Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Správne súdnictvo v systéme deľby moci

TOMAŠ, L.: Správne súdnictvo v systéme deľby moci.Právny obzor, 105, 2022, č. 6, s. 469 – 496.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2022.6.02

Administrative justice in the system of separation of powers. The principle of separation of powers is one of the central principles of the rule of law. It is possible to identify several of his interactions with the ideological mission of the administrative judiciary in a democratic society. In this context, the author is concerned primarily with the independence and separation of the administrative judiciary, on the one hand, with the position of the administrative judiciary in the system of checks and balances. In the first aspect, it primarily examines the institutional independence of the administrative judiciary and the personal independence of the judges of the administrative courts, taking into account considerations of the need to strengthen the guarantees of judicial independence in the administrative judiciary. Regarding the system of checks and balances, the author deals first with the influence of the judiciary on the executive, primarily in the context of the full jurisdiction of the court and the review of administrative discretion. In relation to the legislation, the survey of legal regulations in the administrative judiciary, the possibilities of judicial law-making and the braking mechanism of the Supreme Administrative Court of the Slovak Republic in relation to the National Council of the Slovak Republic are examined.

Key words: administrative judiciary, separation of powers, full jurisdiction, administrative discretion, judicial creation of law

Úvod*
Korene poznatkov o tom, že štátna moc nie je z horizontálneho pohľadu jednotná, siahajú do časopriestorových dimenzií antického Grécka a antického Ríma. Prvky (komponenty) systému deľby moci sú identifikované (či, zrejme lepšie povedané, skôr identifikovateľné) už v dielach antických autorov (napríklad u Aristotela),
1)
ktorí diferencovali rôzne zložky moci, nepožadovali však ich vzájomné funkčné oddelenie.
2)
Moderný princíp deľby moci sa však začal rodiť až v novoveku, v politicky, sociálne i ekonomicky vypätej dobe absolutizmu. V tomto čase sa totiž oň ako o záruku rozvoja slobodnej spoločnosti opierali vodcovia liberálnych revolúcií 17. a 18. storočia. Skutočnými priekopníkmi nového myslenia o ústavnom zriadení založenom na princípe (teórii) deľby moci sa stali J. Locke a Ch. Montesquieu.
3)
Pri nachádzaní odpovede na otázku "
O čom deľba moci je,"
netreba zachádzať ďaleko.
Otvoriac zrejme ktorúkoľvek učebnicu vedy o štáte a práve možno zistiť, že "klasické atómové jadro" princípu deľby moci vychádza z postulátu, že jedna zložka moci vytvára všeobecne záväzné pravidlá správania (zákonodarná moc), druhá zložka tieto pravidlá uvádza do života (výkonná moc) a tretia zložka rieši spory, ktoré pritom vznikajú (súdna moc).
4)
Požiadavka oddelenosti, nezávislosti a samostatnosti mocí vychádza z trojakého oddelenia mocí. T. Ľalík
5)
diferencuje:
1) formálne oddelenie, ktoré postuluje existenciu troch zložiek mocí (zákonodarnú moc, výkonnú moc, súdnu moc);
2) funkcionálne oddelenie, ktoré žiada presné vymedzenie právomocí a kompetencií jednotlivých mocí a
3) personálne oddelenie, v ktorého zmysle jedna osoba vykonáva funkciu práve v jednej zložke moci.
V súčasnom (a naostatok ani v montesquieuovskom) teoretickom, legislatívnom a právnoaplikačnom (najmä súdnom) ponímaní nepredstavuje princíp deľby moci (
division
) striktné oddelenie mocí (
separation
), ale skôr vyvažovanie (
balances
) na princípe kooperácie a vzájomnej kontroly na základe rozdelenia na jednotlivé vetvy, v ktorých rámci sú prideľované kompetencie rôznym orgánom (
distribution
).
6)
Aj z diela Ch. Montesquieua možno napokon ustáliť, že medzi jednotlivými zložkami štátnej moci nemala existovať striktná separácia, ale dialóg a určitá forma spolupráce. A. Krsková k filozofii Montesquieua plasticky podotýka, že "
dominantným princípom jeho konštitučného myslenia nebola deľba, ale umiernená realizácia moci
".
