Tendencia dodržiavať právne normy ako vrodená vlastnosť človeka

A human has an innate tendency toward observance of legal norms, because he or she has an innate tendency in his or her behaviour to observe norms in general. It is caused by the fact that a human is a collective being and can only survive in a group of other human beings. In order to be functional, such group needs to follow certain rules - norms. Life in a community had been expanded because it brings significant advantages to an individual in terms of his survival, quality of life and his own reproduction. As this collective life became spread among ancestors of humans long before the origin of a human - at the time when the cultural evolution had not a large importance and, unlike the present, was shadowed by the biological evolution - and long before the ancestors of humans became high-intelligent beings, the formation of proto-human communities was not a result of a rational choice; it must have to be a result of evolutional selection. The ones in which the associative instinct developed had an evolutionary advantage over those who lived isolated. For such community not to immediately disintegrate, this associative instinct could not exist in isolation. Moreover, it could successfully work and provide a selective advantage from the very beginning only in association with the tendency toward observance of certain norms. As the collective life and the need to observe certain rules arose among ancestors of humans literally at the level of simple primates, this tendency to observe norms must have the form of innate instinct created by biological evolution, rather than the form of a learnt behaviour transmitted by cultural transfer as part of cultural superstructure.

Právo považujeme za súčasť kultúry, v širšom slova zmysle kultúrnej nadstavby.¹⁾ Preto predstava, že by sklon dodržiavať právne normy mal mať nejaký biologický vrodený základ, pôsobí na prvý pohľad absurdne. Avšak v nasledujúcom texte sa pokúsim pomocou sledu logických argumentov dokázať, že človeku je vlastný sklon dodržiavať právne normy a tento sklon má vrodenú biologickú a genetickú podstatu.

Východiskom úvah je poznanie, že v zásade každá ľudská vlastnosť musí mať nejaký biologický základ - minimálne taký, ktorý poskytuje možnosť sa istú vlastnosť či čin nosť naučiť (t.j. osvojiť si ju cestou kultúrneho prenosu). Nemohli by sme prežívať vznešenú romantickú lásku, pokiaľ by sme nemali limbický systém, nedokázali by sme racionálne myslieť, keby sme nemali predný mozog, nevedeli by sme tancovať bez mozočku (lat. ) a pod. Rovnako ako nedokážeme lietať, pretože na to jednoducho nie sme anatomicky uspôsobení. To isté platí aj pre akúkoľvek inú vlastnosť či sklon človeka. Schopnosť človeka riadiť sa právom a rešpektovať ho by u človeka nemohla vzniknúť, keby nebola vhodne naviazaná na niektoré jeho biologicky a geneticky dané prirodzené sklony.

Je to vo svojej podstate pohľad, ktorý vychádza z pozícií teórie geneticko-kultúrnej koevolúcie,²⁾ ktorá je nazývaná aj teóriou duálnej dedičnosti ("dual inheritance theory").³⁾ Táto vznikla kombináciou teórie kultúrnej evolúcie, evolučnej psychológie, klasickej evolučnej biológie a antropológie a aj niektorých matematických modelov. Ľudské správanie je podľa nej výsledkom kombinácie dvoch súčasne pôsobiacich evolúcií - kultúrnej a genetickej.⁴⁾ Na rozdiel od napr. evolučných psychológov a kultúrnych evolucionistov, ktorí operujú s univerzálnou genetickou schopnosťou prevziať prvky z kultúrnej nadstavby a veria, že ľudská kultúra je univerzálne "nalepiteľná" na akýkoľvek genotyp, koevolucionisti sa domnievajú, že ľudia (ako jednotlivci a zrejme i ako populácie) sa geneticky môžu líšiť v biologicky danej schopnosti prevziať jednotlivé zložky kultúrnej nadstavby. Genotyp konkrétneho jednotlivca môže údajne preferovať prevzatie jedných kultúrnych zvyklostí, zatiaľ čo iných nie. Kultúra, samozrejme, nie je určená génmi. Avšak ľudská schopnosť byť nositeľom kultúry a civilizačných fenoménov je daná biologicky a je výsledkom vývoja človeka ako špecifického druhu. (Túto schopnosť môžeme prirovnať k "hardware", zatiaľ čo kultúrnu nadstavbu k "software".) Schopnosť využívať kultúru v istom období musela byť evolučne výhodná - a to tak, že evolúcia preferovala tých jednotlivcov, ktorí mali genetické a biologické predpoklady na jej využívanie. (Genetika tak vytvára predpoklady pre kultúrnu evolúciu.)

Väzba platí aj naopak. Závažná kultúrna zmena znamená aj zmenu prostredia a teda aj charakteru tlakov a kritérií na evolučný prirodzený výber -výsledkom toho je, že môžu byť preferované iné gény, ktorá sa šíria úspešnejšie ako ostatné, než tie ktoré mali túto výhodu v predchádzajúcich podmienkach. Len samotný rast významu kultúrnej evolúcie musel preferovať jednotlivcov, ktorí mali mozgy kapacitne schopné obsiahnuť kultúrne informácie. Len takí totiž dokázali plnohodnotne využiť výhody, ktoré im rozvoj kultúry a civilizácie ponúkal. Napr. chov dobytka a využívanie kravského mlieka preferovalo ľudí s génmi, ktoré zabezpečovali produkciu laktázy (enzýmu štiepiaceho mliečny cukor laktózu) aj v dospelom veku. V rámci agrárnych a pastierskych populácii preto zastúpenie jednotlivcov s takýmto génom výrazne stúplo - mali totiž výhodu jedného zdroja potravy navyše.⁵⁾ Osvojenie si novej kultúrnej zvyklosti -chov dobytka a pitie mlieka tak vytvorilo nové prostredie, nové podmienky, v ktorých prebiehala genetická selekcia. Chov dobytka a možnosť piť mlieko i v dospelom veku zrazu poskytovala tým, ktorí mali dovtedy vzácny gén laktázy, istú výhodu a ich gény vrátane génu tvorby enzýmu laktáza sa v populácii šírili úspešnejšie.⁶⁾ Kultúrny zvyk piť mlieko a možnosť ho mať k dispozícii, ktorá je výsledkom civilizačného pokroku, vytvorili selekčný tlak na podporu šírenia génov, ktoré nakoniec prevládli a zabezpečili, že väčšina jednotlivcov v danej populácii mohla piť mlieko.⁷⁾

Nie je dôvod sa domnievať, že oblasť práva ako súčasti kultúrnej nadstavby sa vymyká uvedeným zákonitostiam.

Hoci len povrchná znalosť zoológie ponúkne poznanie, že existujú zvieratá, ktoré žijú prevažne samotársky (napr. medveď, rys), a na druhej strane tie, ktoré žijú v rôzne veľkých skupinách príslušníkov svojho druhu (vlci, delfíny, väčšina primátov).

Hlbšia úvaha ľahko odhalí, že život v kooperujúcej skupine ponúka viacero významných predností a je tak evolučne výhodnejší než život osamotený.

Takýto jednotlivci sa lepšie môžu obrániť pred predátormi, pretože ich jednak môžu skôr spozorovať a jednak pri prípadnom boji s nimi sa znásobujú ich sily. Lepšie takto ochránia a vychovajú mláďatá, udržujú teplo a majú viac možností pri kolektívnom prečesávaní terénu nájsť potravu a vodu. Istá nevýhoda je, že v tomto prípade sa jednotlivec musí deliť so skupinou, ale výhodnejšie je sa najesť menej, ale pravidelnejšie a s väčšou istotou, než len sem-tam naraziť na nejaký veľký kus potravy, ktorý navyše môže byť nad sily jednotlivca, aby ho celý zužitkoval. Výhoda kolektívneho lovu je taktiež nepopierateľná. V skupine je aj ľahšie si nájsť druha na párenie. Veľký a postupom evolúcie čoraz väčší význam malo aj to, že skupiny poskytovali ochranu a možnosť obrany pred inými skupinami ľudí. Neskorším vývojom v rámci skupiny mohlo dôjsť aj k istej špecializácii a deľbe práce.

Výhody kolektívneho života sa prejavujú dokonca aj u hmyzu. Kolektívne žijúce druhy hmyzu (mravce, termity, včely, osy a pod.) nepredstavujú viac ako 2% všetkých druhov hmyzu - zároveň však okolo 70% hmyzej biomasy.⁸⁾

V skupine spolupracujúcich jednotlivcov je teda obyčajne väčšia šanca na prežitie a úspešné rozmnoženie sa než mimo nej.

Človek je tvorom, ktorý zjavne patrí do skupiny kolektívne žijúcich bytostí. Až na výnimočných jedincov by osamotený človek v prírode neprežil.⁹⁾ Človek je teda bytosť, ktorá musí žiť v spoločenstve ostatných ľudí. Existuje teda len ako tvor spoločenský¹⁰⁾ a už predkovia človeka žili v spoločenstvách. V zásade možno povedať, že predkovia dnešného človeka sa stali spoločenskými tvormi prv, ako sa stali ľuďmi. Odohralo sa to niekedy na úrovni skupín primitívnych primátov či dokonca hmyzožravcov. Je preto úplne scestné sa pýtať, kedy sa človek stal kolektívnou bytosťou, či kedy, nebodaj, uzavrel akúsi základnú spoločenskú zmluvu. Príslušníci všetkých druhov rodu Homo už žili v pomerne veľkých a hierarchizovaných tlupách s pomerne zložitou sociálnou organizáciou. Presne tak ako všetky primáty.¹¹⁾

Štartovou čiarou vývoja spoločenského života človeka bola teda už z hľadiska zoológie pomerne veľká - asi tridsaťčlenná skupina vyšších dvojnohých primátov, ktorá vyzerala asi tak ako súčasné savanové paviány, ktoré zháňajú potravu organizovaným spôsobom a vracajú sa na noc na obľúbené miesto. Najväčšiu časť tlupy tvoria samice s mláďatami a iba niekoľko samcov.¹²⁾ Príslušníci rodu Homo (nie iba konkrétny druh Homo sapiens!) nikdy nežili na nižšej úrovni spoločenského života. Dokonca ani nemohli.

