Vylúčenie retroaktivity vo vzťahu k amnestii?

The article aims at contributing to the current expert discussion that considers different ways how to derogate the amnesties proclaimed by the President of the Slovak Republic. Different stances exist with regard the issue under consideration. Coherence with the International Law. Violation of international obligations by the Slovak republic. The non - retroactivity issue. The International Law acknowledges exemptions from the non - retroactivity principle with regard to treaties. Was it possible to explore the International Law experience with respect to amnesties derogation? Priority of the international obligations in force with respect to the Slovak republic to the domestic law regulations. Conclusions.

Amnestia¹⁾ a s ňou spojená otázka únosu syna prezidenta Slovenskej republiky sa jednoznačne dotýka plnenia medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd. Cieľom tohto príspevku je prispieť z pohľadu medzinárodného práva do odbornej diskusie o uvedených otázkach z pohľadu.

Samozrejme, ide o zložitú, komplexnú, mnohorozmernú právnu otázku, ktorá si vyžaduje podrobnú jazykovú, systematickú, historickú, logickú a, samozrejme, právnu analýzu inštitútu amnestie, založenú na využití všeobecných, doplnkových i jazykových (najmä sémantických) pravidiel interpretácie relevantných základných a pomocných prameňov práva. Širšie pozadie právnej analýzy vytvárajú relevantné mimoprávne faktické okolnosti, za ktorých došlo k amnestii a ku vzniku úvah o retroaktívnych účinkoch eventuálneho zrušenia amnestie.

Ide o konglomerát rôznych politických, ekonomických, etických, sociálnych, kultúrnych alebo bezpečnostných súvislostí a vplyvov súvisiacich s tým, že právo je vždy len jeden z prostriedkov pri realizácii vnútornej či zahraničnej politiky štátu.

Mnohí významní slovenskí odborníci na vnútroštátne právo, pôsobiaci v oblasti teórie a praxe, sa už k tejto veci vyslovili na stránkach odborných publikácií, v rámci vedecko - popularizačnej činnosti, v médiách, pri výkone sudcovského povolania, poslaneckého mandátu a iných príležitostiach. Ich expertné právne postoje sú všeobecne známe a nie je potrebné s nimi osobitne polemizovať alebo ich opakovať.

Zdá sa, že spoločným menovateľom väčšiny doteraz prezentovaných odborných právnych analýz je odmietanie právnej možnosti zrušenia amnestií právoplatne udelených prezidentom Slovenskej republiky. Tento názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Inými slovami, podľa väčšiny expertných úvah, súčasná pozitívnoprávna úprava neumožňuje aplikovať princíp retroaktivity vo vzťahu k amnestiám. Odmietavé stanoviská tak neprekračujú rámec realizácie "slepej" spravodlivosti na základe uplatňovania princípu Rule of Law s akcentom na prvoradú nutnosť zachovania celkovej stability právneho poriadku. V našom ponímaní však "slepá" spravodlivosť znamená len postup podľa litery zákona, bez zohľadnenia účelu a poslania práva ako takého. Princíp Rule of Law síce znamená vládu práva, avšak v konjunkcii so "slepou" spravodlivosťou v praxi neváha obetovať ľudské práva a základné slobody jednotlivca v záujme zachovania celkovej stability právneho poriadku. Mnohé z názorov odmietajúcich možnosť zrušenia amnestií poukazujú práve na ohrozenie celkovej stability právneho poriadku, ku ktorej by došlo v prípade zrušeniu už udelených amnestií. Údajne by to bolo v rozpore s právnymi zásadami.

Na druhej strane, existujú odborné pokusy prelomiť vyššie uvedený prístup. Ako je známe, skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky predložila na rokovanie parlamentu materiál "Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii".²⁾

Návrh vychádza z "presvedčenia, že neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu je konanie a rozhodovanie ústavných činiteľov, ktoré rešpektuje záujmy všetkých občanov, je založené na prirodzenej spravodlivosti a slušnosti, nevyvoláva podozrenie zo zneužívania verejných funkcií a právneho poriadku.".

Návrh skupiny poslancov berie do úvahy dva medzinárodné dokumenty:

Po prvé, "Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorá bola vyhlásená Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov číslo 47/133 zo dňa 18. decembra 1992 a najmä čl. 18 ods. 1 tejto deklarácie, ktorý uvádza, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov, ktoré spočívajú v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo obdobnému inštitútu, ktorého použitie by malo za následok neprípustnosť trestného stíhania.".

Z hľadiska normatívnej kvality ide o deklaráciu Valného zhromaždenia, ktorá má len odporúčajúci charakter. Deklarácia bola prijatá bez hlasovania. Slovenská republika v čase prijatia deklarácie ešte nebola členským štátom OSN. Na druhej strane, vo vyhlásení Národnej rady Slovenskej republiky k parlamentom a národom sveta z 3.12.1992 sa Slovenská republika hlási k hodnotám OSN.³⁾ Podobný záväzok preberá aj v prípade vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislej Slovenskej republiky z 1.1.1993.⁴⁾

Po druhé, "Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím" odvolávajúci sa na Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorý je medzinárodnou zmluvou, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi, a ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 14. januára 2015 a najmä na čl. 11 ods. 1 a čl. 12 ods. 4 tohto dohovoru, ktoré uvádzajú, "že Slovenská republika postúpi svojim príslušným úradom prípady nedobrovoľného zmiznutia vrátane únosu na trestné stíhanie, ak sa osoba podozrivá zo spáchania tohto trestného činu nachádza na ich území a zároveň prijme potrebné opatrenia na zabránenie činom, ktoré maria vedenie vyšetrovania a potrestanie takýchto činov.".

Z hľadiska normatívnej kvality je Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím platná mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika právoplatne viazaná od vstupu dohovoru do platnosti vo vzťahu k Slovenskej republike. Z hľadiska právnej analýzy problematiky amnestií, resp. právnych súvislostí únosu syna prezidenta Slovenskej republiky je však nutné posúdiť otázku možnosti retroaktívnych účinkov tohto dokumentu, pretože bol prijatý neskôr ako došlo k predmetným udalostiam.

V súvislosti s vyššie uvedeným návrhom je teda potrebné analyzovať dve otázky. Po prvé, otázku porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky a po druhé, otázku retroaktivity v medzinárodnom práve.

V zmysle platných obyčajových pravidiel medzinárodného práva môže Slovenská republika niesť medzinárodnoprávnu zodpovednosť len za nasledujúce druhy protiprávneho konania: