Přibáň, J., Obrana ústavnosti aneb Česká otázka v postnacionální Evropě. Praha: Sociologické nakladatelství (SLON), 2014, 266 s.

Orchester sa postupne schádza na skúšku. Jeden jeho člen počúva športový prenos v tranzistore, druhý ukazuje kolegovi nahé pozadie ženy v erotickom časopise, ďalší testuje vlhkosť prostredia kvôli svojim husliam. Harfistkin príchod muzikanti ozvučujú melódiou z grotesky. Prebieha hádka o pozíciu stoličky. Hudobníci ladia svoje nástroje.

Skúšku natáča televízia. V interview s redaktormi hudobníci rozprávajú o svojich nástrojoch. Takmer všetci si myslia, že práve ten ich je najlepší alebo aspoň úplne nenahraditeľný, najsilnejší, najbližší ľudskému hlasu, najlepšie vyjadrujúci emócie - jednoducho výnimočný.

Počuť názor, že medzi nástrojmi existujú sympatie a antipatie; tie, ktoré udávajú tempo (bubny alebo kontrabas), sú presné a nenaparujú sa - sú si navzájom sympatické. Nesympatické sú im ukričané nástroje ako klavír.

Interview poskytuje aj odborový predák. Hovorí, že vďaka odborom získali hudobníci ľudskú dôstojnosť, "(záber na staršieho rozstrapateného huslistu dvíhajúceho hlavu, pozerajúceho sa do kamery a tváriaceho sa tak, ako keď sa nijako netvárite).

Na scénu vstupuje dirigent a deklaruje: "". Skúška začína.

Dirigent nie je spokojný (). Rozčuľuje sa. Hudobníci začínajú hrať ako o dušu a on ich ďalej poháňa. Keď žiada o ďalšie opakovanie hobojistu, ten odmieta s odkazom na odbory. Hudobníci sú podráždení a odborári im vynútia prestávku. V nej prepisovač nôt i dirigent sentimentálne spomínajú na staré dobré časy, keď bol dirigent ešte autoritou. Už tu niektorí členovia orchestra začínajú rebelovať.

Počas prestávky sa vypína elektrina a muzikanti píšu na steny protidirigentské heslá vo svetle sviečok. Časť orchestra pokojne čaká, kým ostatní zvrhávajú dirigenta a na jeho miesto ustanovujú gigantický metronóm (""). Prestávka končí, rebelovanie však pokračuje. Dirigent len pokojne sedí a mierne sa usmieva. Všeobecný chaos narastá.

Do budovy naráža gigantická demolačná guľa. Rúca stenu budovy a strháva harfistku.

Nastáva ticho, ktoré preruší dirigent povelom venovať pozornosť svojim nástrojom. Špinaví a zaprášení hudobníci radi poslúchnu. Je to dirigentova chvíľa: ".". Konečne! Finálna harmónia a pokoj.

Netrvá však dlho. Dirigent nie je zakrátko opäť spokojný.

Každá právnická generácia nesie potenciál objavenia sa mien raže globálneho významu. Ak svojmu potenciálu učiní zadosť, spisba nimi označená je nielen zárukou zachytenia ducha doby, ale je tiež spôsobilá stať sa "šlabikárom právnej školy". V stredoeurópskom priestore dnes pôsobí niekoľko vrcholových autorov, diela ktorých sú tak vecne spôsobilé definovať trendy právnej, politickej a sociologickej vedy, ako aj vedia poslúžiť v procese didakticky. Texty Jiřího Přibáňa takými sú. Potvrdzuje to tiež v zhrnutí svojich skôr publikovaných myšlienok - v .

Felliniho (1978) by mohla byť dôstojnou predohrou k tejto zbierke esejí. Zrkadlí sa v nej totiž prinajmenšom päť motívov z Přibáňovej knihy - autonómia (ja, ja, ja! - môj nástroj je najlepší), premena ľudu na dav (revolta hudobníkov), vláda politikov vs. vláda expertov (dirigent vs. metronóm), pýtanie sa po zmysle vládnutia/dirigovania (skúšame, aby sme skúšali?), či otázka toho, čo nás ako spoločenstvo drží pokope (všetci sme (nič, len) muzikanti?).¹⁾

Aj český autor často využíva umelecké diela ako interpretačné pozadie, či ako samotný predmet interpretácie (napr. Entropa, David Černý, 2009 v eseji České předsednictví EU). Tým sprostredkúva čitateľovi nielen odborný, ale aj emocionálny zážitok. A nálada je pri čítaní veľmi, skutočne, veľmi