Výklad a aplikácia dobrých mravov a zásad poctivého obchodného styku v rozhodovacej činnosti súdov

The first part of the contribution deals with the issue of contradiction of a legal act with good morals. It defines the term of good morals and their function in law, as well as the substance of contradiction of a legal act with good morals. It analyses the application of the provision of Art. 39 of the Civil Code. It refers to the most serious weaknesses in the application of Art. 39 in the case-law. The second part of the contribution is devoted to the enforcement of law and to the principles of fair trade. First it analyses the terms enforcement of law and principles of fair trade. Then it examines the issue of application of the provision of Art. 265 of the Civil Code in the caselaw. It deals with the following specific problems: relationship of provision of Art. 265 of the Commercial Code and the provision of Art. 3 (1) of the Civil Code; relationship of the provision of Art. 39 of the Civil Code and the provision of Art. 265 of the Commercial Code, as well as the issues of an abuse of law enforcement and moderation law.

¹⁾ Východiskom, resp. základom vzťahu dobrých mravov () a práva je vzťah práva a morálky. P. Holländer tento vzťah vymedzuje ako ich čiastočné prelínanie. Tento prienik práva a morálky má podľa neho dve podoby: skutočné (existujúce) a požadované (normatívne). Pritom odmieta, že medzi právom a morálkou by mohlo ísť o vzťahy exklúzie (vylučuje akúkoľvek legitimitu práva), totožnosti (sú právne normy, ktoré nemajú morálnu dimenziu, napr. príkaz jazdiť po pravej strane cesty), či inklúzie morálky v práve (morálne normy postihujú správanie v neporovnateľne širšej miere než právo).²⁾

Podstata dobrých mravov spočíva v ich Ten vyplýva z toho, že právne normy výslovne na dobré mravy odkazujú a spájajú s nimi závažné právne dôsledky. Tým sa dobré mravy stávajú obsahom, resp. súčasťou platného práva. Právo ich recipuje, a preto aj rozpor s dobrými mravmi je súčasne svojou podstatou aj rozporom so zákonom. Len na tomto základe nadobúdajú dobré mravy právnu relevanciu a len preto môžeme kvalifikovať rozpor správania s dobrými mravmi ako priečiaci sa právu, t.j. protiprávny. , teda ide o rozpor s objektívnym právom.

Výstižne o tom píše P. Holländer, keď zdôrazňuje nutnosť odlišovania morálneho argumentu a jeho právnej platnosti: "Morálny argument, ktorý vzhľadom na svoj obsah a len vzhľadom naň zakladá dôvod právnej platnosti v ňom obsiahnutého pravidla správania, predstavuje prioritu prirodzeného pred pozitívnym právom. Právna platnosť argumentu "dobrými mravmi" nie je však daná bez ďalšieho len jeho obsahom, ale je založená normou pozitívneho práva, ktorá na ne odkazuje (§ 39 OZ) - nejde teda o prioritu prirodzeného pred pozitívnym právom, ale spozitívnenie morálneho argumentu".³⁾

Ide o kategóriu právnu, ktorá má základ v platnom práve. Preto aj existencia či neexistencia rozporu s dobrými mravmi nie je otázkou skutkovou, ale právnou. Tým, že zákon spája s rozporom s dobrými mravmi absolútnu neplatnosť právneho úkonu, prípadne odopiera právnu ochranu výkonu práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, sú dobré mravy súčasťou práva a majú právnu záväznosť. Bez odkazu v právnej norme zostali by dobré mravy len súčasťou mimoprávnych (morálnych) pravidiel bez priameho právneho normatívneho pôsobenia.

Okrem všeobecných odkazov na normy morálky právo akceptuje celý rad konkrétnych morálnych pravidiel, a to prostredníctvom všeobecných právnych zásad [napr. zásada dodržiavania a plnenia zmlúv ()].

Zmyslom a cieľom odkazu na dobré mravy je postihnutie, resp. možnosť právne kvalifikovať také správanie, ktoré nie je možné podriadiť pod inú právnu normu. Konkrétne to možno vyjadriť, že právny úkon, ktorý nemožno kvalifikovať ako neplatný pre rozpor so zákonom, môže byť neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Všeobecne teda platí, že kategória dobrých mravov v práve napomáha uplatňovanie práva, lebo právnej kvalifikácii sa nevyhnú ani také konania, ktoré právo osobitne nepostihuje. Uplatnenie dobrých mravov v práve pomáha určovať konkrétny obsah právneho úkonu.

V súvislosti s dobrými mravmi je možné zdôrazniť ich viacero funkcií v práve.