7)
Pri naznačenom systéme bŕzd a protiváh možno vychádzať z koncepcie,
8)
podľa ktorej ak sa má zabrániť vzniku útlaku, je nevyhnutné, aby jedna moc v podstate zadržovala druhú moc (
le puvoir arretera le pouvoir
), a to formou určitých kombinatorických inštitútov bŕzd a protiváh (
checks and balances
). Len v dôsledku toho sa adresátovi verejnej moci poskytuje záruka, aby každá moc uplatňovala svoje právomoci a vykonávala svoj vplyv len v súčinnosti (kooperácii) s inou mocenskou sférou. Ako traktuje A. Barak, význam modernej deľby moci je teda trojaký: po prvé, každá zložka moci vykonáva funkciu, ktorá je jej hlavnou náplňou, pričom do jej jadra sa nemôže zasahovať zhora; popritom vykonáva aj vedľajšie funkcie úzko späté s hlavnou funkciou. Po druhé, každá zložka by mala vykonávať svoje funkcie podľa svojho náhľadu a uváženia. Po tretie, je potrebné vyvažovanie a kontrola medzi tromi zložkami moci.
9)
Všeobecne sa teda uznáva, že teória deľby moci je ovládaná dvomi princípmi,
10)
a to (i) oddelenosťou, nezávislosťou a samostatnosťou mocí a (ii) kontrolnými brzdami a protiváhami.
Pozícia správneho súdnictva v systéme deľby moci nebola v priebehu dejinného vývoja statická. Nie vždy korešpondovala s ideou deľby moci. Napríklad absolutistická ideológia suverenity panovníka a všeobecného poddanského vzťahu odsudzovala predstavu takéhoto "procesu o výkon zvrchovanej moci" ako úplne prekonanú absurdnosť, pričom aj v liberálnych kruhoch sa verilo, že nezávislosť súdnictva sa rodí s odstránením administratívnej justície. Takto sa mala dôsledne uskutočniť deľba moci ruka v ruke s elimináciou vplyvu monarchu na súdnictvo.
11)
Podľa súčasných názorov je pozícia správneho súdnictva v systéme deľby moci nezastupiteľná. Správne súdnictvo predstavuje jeden z prostriedkov napomáhajúcich splneniu vyššieho princípu pre zavedenie deľby moci dneška, ktorým je cieľ sledovaný pôvodnou teóriou. Týmto cieľom je zabránenie zneužitiu verejnej moci jej nositeľmi.
12)
Nemožno nesúhlasiť s názorom F. Hufena, že je to práve efektívna správna jurisdikcia, od ktorej v mnohých ohľadoch závisí reálne uplatňovanie ústavy.
13)
Vychádzajúc z oboch načrtnutých princípov konceptu deľby moci sa v tomto príspevku pokúsim vymedziť systémovú pozíciu správneho súdnictva v kontexte deľby moci, a to aj so zreteľom na účinnú právnu úpravu a legislatívne pohyby. Pozornosť sa nezameriava na komplexné posúdenie súdnej moci v súradniciach rozdelenia moci, ale konkrétne na správne súdnictvo. Preto sa v zásade abstrahuje od spracovania abstraktnejších aspektov, ktoré sú popri správnom súdnictve vlastné aj inej súdnej jurisdikcii. V tomto zmysle sú predmetom príspevku otázky (i) inštitucionálnej nezávislosti a (ii) personálnej nezávislosti správneho súdnictva, (iii) vzťah správneho súdnictva a exekutívy a, napokon, (iv) pozícia správneho súdnictva vo vzťahu k legislatíve. Je zreteľné, že prvé dva okruhy sa dotýkajú prvého princípu deľby moci, kým nasledujúce dve časti súvisia s druhým princípom, ktorým je ovládaná mocenská diverzifikácia. Ak ide o brzdiacu a vyvažovaciu funkciu správneho súdnictva, osobitne podstatné a potrebné je, aby činnosť správnych súdov takto vymedzené postavenie rešpektovala a aby do činnosti ostatných zložiek štátnej moci, najmä exekutívy a, ako na to poukazuje teória a objektivizuje prax, s určitým otáznikom do legislatívy, nezasahovala brachiálne. Aj na to sa v tomto príspevku kladie dôraz.
