zabezpečiť dodržiavanie práva pri jej výklade a uplatňovaní. Uvedený článok ZES však bližšie nevymedzuje rozsah pojmu "právo". Výsledkom tejto absencie je "otvorený koncept" pojmu právo, v dôsledku čoho je možné jeho širšie ponímanie nielen ako primárneho a sekundárneho práva, ale aj ako nepísaného práva, ktorý je jedným z prameňov používaným pri výklade práva.³⁾ Práve na základe spomenutého otvoreného konceptu pojmu práva, ktorý vo svojej činnosti Súdny dvor často využíva, bolo formulovaných množstvo základných zásad a princípov práva ES/EÚ.

Súdny dvor pri výklade a uplatňovaní práva vychádza z viacerých metód interpretácie. Najčastejšie využíva , a to najmä v prípadoch, keď znenie ustanovenia je jasné, určité a zrozumiteľné. V praxi sa však vyskytujú prípady, v ktorých "nedokonalé" právne normy neposkytujú dostatočný podklad pre vyriešenie určitého konkrétneho právneho problému. Nedokonalosť právnych noriem môže spočívať v ich nedostatočnej zrozumiteľnosti, jasnosti a presvedčivosti, respektíve v tom, že poskytujú len čiastočnú úpravu danej problematiky alebo o nej dokonca úplne mlčia.⁴⁾ V tomto prípade nie je vhodné a častokrát ani možné vychádzať z doslovného znenia právneho predpisu, Súd preto využíva ďalší druh výkladu, tzv. . Pri jeho uplatňovaní vychádza z prameňa práva ako celku a dôraz dáva na jeho ciele a zmysel. V prípadoch nedostatočne precíznej právnej úpravy Súdny dvor touto činnosťou prispieva k "vybrúseniu" nedokonalých častí právnych predpisov, a tým vlastne k potrebnému "dotváraniu" práva. Najmä v priebehu silnejúceho procesu integrácie Súdny dvor "nahradzoval nedostatky v Zmluve o ES, kedy celý rad komunitárnych noriem dointerpretoval."⁵⁾ Význam teleologického výkladu spočíva aj v "aktualizácii" zastaranejších právnych predpisov, čo umožňuje Súdnemu dvoru reflektovať materiálne právo a potreby právneho vývoja.

"Stále sa vyskytujú oblasti, v ktorých je interpretačný materiál nedostačujúci a kde Súdny dvor musí vyabstrahovať riešenie prípadu zo všeobecných právnych zásad Spolo čenstva."⁶⁾ Práve v prípade právnych predpisov, ktorých nedokonalosť sa prejavuje v úplnej absencii riešenia určitého právneho problému, plní Súdny dvor prostredníctvom teleologického výkladu najvýznamnejšiu úlohu pri dotváraní práva a najzreteľnejšie sa tu prejavuje "kreatívny moment" v činnosti sudcu.

Pri riešení týchto prípadov Súd vychádza, ako už bolo uvedené, zo všeobecných právnych princípov práva ES/EÚ, z celkového zmyslu a podstaty právnej normy, ako aj zo spoločných ústavných tradícii členských štátov. Navyše "každé ustanovenie komunitárneho práva musí byť umiestnené v kontexte a interpretované vo svetle ustanovení komunitárneho práva ako celku, so zameraním na ciele a stav vývoja v dobe, kedy sa ustanovenie predpisu aplikuje."⁷⁾

Uvedená kreatívna činnosť Súdu je nevyhnutná vzhľadom na zásadu zákazu denegatio justitiae; nie je preto možné odoprieť súdnu ochranu len z toho dôvodu, že na riešenie určitého prípadu neexistuje výslovná právna norma. Na tomto mieste sa vynára otázka, kde sa nachádza hranica medzi prípustným výkladom práva a sudcovskou "tvorbou" práva, podobnou tvorbe, ktorá je výsledkom činnosti legislatívy. Napriek tomu, že táto hranica je veľmi tenká a význam Súdu je v tomto zmysle naozaj nepopierateľný, Súdny dvor by nemal byť označovaný ako "tvorca" práva v legislatívnom slova zmysle.⁸⁾ Predmetom jeho činnosti stále zostáva nachádzanie práva, pričom "Súd pri plnení tejto úlohy netvorí právo, ale ho aplikuje v konkrétnom prípade. A aj keď Súd pri jej plnení nepoužíva kodifikované písané právo, nachádza , avšak nekodifikované právo."⁹⁾

Pri plnení úlohy nachádzania práva Súdny dvor svojou činnosťou právo dotvára a dopĺňa ho o chýbajúce kodifikované právny normy. Uvedené dotváranie práva sa uskutočňuje v rámci aplikačného procesu ako koncepčnej systematickej činnosti Súdu, čím dochádza k rozvíjaniu existujúceho právneho poriadku.¹⁰⁾ Aj pri "dotváraní" práva formou vypĺňania medzier v práve je teda Súdny dvor limitovaný jednak rozsahom existujúcich právnych noriem a pravidiel európskeho práva, či už výslovne uvedených v textovej podobe, alebo vyplývajúcich z právneho systému ako celku, ako aj pôvodným zámerom legislatívnych orgánov, ktorý tieto orgány sledovali pri vytváraní konkrétneho "problematického" predpisu.

Súdny dvor svojou rozhodovacou činnosťou predstavuje nenahraditeľný prínos pre dotváranie práva ES/EÚ práve formulovaním jednotlivých základných zásad a princípov. Ide o značne rozsiahlu problematiku, v rámci ktorej je potrebné poukázať aspoň na najzávažnejšie rozsudky, ktoré dali európskemu právu súčasnú podobu. Ako prvú svojou judikatúrou, iniciovanou rozsudkom Van Gend & Loos¹¹⁾ z roku 1963, zaviedol Súdny dvor zásadu práva Spoločenstva. Následne rozsudkom Costa v. ENEL¹²⁾ z roku 1964 zaviedol práva Spoločenstva pred vnútroštátnou právnou úpravou. V roku 1991 v rozsudku Francovich¹³⁾ Súd rozvinul zásadu voči jednotlivcom za škody, ktoré im štát spôsobil v prípade porušenia práva Spoločenstva.

Rozhodnutia Súdneho dvora majú ďalej nespochybniteľný význam vo vývoji spoločných politík, medzi iným prispeli najmä k zrýchleniu re