Prostredie a medzinárodné právo (so zameraním najmä na prostredie globalizácie)

Autor v tomto príspevku skúma súvislosť práva a prostredia najmä so zameraním na globalizáciu, ktorá podmieňuje pluralizmus, fragmentáciu a rozširovanie medzinárodného práva. Globalizácia podmieňuje tieto aspekty. Autor sa zaoberá aj delením medzinárodného práva a podáva jeho pojem a definíciu aj z hľadiska scenárov vývoja svetového politického systému.

Pri skúmaní problematiky vzťahu práva a prostredia, konkrétne vzťahu prostredia a medzinárodného práva, treba vychádzať z názorov rôznych vedných odborov vzhľadom na šírku problematiky, najmä z názorov právnych filozofov, teoretikov práva, odborníkov na medzinárodné vzťahy, politológov a ďalších.

Problematika vzhľadom na vývoj a význam medzinárodného práva je veľmi rozsiahla.

V súvislosti s výkladom skúmanej problematiky treba upriamiť pozornosť aj priamo na pojem prostredie a medzinárodné právo a historicky aj na prostredie medzinárodného práva, v ktorom sa ono tvorilo a tvorí, vykladá a uplatňuje. Treba teda dokumentovať vznik a vývoj medzinárodného práva, vplyv faktorov prostredia, v ktorom pôsobí a ktoré ho vlastne determinuje v medzinárodnom spoločenstve, resp. v medzinárodných vzťahoch. Tie tvoria zložitý a mnohostranný súhrn rôznych vzťahov. V najvšeobecnejšom sociologickom ponímaní sú medzinárodné vzťahy súhrnom rôznych vzťahov sociálneho charakteru, ktoré existujú medzi subjektmi v určitom prostredí. Súčasťou medzinárodných vzťahov sú aj medzinárodnoprávne vzťahy, ktoré sú upravené medzinárodným právom. Prostredie, v ktorom vznikajú a pôsobia, sa označuje aj pojmami ako priestor a pole. Na medzinárodné právo vplývajú rôzne faktory, resp. vplyvy prostredia, ktoré ho vlastne determinuje. Takýmito faktormi sú napríklad

V tomto smere je veľmi ťažko kategorizovať a určiť váhu a vplyv jednotlivých faktorov na tvorbu, výklad a uplatňovanie medzinárodného práva a jeho ponímanie v širokom právnofilozofickom zmysle.

Tieto faktory sa komplexne dajú spolu s ekonomickými a vojenskými vyjadriť slovom či pojmom sila a moc. Spomenuté faktory sa najmä v sieti politických vzťahov utvárajú v procese organizovania spoločnosti podľa osi moci. Podľa politológov "moc je duševná a fyzická schopnosť aktérov (najmä štátov, pozn. J. A.) dosiahnuť požadované účinky a konať slobodne. Moc je teda schopnosť v prípade potreby prekonať odpor a dosiahnuť kontrolu či ovplyvňovanie konaní aktérov. Ako sociálny fenomén moc napomáha fungovanie spoločnosti: zaisťuje stabilitu základných vzťahov jednotlivcov, skupín a tried v spoločnosti a niekedy aj základné zmeny týchto vzťahov, všeobecne povedané, politika (moc) je teda zdrojom stability a dynamiky naplňovania spoločných cieľov, a to ako vnútorné zaisťovanie podmienok pre život jednotlivcov.

Moc pomáha dosahovať potrebnú harmonizáciu kooperácie a vyvažovania tlakov v praktickej činnosti jednotlivcov a skupín". (Pozri KREJČÍ in Mezinárodní politika, Praha 2007, s.6).

Takéto chápanie pomáha charakterizovať aj vznik, vývoj a rozvoj medzinárodného práva, jeho tvorbu i aplikáciu a interpretáciu v rámci politických či medzinárodnopolitických vzťahov v ich stabilite i dynamike v rámci sociálnopolitického prostredia vnútri i vo vonkajšom prostredí.

