Vývoj a doktrína konfesijnej neutrality štátu

GREGOR, M.: Vývoj a doktrína konfesijnej neutrality štátu. Právny obzor, 102, 2019, č. 6, s. 483 - 491.

The development and doctrine of the confessional neutrality of state. In Article 1(1) the Slovak Constitution declares that „the Slovak Republic shall not be bound to any ideology or religion“. Presented article seeks to examine the relationship concerned of independence of state from any particular religion that is referred to as a principle of confessional state neutrality in legal sciences. The article covers its historical as well as theoretical interactions, and it pays particular attention to role of confessional state neutrality in judicature of the European Court of Human Rights.¹

Key words: confess neutrality, state and religion, autonomy of churches, secularism

Úvod

             Podľa jazykovedcov možno pod pojmom „neutralita“ rozumieť určitú formu indiferentnosti zabezpečujúcu, aby sa dotknutý subjekt aktívne nezapájal do sporov, v rámci ktorých má naopak ostať nestranný.² To však nezahŕňa všetky jej odtiene z právneho hľadiska. Koncept neutrality vychádza z vízie, podľa ktorej sú občania daného štátu oprávnení samostatne rozhodovať o svojom živote, názoroch a náboženskom presvedčení. Štát vytvára platformu pre pôsobenie všetkých týchto subjektov, avšak kvôli zaručeniu ich vlastnej sebarealizácie sa sám stavia do neutrálnej polohy, aby každému z nich zabezpečil čo najširší rozsah slobody.³ Nie je náhodou, že termín „súkromná autonómia“, resp. „autonómia jednotlivca“ (autonomia privata) boli do doktríny súkromného práva v 19. storočí údajne prevzaté práve z náuky konfesijného práva o náboženskej svojbytnosti jednotlivca, ktorá sa vyvíjala na pozadí náboženských konfliktov v ranom novoveku. Pôvodné grécke slovo tak nadobudlo celkom nový zmysel.⁴

             Pre právny inštitút konfesijnej neutrality štátu napriek tomu nemožno nájsť uspokojivú definíciu. Používa sa pomerne nekonzistentne v závislosti od rôznych národných jurisdikcií, ba i terminológie medzinárodných orgánov, čo však rozhodne neuberá na jej exponovanosti. Napríklad v praxi Najvyššieho súdu USA je konfesijná neutralita definovaná ako „pojem udržovania rovnováhy medzi podporovaním určitého náboženstva a odrádzaním veriacich od jeho praktikovania, pričom obe z týchto odchýlok štát nesmie realizovať“.⁵ Tento príspevok sa zameria skôr na chápanie konfesijnej neutrality na európskom kontinente, pričom bude analyzovať najmä historické a teoretické východiská tohto fenoménu.

 1. Historické súvislosti konfesijnej neutrality

             Požiadavka náboženskej neutrality sa začala utvárať na báze Augsburského náboženského mieru (1555), v ktorého rámci došlo k zrovnoprávneniu katolíckeho a luteránskeho náboženstva v Ríši. Od tohto momentu zvyknú niektorí teoretici odvodzovať aj nárok na paritný prístup k cirkvám. Po Vestfálskom mieri (1648) sa k dvom predošlým náboženstvám pričlenili aj kalvinisti, no rozhodujúcim spôsobom sa tento princíp rozvinul až v anglických kolóniách a náboženskej politike USA v priebehu 17. - 18. storočia.⁶ Spojené štáty boli založené na Jeffersonovej požiadavke múru oddelenia (wall of separation) štátu od všetkých náboženstiev, čo napokon reflektoval aj prvý dodatok k Ústave USA zakotvujúci slobodu vyznania z roku 1791.⁷ Na európskom kontinente novoveké štátne útvary v podstate zotrvávali na konfesijnej doktríne, v rámci ktorej štátna politika kalkulovala s náboženstvom štátom preferovanej cirkvi ako nástrojom na udržanie verejného poriadku.⁸