K sformovaniu človeka ako rodu Homo (vrátane všetkých predkov druhov Homo sapiens) došlo v prostredí nielen prírodnom, ale aj spoločenskom vrátane prítomnosti prvkov kultúry. Evolúcia človeka sa odohrávala teda nielen v prostredí prírodnom, ale aj sociálnom a kultúrnom. Pre individuálny výber bolo dôležitá nielen sila, inteligencia, vytrvalosť, zdravie, plodnosť a pod., ale aj schopnosť sa pohybovať v sociálnych vzťahoch a prijímať prvky kultúrnej nadstavby a využívať ich.

Hnacím motívom združovania v tomto primitívnom štádiu určite nebola racionálna voľba alebo kalkulácie, ale vrodený združovaní pud, ktorý dodnes človeka takmer v každej mysliteľnej situácii ženie do vytvárania kolektívov s ostatnými jednotlivcami a rozvíjania vzťahov s nimi.

Ako na začiatku 19. storočia uvádzal dnes neprávom zabúdaný slovenský filozof Ján Feješ: "Družnosť je prirodzený ľudský pud. Spolužitie je ľudská potreba. Bez spoločnosti nie je možná reč, a kde jej niet, niet ani rozumu. Teda už pračlovek žil v spoločnosti."¹³⁾ Je dokonca dokázané, že ľudia, ktorí mali jasný pocit sebaidentifikácie so svojím spoločenstvom, pocit, že niekam patria, majú dokonca štatisticky lepší zdravotný stav než ostatní.¹⁴⁾

Tento pud vznikol ako výsledok evolučného prírodného výberu. Tí, ktorí na základe nejakej náhodnej mutácie génov mali väčší sklon k spoločenskému životu, dokázali využívať spomenuté výhody takéhoto spoločenského života, a tak úspešnejšie prežívali a odovzdávali svoje gény do nasledovných generácií, než tí, ktorí takýto sklon nemali a dostávali sa na okraj hlavného vývoja.

Z uvedených dôvodov preto zárodky toho, z čoho neskôr vznikli ľudské spoločnosti a štáty, treba hľadať kdesi na úrovni primitívnych hmyzožravých cicavcov, a zrejme skutočne, ako geniálne odhadol už spomenutý Ján Feješ, išlo najprv o spoločenstvo samice s mláďatami.¹⁵⁾

A prvé putá medzi jednotlivcami nemali charakter žiadneho racionálneho zväzku založeného na vedomých výhodách, ale - a tu sa odvoláme na Jeana Jacquea Rousseau - emočnej a inštinktívnej väzby. Pretože "Keď uvažujeme o prvej a prostejšej činnosti ľudskej duše, myslím, že tu pozorujeme dve zásady staršie než rozum - jedna nás núti zaujímať sa o svoj blahobyt a svoje zachovanie, druhá nám vnukla prirodzený odpor voči tomu, keď vidíme hynúť alebo trpieť ktorúkoľvek cítiacu bytosť, predovšetkým svojich blízkych."¹⁶⁾ Vzájomná náklonnosť medzi jednotlivcami, ktorá ich tlačí do toho, aby boli pospolu, je pre nich zároveň evolučne výhodná, a preto takýto jednotlivci môžu viac odovzdávať svoje gény do ďalších generácii, a tak posilňovať túto črtu. Vari najlepšie to vidieť na vzťahu samice a mláďat. U cicavcov matka viac "investuje" do svojho potomstva než otec, a preto je u samice zvýhodňované také správanie, že sa o mláďatá stará, aby mali väčšiu šancu prežiť. Od istého fylogenetického stupňa vývoja je to aj nevyhnutné, lebo organizmus je taký zložitý, že potrebuje dlhší čas, dokiaľ sa plne vyvinie, čo nie je možné ani vo vajci (lebo tam na to chýbajú živiny) a ani v maternici (lebo by to príliš zaťažovalo matku) - mláďatá sa rodia nehotové a s nutnosťou následnej dlhodobej starostlivosti. A táto musí prinášať matke či rodičom ako odmenu slasť - teda nejaké emočné zafarbenie správania a prežívanej reality, ktoré slúži ako odmena pri realizácii niektorých inštinktov. V skup