Rozehnalová, N., Instituty českého mezinárodního práva soukromého.

Aj na slovenský knižný trh sa nedávno dostala nová publikácia poprednej českej predstaviteľky vedy medzinárodného práva súkromného. Monograficky spracováva základné otázky všeobecnej časti medzinárodného práva súkromného (vrátane medzinárodného práva procesného). Predstavuje doktrinálne dielo, ktoré mapuje súčasný stav vedy v tejto oblasti v svetovom meradle, a do tohto kontextu dáva nový český predpis, zákon č. 91/2012 Sb. o medzinárodnom práve súkromnom. Neobmedzuje sa však len na české prostredie a je v mnohom využiteľná nielen pre českého, ale aj pre slovenského čitateľa.

Text je členený na 11 kapitol. Každá z kapitol je uvedená základným obsahom a ukončená zhrňujúcim medzizáverom, čo podstatne prispieva k čitateľskému komfortu a umožňuje čítať publikáciu po častiach. Jednotlivé kapitoly logicky vedú od vstupných úvah cez jednotlivé inštitúty všeobecného medzinárodného práva súkromného.

je venovaná . Autorka začína rozborom medzinárodného (cudzieho) prvku, ktorý otvára priestor na kolíznoprávne uvažovanie. Jeden zo zaujímavých námetov na ďalšie uvažovanie ponúka autorka už na úvodných stranách a vinie sa celou prácou. Ide o otázku, či môže byť tento kvalifikovaný cudzí prvok aj len subjektívnym cudzím prvkom (voľba cudzieho práva v rýdzo vnútroštátnej situácii). Tvrdí (s. 25, ale aj s. 46), že český predpis neumožňuje založiť subjektívny cudzí prvok tak, ako to robí čl. 3 ods. 3 nariadenia Rím I, pričom voľbu cudzieho práva v rýdzo vnútroštátnej situácii v zmysle čl. 3 ods. 3 nariadenia Rím I chápe ako voľbu práva, zatiaľ čo v prístupe zvolenom českým predpisom vníma zrejme inkorporáciu v rámci dispozitívnych pravidiel (s. 22, pozn. č. 26). Zároveň však neskôr dodáva, že inkorporácie odchýlenia od dispozitívnych pravidiel a mechanizmu čl. 3 ods. 3 nariadenie Rím I nie je odlišný (s. 145). Zdá sa, že autorka ponecháva priestor na ďalšie spracovanie praktických dôsledkov toho, že nejde o voľbu cudzieho práva v určitom rozsahu, ale o paušálnu zmenu dispozitívnych pravidiel. Napríklad môže vzniknúť otázka, ako sa určí obsah týchto (cudzích) pravidiel, ako sa s nimi bude narábať (z perspektívy , alebo ako s cudzím právom?), rovnako bude otázny účinok neskorších zmien týchto predpisov či iné intertemporálne situácie. Môže sa pritom ukázať, že výsledok aplikácie týchto dvoch prístupov nebude rovnaký.

Tézy recenzovanej monografie sú najlepšie uchopiteľné v stati I.3 nazvanej . Autorka postuluje a analyzuje tézu, podľa ktorej vidno v úprave medzinárodného práva súkromného dve tendencie, resp. pnutia: rigidné (najmä kolízne) pravidlá slúžiace právnej istote a flexibilné kolízne pravidlá, ktoré napomáhajú konkrétnej spravodlivosti (s. 27). Hlása pritom trend flexibilizácie, "" (s. 51).

Predmetom nasledujúcej je . Môže sa zdať, že ide o klasický úvod do problematiky kolíznych noriem, neodporúčame ho však preskočiť. Autorka otvára viaceré úvahy, na ktoré neskôr nadväzuje. Typický rozbor autonómie strán v kolíznom prostredí umocňuje tézu autorky o flexibilite kolízneho práva. To má byť okrem iného zhmotnené aj v únikovej doložke (autorka pléduje používanie pojmu únikové pravidlo), skúmanej v stati II. 3 a kodifikovanej ako nové všeobecné pravidlo § 24 nového českého predpisu.

Autorkin optimizmus vo vzťahu k rozširovaniu možnosti/princípu voľby/slobody v medzinárodnom práve súkromnom, čoho prejavom má byť aj prípustnosť prorogačnej doložky (s. 46), si dovolí recenzent zdieľať rezervovane, najmä s ohľadom na určitý ústup vo väčšom podmienení prorogačnej doložky vnútroštátnym právom v revidovanom nariadení Brusel I.

Podnetné úvahy ponúka autorka k otázke právneho základu autonómie vôle - voľbe práva, resp. k jeho filozofickým východiskám (s. 46 - 50). Historická sonda do problematiky poukazuje na určitý cyklický vývoj pohľadov na problematiku. Prezentuje názor, že v českej doktríne sa presadil princíp, že vôľa strán nemá byť záväzná sama osebe (s. 48), voľba práva je hraničným určovateľom a jej právnym základom je právny poriadok (s. 49).

sa venuje problému a predstavuje jednu z najzásadnejších častí publikácie. Samotná problematika kvalifikácie je mimoriadne zložitá, o jej presnej povahe a vymedzení trvajú dlhoročné spory, a nielen študentom spôsobuje nemalé ťažkosti. Kvalifikácia je komplikovaná problematika, ktorá je doktrínou ešte komplikovaná. Ako však autorka uvádza, ide o dennodennú súčasť akéhokoľvek právneho myslenia, nielen aplikácie medzinárodného práva súkromného. Zdá sa pritom, že čím menej si praktik problém uvedomuje, tým menej starostí mu spôsobuje. Tým, ktorí problematiku kvalifikácie vnímajú, ponúka autorka hlboký a hĺbavý rozbor problému.

Autorka považuje za základné stavebné kamene procesu aplikácie kolíznej normy trojčlenku kvalifikácia - subsumpcia - interpretácia (s. 52), tvoriace jeden myšlienkový proces (s. 54) pozostávajúci z viacerých stupňov (s. 55). Podčiarknutie viacstupňovosti pri kvalifikácii je ďalej autorkou zvýraznené ako významné z pohľadu metodologického uchopenia problematiky, a to s odkazom na dielo Čermáka (s. 56, pozn. č. 110). Viacstupňovosť jedného myšlienkového postupu však môže sťažiť jeho pochopenie. Otázka, či kvalifikácia obsahuje už aj interpretáciu a subsumpciu, nie je len metodologickou, resp. teoretickou, ale má zásadné praktické dôsledky. Môže napríklad Súdny dvor EÚ aj subsumovať, alebo len interpretovať autonómne pojmy kolízneho práva? Obmedzujeme tým jeho právomoc vo vzťahu ku kvalifikácii?

Okrem toho, hranice medzi stupňami kvalifikácia - subsumpcia - interpretácia sú veľmi hmlisté. Azda okrem subsumpcie naráža autorka na nemožnosť dobre definovať nielen samotnú kvalifikáciu, ale ani interpretáciu. Vidno to pri kvalifikácii v zmysle unifikovaných noriem (s. 90), kde autorka uvádza: "". Rovnako by sa žiadalo doplniť, že autorka pracuje s pojmom subsumpcia ako procesom, ktorý predchádza interpretácii, čo môže čitateľa, zbehlého v aplikácii vnútroštátneho práva, mýliť. Ide o postup, ktorý je vzhľadom na povahu kolíznych noriem pochopiteľný, vyžaduje