Na prvom mieste treba zdôrazniť, že dobré mravy plnia Ide teda o pravidlo správania, ktoré určuje, ako sa má subjekt správať, aby jeho konanie sa nedostalo do rozporu s dobrými mravmi. V pravom slova zmysle tu ide o normu konania (). Z toho potom možno odvodiť aj právnu reprobáciu správania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Môže ísť len o také správanie, ktoré možno odvodiť z právnej normy, ktorá ukladá (prikazuje) dodržiavanie dobrých mravov.

spočíva jednak v tom, že je určitým korektívom správania , teda pred robením právneho úkonu, t.j. pred samým správaním v štádiu rozhodovania. Subjekt, ktorý zvažuje svoje správanie pri robení právnych úkonov, sa rozhoduje s plným vedomím, že ak sa právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, hrozí mu sankcia neplatnosti. Ak napriek tomu urobí právny úkon, ktorého obsah nie je v súlade s dobrými mravmi, postihne ho táto sankcia. Dopad sankcie za správanie v rozpore s dobrými mravmi má tiež svoje konkrétne preventívne pôsobenie. To platí aj v prípade výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, prípadne so zásadami poctivého obchodného styku.

dobrých mravov spočíva v tom, že sudca pri rozhodovaní konkrétneho prípadu musí posúdiť, čo sú dobré mravy v konkrétnom prípade. Pritom vychádza zo základných zásad ovládajúcich súkromné právo. Obsah dobrých mravov je potrebné skúmať na základe týchto zásad. Zároveň musí určiť, čo je v danom prípade s dobrými mravmi v rozpore, t.j. postupuje od všeobecného ku konkrétnemu. Vo väčšej miere sa tu uplatní taká interpretácia, ktorá bude odstraňovať nejasnosti, ktoré vyplývajú z právneho predpisu a spočívajú v našom prípade vo všeobecnosti a nejasnosti pojmu dobré mravy. Vyplýva to už z povahy zákonnej normy (skutkovej podstaty), ktorá je nielen všeobecná, ale aj pojmovo (dobré mravy) široká či heterogénna. Interpretácia je východiskom pre aplikáciu práva.

je súčasťou aplikácie práva ako jednej z foriem realizácie práva. Osobitne ju zdôrazňujeme preto, lebo má zásadný význam pri aplikácii dobrých mravov v konkrétnych prípadoch.

Pri aplikácii práva je potrebné nielen objasniť skutkový stav, ale je potrebné objasniť aj právnu stránku daného prípadu, t.j. subsumovať daný prípad pod konkrétnu normu, teda určiť, ktorá právna norma bude na daný stav aplikovaná. To znamená, že sudca musí posúdiť, či sa správanie v danom prípade prieči dobrým mravom, prípadne je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v čom tento rozpor spočíva.

Hodnotiaca funkcia dobrých mravov spočíva v tom, že určuje, čo v správaní ľudí je v súlade so všeobecne uznávanými pravidlami správania a hodnotenia správania. Je len pochopiteľné, že ide o hodnotenie správania v právnych vzťahoch. To znamená, že musia byť brané do úvahy základné právne princípy. Tieto sa, pochopiteľne, sčasti s morálkou prekrývajú.

Sudca pri rozhodovaní konkrétneho prípadu musí zhodnotiť správanie subjektov v danom právnom vzťahu a rozhodnúť, či toto správanie sa prieči dobrým mravom, alebo nie. Dobré mravy sú tu teda kritériom posúdenia, či v danom prípade sa správanie subjektu dostalo do rozporu s dobrými mravmi a v čom tento rozpor spočíva. Len na tomto základe potom možno právny úkon vyhlásiť buď za neplatný, alebo taký, ktorý nepožíva právnu ochranu. Výstižne to vyjadril V. Knapp: "Hlavný rozdiel dobrých mravov a morálky spočíva v tom, že dobré mravy netvoria spoločensky normatívny systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého styku a podobne.".⁴⁾

Dobré mravy fungujú aj ako . Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých pokračovanie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Možno povedať, že "zákon týmto povoláva systém mimo právnych noriem, aby tvorili hranicu privátnej autonómie, pričom táto hranica má byť prejavom rešpektu k právu ako systému noriem založenom na širších mimoprávnych štandardoch.".⁵⁾

Hoci v práve nachádzajú svoj výraz mnohé konkrétne morálne normy, právo počíta aj s potrebou všeobecnejšieho zachovávania morálnych noriem, čo vyjadruje vo všeobecnom odkaze na zachovávanie dobrých mravov, čím sa dobré mravy stali právnou zásadou.

V našom práve to vyjadruje § 39 OZ, ktorý ustanovuje: "Neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom". Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že aj rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi () je samostatným dôvodom neplatnosti právneho úkonu, a to neplatnosti absolútnej.

Posúdiť, kedy sa právny úkon prieči dobrým mravom, je však vec zložitá. Rozhodne sa nedá vyvodiť len z nejakých všeobecných zásad, akými dobré mravy sú. Dobré mravy preto musia byť v každom jednotlivom prípade konkretizované, lebo len tak sa dá zistiť, či právny úkon v danom prípade sa prieči dobrým mravom. No nielen to, ale musí byť zrejmé, aj v čom konkrétne rozpor s dobrými mravmi spočíva. Posúdenie situácie v každom konkrétnom prípade z hľadiska rozporu s dobrými mravmi je úlohou náročnou a jej riešenie je zverené sudcom. Hľadanie a posudzovanie hraníc subjektívnyc