             Tento stereotyp sa začal oslabovať od konca 18. storočia. Za historicky prvý pokus o zakotvenie konfesijnej neutrality štátu v európskom priestore býva pokladané pruské Allgemeines Landrecht, ktoré zakotvilo slobodu svedomia, zákaz donucovania vo veciach viery, zákaz rušenia a brania na zodpovednosť z dôvodu náboženstva, voľnosť zmeny náboženského presvedčenia a cirkvám priznalo status privilegovaných korporácií.⁹ Tieto ustanovenia výrazne ovplyvnili Ústavu Nemeckého spolku z roku 1815 a Bavorskú ústavu vyhlásenú v roku 1818.¹⁰ Z týchto elementov neskôr čerpala aj slávna Belgická ústava z roku 1831, ktorá zakotvila úplný ideologický pluralizmus a konfesijnú neutralitu, pričom zaručila nielen slobodu kultu, ale aj jeho organizácie. Zo znenia jej čl. 14 a čl. 16 možno odvodiť dve podstatné zásady konfesijnej neutrality:¹¹

1. všetky náboženské spoločenstvá sú si pred štátom rovné (indiferentný postoj štátu voči kultom);

2. samostatnosť a nezávislosť náboženských spoločenstiev a ich organizácie od štátnej moci. neustále oslabovaný, až po druhej svetovej vojne sa v európskom kontexte postupne presadila myšlienka neutrality, požadujúca, aby demokratický štát bol domovom všetkých občanov a tým sa stal priestorom pre všetky náboženstvá.¹²

            Z načrtnutých východísk konfesijnej neutrality vychádzala aj Frankfurtská revolučná ústava z roku 1848, ktorej ustanovenia sa v podobe požiadavky na samostatnú (selbständig) úpravu (ordnet) a správu (verwaltet) vlastných záležitostí (ihre Angelegenheiten) náboženských spoločenstiev stali súčasťou aj teraz platného Základného zákona SRN z roku 1949.

             V rakúskej časti habsburskej monarchie boli základy konfesijne neutrálneho štátu položené už na základe Decembrovej ústavy z roku 1867 (konkrétne článkami 14 - 17 zákona č. 142/1867 ř. z. o obecných právech občanů).¹³ Úplná konfesijná neutralit sa však presadila až na základe § 124 Ústavy ČSR z roku 1920, pomocou ktorého bol definitívne odstránený rozdiel medzi štátom uznanými a ostatnými náboženskými spoločenstvami.¹⁴ Znel: „Všecka náboženská vyznání jsou si před zákonem rovna“. Na tomto základe bola garantovaná rovnoprávnosť všetkých náboženských spoločenstiev bez rozdielu, keďže dovtedy mali uznané cirkvi postavenie verejnoprávnych korporácií, kým ostatné nie.

2. Definícia a klasifikácia chápania konfesijnej neutrality

             Z teoretického hľadiska môžeme pojem konfesijnej neutrality klasifikovať do niekoľkých kategórií. Často sa zvykne poukazovať na formálnu a materiálnu stránku neutrality.¹⁵ Jej formálny aspekt požaduje, aby zákon nespájal s určitým náboženstvom (resp. jeho prejavmi) právne dôsledky. Typickým príkladom porušenia tohto druhu neutrality by bola norma: „Židia nesmú nosiť jarmulky a moslimské ženy si nesmú zakrývať tvár.“ Naopak zákonodarca zachová jej princípy v miernej modifikácii vyššie uvedenej vety: „Nikto nesmie nosiť pokrývku hlavy a zahaľovať si tvár na verejnosti.“ Materiálna (substantívna) neutralita je skôr zameraná na jej praktické konzekvencie, či štát skutočne minimalizuje konanie, v ktorého rámci jednotlivé subjekty povzbudzuje alebo odrádza od príslušnosti k určitej náboženskej skupine a jej manifestovaniu navonok. Ne