V tejto súvislosti možno tiež upozorniť, že českí autori Čepelka a Šturma zdôrazňujú jednoducho materiálne predpoklady zrodu všeobecného, platného medzinárodného práva konca 19. storočia v podstate po dokončení kolonizácie či delenia sveta. (Tento faktor vyjadruje v podstate viaceré faktory prostredia, ktoré uvádzame). Takáto expanzia, ako aj veľmocenské rozpory spolu s niektorými otázkami technického pokroku a zdokonalenia výzbroje spojili geopolitický svet, vznikla medzinárodná deľba práce a ekonomiky predovšetkým európskych mocností, vzniká "európsky koncert", ktorý sa mení na "koncert svetový". Pritom vznikajú pravidlá všeobecného medzinárodného práva či medzinárodnoprávneho poriadku a sú podľa nich sprostredkovaným, právne nadstavbovým reflexom (superstructure) spoločenskopolitickej nadstavby tej doby. Tieto myšlienky vyjadrujú výstižne zrod všeobecnéhomedzinárodného práva. (Pozri ČEPELKA, ŠTURMA, Mezinárodní právo verejné 2008, s. 16-17.). Pripomenuli také základné zásady medzinárodného práva ako ako zásadné právotvorné prvky vtedy vznikajúceho všeobecného práva obyčajovej povahy, ktorá sa však rozvíjala prostredníctvom medzinárodných zmlúv a unifikácie, ktoré zaväzovali predovšetkým spočiatku niektoré štáty.

Teoretici medzinárodného práva sa problematikou prostredia najmä v súvislosti s fragmenáciou, diverzifikáciou a rozširovaním medzinárodného práva zaoberajú osobitne aj v súvislosti s globalizáciou. Touto otázkou sa zaoberala napríklad aj Komisia OSN pre medzinárodné právo v štúdii z roku 2006, ktorá bola publikovaná pod názvom "Fragmentation of International Law: Difficulties arising from the Diversification and Expansion of Interantional Law. Report of the Study Group of the International Law Commission finalized by Martti Koskenniemi". Materiál je veľmi rozsiahly a členitý (pozri General Assembly, Official Records, 61st session Supplement No/A/61/10).

Globalizácia a jej prostredie ovplyvňuje medzinárodné právo napríklad tým, že upravuje čoraz viacej spoločenských, resp. medzinárodných vzťahov, najmä teraz, či už pod vplyvom vedecko-technického pokroku, resp. vedecko-technickej revolúcie, termín, ktorý sa zaužíval v období bipolarity a ďalším vývojom. Preto sa treba zamyslieť nad stavom medzinárodného práva aj nad fragmentáciou medzinárodného práva a otázkami s tým spojenými. Tento problém je však veľmi členitý a nie je možné rozobrať všetky otázky, ktoré nastoľuje Komisia a snaží sa k nim zaujať stanovisko. Na niektoré z nich upozorníme.

Treba uviesť tézu, že fragmentácia vedie k právnemu pluralizmu s konštantným využívaním zdrojov všeobecného medzinárodného práva (general international law). Správa Študijnej skupiny 2006 právom vychádza z toho, že v poslednej polovici 20. storočia rozsah medzinárodného práva dramaticky narástol. Z nástroja na reguláciu formálnej diplomacie sa rozšírilo na rôzne druhy medzinárodnej aktivity od obchodu k ochrane životného prostredia, ľudských práv, k vedecko-technickej spolupráci. Nové multinárodné inštitúcie, regionálne a univerzálne, boli založené v oblasti obchodu, kultúry, bezpečnosti, rozvoja, atď. Je ťažké si dnes predstaviť sféru sociálnej aktivity, ktorá by nebola objektom určitého typu medzinárodnej právnej regulácie (pozri štúdia s.403). Uvedené rozšírenie sa dialo nekoordinovaným spôsobom špeciálnymi regionálnymi alebo funkčnými skupinami štátov. Ohnisko bolo zamerané skôr na riešenie špecifických problémov ako všeobecnú právu podobnú úpravu. Toto reflektuje to, čo sociologické názory nazývajú "funkcionálna diferenciácia" narastajúcich špecializovaných častí spoločnosti a relatívna autonómia týchto častí. To je známy paradox globalizácie - univerzácia a fragmentácia. Je to aj jeden z dôvodov fragmentácie medzinárodného práva.

Pritom teoretici upozorňujú, že neexistuje jednoznačná definícia globalizácie, ani jej ucelená teoretická reflexia. Zdôrazňujú, že najvšeobecnejšie sa globalizácia môže charakterizovať najmä ako proces vytvárania planetárnych štruktúr vo všetkých oblastiach technologickej, ekonomickej, politickej, sociálnej a kultúrnej (sem patrí azda aj právna či presnejšie medzinárodnoprávna oblasť (pozn. J. A.) ľudských činností, prejavujúcich sa rôznou dynamikou). Za najdôležitejšiu silu globalizovaných procesov považuje napr. Giddens transformáciu času a priestoru v našom živote, majúcu za dôsledok, že rozdielne skutočnosti, najmä ekonomické, ale aj iné nás dnes ovplyvňujú omnoho bezprostrednejšie než v minulosti (ŠKVRNDA, s.39).

