Spotrebiteľský spor a spotrebiteľské rozhodcovské konanie

The consumer dispute is a central term in the new Slovak Act on Consumer Arbitration. The paper focuses on the definition of the consumer dispute in the procedural law, especially the Act on Consumer Arbitration, according to which a consumer dispute is a dispute between the consumer and the supplier resulting from a consumer contract or is related to a consumer contract. Thereby, the author focuses on a wide range of possibilities that a contractual and non-contractual interaction between a consumer and a supplier forms a consumer dispute which is arbitrable according to the new Slovak legal regulation. The paper support the view that even disputes arising out of unfair practices, unfair competition and unjustified enrichment are related to a consumer contract. However, collective claims are not in general arbitrable according to the new legislation on consumer arbitration. Moreover, the paper presents the author's position on plurality of persons being one party to an arbitral proceeding with different status (consumer/entrepreneur).

Spotrebiteľský spor je centrálnym pojmom zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní¹⁾ (ďalej len "ZSRK") vymedzujúcim rozsah jeho vecnej pôsobnosti. Ak má určitý spor vlastnosti spotrebiteľského sporu, môže byť prejednávaný iba v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa ZSRK a je vyňatý z rozsahu arbitrabilných vecí podľa zákona o rozhodcovskom konaní²⁾ (ďalej len "ZRK"). Preto zistenie, či určitá vec predstavuje alebo v budúcnosti môže predstavovať spotrebiteľský spor, bude zásadným pre dojednanie spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, ako aj pre ustálenie právomoci (spotrebiteľského) rozhodcovského súdu.

Rozhodovanie, či určitá vec má byť riešená v rámci spotrebiteľskej alebo nespotrebiteľskej arbitráže, závisí od povahy sporu, ktorý medzi účastníkmi vznikol. Vo všeobecnosti, nie však úplne presne, môžeme povedať, že povaha sporu je daná povahou zmluvy, v ktorej tento spor korení. Spotrebiteľský spor je sporom prameniacim zo spotrebiteľskej zmluvy.

Ustanovenie § 2 odseku 1 ZSRK obsahuje legálnu definíciu spotrebiteľského sporu, využívajúc veľmi všeobecné právne pojmy. Všeobecné pojmy (spor, súvislosť so spotrebiteľskou zmluvou) volil zákonodarca zrejme preto, aby spotrebiteľský spor a tým aj ochranná právomoc spotrebiteľského režimu rozhodcovského konania neboli vykladané úzko. Spotrebiteľský spor je vymedzený subjektívne (ako spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom) a objektívne (ako spor vyplývajúci alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou).

V prvom rade musí ísť o medzi účastníkmi konania. Pojem "spor" je používaný aj v iných predpisoch o civilnom procese. Nemyslíme si, že by pojem "spor" v ZSRK mal byť nevyhnutne vykladaný rovnako ako v predpisoch súkromného procesného práva, obzvlášť, keď tieto predpisy nepoužívajú daný pojem konzistentne. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku³⁾ súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci a § 2 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku⁴⁾ chápe pojem spor ako konanie, ak z povahy veci nevyplýva inak. Rovnakú definíciu spotrebiteľského sporu, ako je obsiahnutá v § 2 ods. 1 ZSRK, obsahuje aj § 290 Civilného sporového poriadku, a preto by mali byť tieto pojmy v zásade vykladané zhodne. Avšak, pojem spor použitý v ZSRK sa žiada vykladať ako osobitný pojem práva spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktorý je ovplyvnený práve aj rozsahom oprávnení rozhodcovského súdu, ktorý sa odlišuje od kompetencií všeobecného súdu.

Za spor sa bude považovať určitá konfliktná situácia, či už v dôsledku rozdielneho vnímania zmluvy jej účastníkmi, alebo rozdielneho posudzovania vlastného konania či iných okolností, teda sporom nie je len nedostatok konsenzu medzi stranami, ale musí ísť

o nechcený, konfliktný nedostatok konsenzu.

Pre určenie "spotrebiteľského sporu" nie je rozhodujúci ani predmet sporu a ani jeho hodnota. Nie je preto rozhodujúce, či je sporná otázka právna (povinnosť zaplatiť, platnosť určitého dojednania) alebo faktická (fakt zaplatenia, existencia vady plnenia). Na rozdiel od napríklad európskej legislatívy, ktorá umožňuje odmietnuť zaoberať sa v rámci mimosúdneho riešenia sporov spormi do určitej minimálnej výšky hodnoty,⁵⁾ neobsahuje ZSRK žiadne pravidlo. Práve naopak, odmietnutie riešiť spor s ohľadom na jeho nízku hodnotu by sa mohlo považovať za , odmietnutie prístupu k spravodlivosti.

Typickým sporom bude spor o povinnosti určitú sumu, či poskytnúť iné plnenie.

Za spor sa bude považovať aj spor o (pozri § 1 ods. 2 ZSRK). Preto aj žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu spadajú do vymedzenia spotrebiteľského sporu. Žiada sa ale zohľadniť, že podľa ZSRK má naliehavý právny záujem na určení iba spotrebiteľ, a žaloby podnikateľa o určenie toho, či tu právny vzťah je, alebo nie je, by v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní mali byť zamietnuté. Cieľom tohto obmedzenia je vylúčiť možnosť, aby si podnikateľ mohol preventívne nechať "pretestovať" a posvätiť svoje zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve rozhodcovským súdom.

Sporné v tejto súvislosti je to, či môže rozhodcovský súd . Pokiaľ ZRK výslovne ustanovuje, že právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle (§ 35 veta druhá ZRK) a indikuje tak všeobecné oprávnenie nahradiť prejav vôle účastníka konania, v zrkadlovej úprave ZSRK takéto ustanovenie nenájdeme (porovnaj § 41 ods. 1 ZSRK). Iba z tohto ale ešte nie je možné vyvodiť, že by spotrebiteľský rozhodcovský súd nikdy nemal možnosť nahradiť prejav vôle účastníka konania (napríklad v prípade uzavretie zmluvy dodávateľom na základe spotrebiteľskej zmluvy o budúcej zmluve). Minimálne v tých prípadoch, ak je v hmotnom práve špecificky formulovaná možnosť domáhať sa určenia nahradenia prejavu vôle alebo jeho autoritatívneho doplnenia,⁶⁾ mal by mať takúto možnosť aj rozhodcovský súd (napríklad uzatvorenie či určenie obsahu zmluvy na základe zmluvy o budúcej zmluve, či dohode o určení obsahu zmluvy). Preto ani skrátená textácia § 41 ZSRK oproti § 35 ZRK neodníma rozhodcovskému súdu oprávnenie rozhodnúť o nároku (práve požadovať nahradenie prejavu vôle), ktorý mu hmotné právo priznáva, inak by vo svojej podstate procesný predpis zúžil oprávnenia účastníka konania, ktoré mu garantuj