1. Inštitucionálna nezávislosť správneho súdnictva
Imperatív oddelenosti (separácie), nezávislosti a samostatnosti (autonómnosti) správnej súdnej moci sa prejavuje (i) externe a (ii) interne.
Externý prvok v samostatnosti justičného prieskumu verejnej správy značí, že sústava správneho súdnictva nie je inštitucionálne podriadená a ani politicky zodpovedná ani sústave výkonnej moci, ani sústave zákonodarnej moci. Správne súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné správne súdy, ktoré sú v každej inštancii oddelené od iných zložiek štátnej moci. V tomto prípade ide o výraz plurality moci v rámci samotnej štátnej moci,
14)
ktorá znamená vonkajší aspekt štrukturálnej samostatnosti správneho súdnictva, teda v podstate jeho vlastné vymedzenie vo vzťahu k exekutíve a legislatíve.
Princíp deľby moci sa však črtá nielen
medzi
jednotlivými zložkami štátnej moci, ale aj
v rámci
jednotlivých zložiek štátnej moci, a to v niektorých prípadoch aj vo viacerých dimenziách. Ako uvádza i. Kanárik, aj v tomto prípade ide o pluralitu moci, avšak v rámci každej z jednotlivých sústav štátnej moci (moci zákonodarnej, moci výkonnej, moci súdnej).
15)
Pluralita moci v rámci jednotlivých zložiek štátnej moci sa pritom môže, v závislosti od rôznych kritérií, napríklad v súvislosti so štátoprávnymi zmenami, vstupom do nadnárodných organizácií, alebo v dôsledku iného spoločenského vývoja, posilňovať alebo oslabovať.
O posilnenie internej deľby moci ide vtedy, ak sa moc vo vnútornom prostredí mocenskej sústavy legislatívnym vývojom preskupuje. V rámci interného prostredia justície sa deľba moci v kontinentálnych podmienkach tradične a primárne prejavuje rozdelením právomocí medzi všeobecné súdy a ústavné súdnictvo. Nie je však vylúčené, že aj právomoc všeobecných súdov, v najširšom zmysle ponímaných ako súdov odlišných od ústavného súdu, sa môže ďalej deliť medzi viaceré súdne sústavy (súdne zriadenia vystavané z viacerých súdnych stupňov), prípadne medzi určitú súdnu sústavu (súdne sústavy) a samostatne stojaci súd (súdy) konajúci (konajúce) v jedinom stupni. Uvedené sa v kontexte aktuálnych tuzemských legislatívnych vývojov prejavuje vo vývojových tendenciách správneho súdnictva,
16)
konkrétne v aspekte postupného osamostatňovania správneho súdnictva od všeobecnej súdnej sústavy.
17)
Tento proces predstavuje v podstate zužovanie obsahu kompetenčnej výbavy všeobecných súdov, ktorá pôvodne zahŕňala civilné, trestné a správne veci, na výkon súdnictva vo veciach civilných a trestných, pričom prebehol v dvoch stupňoch: Najskôr došlo k bifurkácii súdnej moci na vrcholnom stupni slovenskej súdnej sústavy v dôsledku zriadenia Najvyššieho správneho súdu SR
18)
pri zachovaní existencie Najvyššieho súdu SR, pričom na nižšej úrovni sa následne vytvorili tri samostatné správne súdy.
19)
Sústava všeobecného súdnictva a plnohodnotná sústava správneho súdnictva sú teda v súčasnosti konštruované ako vzájomne rovnocenné a plne autonómne. V tomto prípade sa vnútorná deľba súdnej moci v podstate posilňuje a naberá na intenzite.
Deľba moci v rámci súdnictva sa však môže aj oslabovať, a to v prípadoch, ak sa pôvodne samostatné súdne sústavy (prípadne samostatne stojace súdy) z určitých dôvodov, napríklad politických, integrujú do jedinej sústavy. Historickým príkladom môže byť zrušenie Najvyššieho správneho súdu ČSR, ktoré sa uskutočnilo najskôr
de facto
a následne
de iure
. Po roku 1948 bol Najvyšší správny súd ČSR rušený
20)
najskôr
via facti
, a to postupným "vymieraním" personálneho obsadenia, teda neobsadzovaním sudcovských funkcií, ktoré sa uvoľnili po tvrdých personálnych čistkách z februára 1948 a po penzionovaní "prvorepublikových" sudcov v júni 1948. Po právnej stránke bol Najvyšší správny súd ČSR zrušený derogačným ustanovením obsiahnutým v § 18 ods. 2 zákona č. 65/1952 Zb.o prokuratúre.