Teórie globalizácie zdôrazňujú tiež prudký rozvoj informačných technológií, rastúcej vzájomnej ekonomickej závislosti, čo napríklad dokazuje dnešná finančná, hospodárska, resp. globálna kríza (poznámka J. A.). Uznáva sa prioritná ekonomická a technologická podmienenosť globalizácie.

Pred výkladom vzťahu medzinárodného práva a prostredia treba vychádzať z počiatkov medzinárodného práva, jeho vývoja a členenia, rozobrať, ako chápu politológovia pojem "svetový politický systém". To preto, že do značnej miery zásadne podmieňuje vznik aj vývoj medzinárodného práva z hľadiska etáp jeho vývoja.

Tento systém definujú politológovia v dvojakom zmysle: zvnútra a zvonku, čiže z hľadiska aktérov medzinárodnej politiky a z hľadiska predstavy medzinárodnej politiky ako celku, čiže ako systému, ktorý sa však rôzne chápe z pohľadu teoretikov. Svetový systém je ako súbor procesom vyabstrahovaných vzťahov, pre iných ide o historicky premenný, relatívne usporiadaný súbor konkrétnych vzťahov.

Vnútorným prostredím svetového politického systému je medzinárodný sociálny systém, ktorý je funkčným subsystémom, spolu s inými napríklad ekonomickými systémami, ekológiou, ktoré sú vo vzájomnej súvislosti a možno ho zachytiť v 3 hlavných oblastiach, teda ako

Najvýznamnejším prvkom tejto premeny je posilňovanie úlohy medzinárodného práva a čiastočne morálky. Svetový politický systém sa tak prejavuje politickým poriadkom.

Takýto politologický pohľad je dôležitý v tom, že zdôrazňuje potrebu a úlohu medzinárodného práva, preto azda pri ďalších úvahách treba vychádzať zo vzniku a rozvoja medzinárodného práva z hľadiska jeho miesta, úlohy a významu v medzinárodných vzťahoch. Členenie svetového politického systému je z hľadiska politologického všeobecné. Môže poslúžiť do určitej miery aj pre naše účely teórie medzinárodného práva, jej a jeho počiatkov a vývoja. Treba povedať, že jeho členenie je zložitejšie ako členenie svetového politického systému na premoderné obdobie, moderné westfálske obdobie a globálne obdobie(KREJČÍ, O. Mezinárodní politika. Praha: Victoria Publishing, 1997, s.6).

Teória medzinárodných vzťahov používa z hľadiska analýzy medzinárodných vzťahovaj iný pojem (svetový systém), ktorý zaviedol sociológ M. Walerstein (ŠKVRNDA, cd., s. 15). Podľa neho sa svetový systém vymedzuje ako "sociálny systém", ktorý má hranice, štruktúru, členské skupiny, legislatívnu moc a súdržnosť. Jeho fungovanie je vytvárané konfliktnými silami, ktoré sú navzájom v napätí a oddeľujú sa a pritom každá skupina neustále usiluje o zabezpečenie svojho vývoja. Ide o organizmus kostry, ktorá v jednej časti má stabilitu a v iných častiach zmenu. Predstavuje štruktúru, v ktorej vnútorné fungovanie v priebehu času sa prejavuje rôzne a rôzne prvky ho zosilňujú alebo zoslabujú (pozri WALERSTEIN, M. The Modern World System, Sant Diego, Academic Press 1974, s.229.) (pozri ŠKVRNDA, Svetový politický systém. Bratislava, 2006, s.15).

Iný aspekt pohľadu na prostredie práva z hľadiska právnej filozofie poskytuje súčasná postmoderna. Modernizmus definuje napríklad Leonard ako ekonomický a kultúrny systém, ktorý vznikol koncom 18. storočia v Anglicku v dôsledku technických inovácií a predstavuje značný časový rámec modernizmu ako smeru 19. storočia, ktorý pokračuje v 20. storočí. Za začiatok moderny sa považuje až priemyselná revolúcia. Iní historici ho spájajú už od neskoršieho (európskeho stredoveku) a konštatujú, že aj tieto s