21)
Súdna právomoc vo veciach značne oklieštenej justičnej kontroly verejnej správy (vo veciach dôchodkového a nemocenského poistenia) sa následne zverila všeobecným súdom.
2. Personálna nezávislosť správneho súdnictva
Konkretizujúc ďalší komponent princípu deľby moci, aj správnemu súdnictvu je vlastná personálna (osobná) nezávislosť, ktorá úzko súvisí s inštitucionálnou nezávislosťou súdnej moci (zárukou nezávislosti súdov). Oba segmenty totiž tvoria vzájomne nerozdeliteľné záruky nezávislosti súdnej moci. inými slovami konštatuje M. Krajčovič, že nezávislosť súdov a nezávislosť sudcov predstavujú dva prvky tej istej množiny - množiny nezávislosti súdnej moci.
22)
ide tu o komponent, ktorý je spoločný správnemu súdnictvu i súdom, ktoré konajú v civilných a trestných veciach. Ako uviedol v roku 1946 i. Dérer,
"neodvislosť výkonu sudcovskej moci musí byť zachovaná za každého režimu, ktorý chce zabezpečiť prisluhovanie právom a spravodlivosťou a tým právnu bezpečnosť, ktorá je základom hospodárskeho rozkvetu a mravného povznesenia obyvateľstva".
23)
Citovaná myšlienka sa javí ako nadčasová a so zreteľom na aktuálne snahy o zásahy do súdnej moci vo viacerých krajinách strednej Európy (najmä Maďarsku, Poľsku a Ukrajine) obzvlášť aktuálna. Dodržovanie deľby moci s osobitným akcentom na zachovanie sudcovskej nezávislosti totiž predstavuje z pohľadu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdkľúčové kritérium na posudzovanie vplyvov súdnych reforiem.
24)
Účelom individuálnej nezávislosti sudcu správneho súdu je vytvorenie takej právnej pozície, ktorá mu umožňuje uplatniť právny poriadok slobodne, a to tak, aby (predovšetkým) v spore medzi žalobcom a žalovaným orgánom verejnej správy docielil spravodlivé usporiadanie právnych pomerov v súlade s platnou a účinnou normatívnou reguláciou. Na ten účel slúžia osobné záruky sudcovskej nezávislosti, ktoré možno klasifikovať na (i) všeobecné, ktoré sú vlastné celej súdnej sústave, teda aj sudcom správnych súdov a na (ii) osobitné (posilnené, ďalšie), ktoré by mali osobitným spôsobom upevňovať nezávislé rozhodovanie sudcu pri justičnom prieskume postupov a aktov verejnej správy.
Medzi všeobecné záruky osobnej sudcovskej nezávislosti sa tradične radí (i) nezosaditeľnosť sudcu, (ii) nepreložiteľnosť sudcu počas funkčného obdobia, (iii) spôsob ustanovovania sudcov do funkcií, (iv) nezlučiteľnosť funkcie sudcu s inými funkciami, (v) dĺžka funkčného obdobia, (vi) odmeňovanie a hospodárske zabezpečenie sudcov zodpovedajúce povahe a významu ich činnosti a (vii) trestnoprávna imunita sudcov.
25)
Popritom sa v literatúre uvažuje, že k zárukám sudcovskej nezávislosti sa radia aj intelektuálne a morálne predpoklady, zloženie sudcovského sľubu (prísahy) a tajnosť hlasovania pri prijímaní rozhodnutia.
26)
Tieto záruky by mali byť imanentnou súčasťou každej súdnej jurisdikcie, či trestnej, civilnej alebo administratívnej.
V správnom súdnictve by sa popri všeobecných osobných zárukách sudcovskej nezávislosti mali uplatňovať aj ďalšie záruky, ktorých úlohou je posilniť nezávislé rozhodovanie sudcu pri justičnom prieskume postupov a aktov verejnej správy. Možno uvažovať aj o uplatňovaní všeobecných záruk v posilnenej podobe. V tomto kontexte je najmä v porovnaní s viaczložkovou civilnou jurisdikciou obzvlášť dôležitý imperatív, podľa ktorého predstavitelia zákonodarnej moci a výkonnej moci nesmú sudcovi pri výkone súdnej moci vydávať príkazy a nariadenia,
27)
pričom ak by takéto pokyny vyšli, sudca ich musí odmietnuť a nemôže pristúpiť k ich akceptácii. Príčinou potreby dôslednejšieho a precíznejšieho rozpracovania sudcovských záruk v správnom súdnictve v porovnaní so všeobecným súdnictvom je skutočnosť, že jednou zo strán v konaní pred správnym súdom je dosť často orgán štátnej správy, ktorý vystupuje v pozícii orgánu inej zložky štátnej moci (exekutívy). E. Závadská v tejto súvislosti dodáva, že to potom môže mať za následok snahu ovplyvňovať nezávislé rozhodovanie sudcu správneho súdu v prospech orgánu verejnej správy oveľa účinnejším a dôraznejším spôsobom.
28)
V podstate teda ide o to, že v pozícii arbitra a poväčšine aj žalovaného vystupuje orgán konajúci menom toho istého subjektu - štátu. Zrejme nie náhodný je pritom historický fakt, že po októbrovom prevrate v roku 1918 to bol práve sudca viedenského správneho súdu F. Pantůček, ktorý prišiel s komplexným návrhom opatrení pre nový československý štát, pričom požadoval, aby nový štát výslovne vyhlásil dodržovanie princípu sudcovskej nezávislosti.
29)
Každopádne treba ešte podotknúť, že pokiaľ v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SRdiferencujeme medzi garanciou sudcovskej nezávislosti a garanciou sudcovskej nestrannosti, hranice medzi oboma garanciami sa v správnom súdnictve môžu do istej miery stierať. V civilnom procese totiž platí, že atribút nestrannosti sa týka vzťahu k sporovým stranám a atribút nezávislosti vystupuje vo vzťahu k iným zložkám štátnej moci.
30)
To v praxi správnej súdnej reality zrejme nebude tak jednoducho odlíšiteľné, pretože správny súd môže usilovať na základe vonkajších pokynov, napríklad z prostredia exekutívy (aspekt sudcovskej nezávislosti), usilovať o vykonávanie vplyvov v prospech žalovaného orgánu verejnej správy, ktorý je v súlade s § 32 ods. 1 Správneho súdneho poriadku účastníkom konania (aspekt sudcovskej nestrannosti). Možno sa teda stotožniť s tvrdením, že nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť.
31)
Posilnenie garancií personálnej nezávislosti sudcov správnych súdov vo vzťahu k iným zložkám štátnej moci sa môže dosahovať napríklad tým, že územná pôsobnosť správnych súdov nebude zhodná s územnou pôsobnosťou súdov tvoriacich ostatnú súdnu sústavu, ktorá je často vo väčšej či menšej miere zhodná s územnou pôsobnosťou správy (organizačného zabezpečenia výkonu verejnej správy). Pred argumentmi na podporu zhody teritoriálnej organizácie správy a správnych súdov vztýčil pri úvahách o postavení správneho súdnictva v právnom štáte pomyselný varovný prst J. Svák. V prípade územnej organizácie správneho súdnictva kopírujúcej územné a správne usporiadanie štátu totiž existuje riziko vytvárania územnomocenských "pašalíkov" ovládaných vzájomne prepojenými osobami, v ktorých sudcovská nezávislosť trpí. inak povedané, na misku váh sa tu dáva kompetenčná prehľadnosť a sudcovská nezávislosť,
32)
ktorú istotne neposilňuje v podstate faktická koncentrácia moci v rukách určitej skupiny osôb. Tieto úvahy sú aktuálne aj dnes, preto trocha nekonzistentne vyznieva názor M. Hanzela, podľa ktorého otázka, či správne súdnictvo má byť organizované ako samostatné, nie je rozhodujúca, pretože dôležité je
"vytvorenie podmienok pre to, aby sudca mohol v primeranom čase rozhodnúť o slobodne o práve tých, ktorí žiadajú o spravodlivosť tak, aby ničím neboli dotknuté princípy nezávislého súdnictva".
33)
Práve osamostatnenie správneho súdnictva od všeobecných súdov s osobitným zreteľom na to, aby územné obvody správnych súdov neboli totožné s obvodmi všeobecných súdov viac či menej kopírujúcich obvody správy, napomáha slobodnému rozhodovaniu o verejných subjektívnych právach smerom k napĺňaniu princípov nezávislého správneho súdnictva. J. Svák v tejto súvislosti v už citovanom diele prezentoval viaceré úvahy, ktoré by mohli posilniť záruky sudcovskej nezávislosti sudcov správnych súdov, ktoré sú aktuálne dodnes, a ktoré sa, ako sa zdá, postupne a viac či menej dynamicky, napĺňajú. V tomto smere teda možno len uvítať zdokonaľovacie reformné procesy správneho súdnictva, ktorými sa:
1) od roku 2004 a 2005 postupne vylučovali a v roku 2023
34)
celkom vylúčili z výkonu správnej súdnej jurisdikcie okresné súdy, ktorých súdne obvody kopírovali jeden alebo viacero územných obvodov okresov.
35)
Uvedený proces sa pri posilňovaní nezávislosti personálneho obsadenia administratívnej justície javí ako podstatný, pretože minulé aj súčasné empirické skúsenosti ukazujú, že práve v menej rozľahlých politických teritóriách a súdnych teritóriách (na úrovni okresov) sú funkcionári súdnej moci, výkonnej moci a napríklad aj slobodných povolaní (napríklad advokáti), ktorých predstavitelia vykonávajú zastupovanie pred správnym súdom, vo vzájomnej väzbe. Platí tu neveľmi slávne konštatovanie "v malom meste (okrese) sa každý s každým pozná";
2) od 1. januára 2023 zriadili tri samostatné prvostupňové správne súdy, ktorých súdne obvody, na rozdiel od ôsmich súdnych obvodov krajských súdov činných v správnom súdnictve do 31. decembra 2022, nezodpovedajú územným obvodom krajského zriadenia;
3) postupne optimalizuje počet sudcov správnych súdov a Najvyššieho správneho súdu SR v porovnaní s predošlým stavom. Kým napríklad niekdajšie správne kolégium Najvyššieho súdu SR malo na sklonku svojej existencie 20 sudcov,
36)
plénum Najvyššieho správneho súdu SR bude podľa názoru jeho predsedu P. Naďa v krátkom čase obsadené 28 sudcami pri celkovo povolenom zákonnom počte 30 sudcov.
37)
Percentuálne vzaté, ide o navýšenie počtu sudcov o takmer 50 percent.
Nezávislosť sudcu treba podľa názoru súdnych autorít vidieť tiež v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému a aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí.
38)
Je zrejmé, že individuálna nezávislosť sudcu správneho súdu môže byť ohrozovaná nielen vonkajšími činiteľmi, ale aj vnútornými faktormi. Tento problém úzko súvisí so zdrojom sudcovskej legitimity v tradičnom modeli konkurzného výberu sudcov, pri ktorom samotní sudcovia (i) vyberajú vo voľnej súťaži najlepších, spravidla začínajúcich právnikov, (ii) po výbere vhodných kandidátov ich ďalej profilujú v pomerne uzatvorenom systéme vzdelávania a napokon (iii) určujú kariéru svojich kolegov.
39)
Uvedeným spôsobom mocou a postavením vybavení aktéri, ktorí sú súčasťou organizmu súdnej moci ("justiční kmeti"), v podstate vytvárajú súd podľa svojich často aj subjektívnych vízií a záujmov, a to napríklad výberom sudcov z čo do zmýšľania ešte viac či menej lepšie tvarovateľných auskultantov, ktorí sú z profesijného hľadiska zatiaľ len na začiatku kariérneho postupu a privítajú takpovediac každú vyhliadku posilnenia spoločenského statusu. Títo si následne v procese poskytovanej výchovy a vzdelávania mimovoľne a či viac či menej vedome osvojujú zaužívané schémy, pričom sudcovia - seniori ich v príhodnej pozícii posunú do vplyvnejšej pozície,
40)
začo budú zrejme očakávať istú recipročnú a
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).