Vznik a miesto vecného práva v súkromnoprávnom poriadku (I. časť)

In the first part of article, the author briefly explains the circumstances of origin of the law of property in the continental system of law on the background of the evolution of Roman private law. He refers to the role of glossators and commentators (socalled postglossators) who during the historical development (13th to 15th centuries) tried to adapt Roman law to the new social and economic conditions by explaining the sources of Roman law. In these historical context a distinction between the law of obligation and the law of property started to be drawn, which clearly manifested itself during the reception of Roman law in continental European states. The category of the law of property, created by the legal science on the historical basis of Roman law during the long period of its reception, thus naturally found its legislative expression in private law of most states belonging to the continental system of law. The following part contains a comparison between the basic aspects of law of property provisions in a representative group of large civil codes adopted in the 19th and 20th centuries, particularly in French Code Civil, Austrian ABGB, German BGB, Swiss ZGB, Italian C.c.i. and Dutch BW. The comparison permitted to highlight, beside of several differences, general characteristics and principles, which are common to all these codes. The following principles of the law of property were highlighted: definiteness and absoluteness, prior tempore potior iure, and publicity of the law of property. These principles reflect the indispensability, cooperating function and stabilising character of the subsystem of the law of property in the private law codes in a market economy.

Ako je všeobecne známe, európsky kontinentálny právny systém v historickej nadväznosti na rímske právo a rímskoprávnu kultúru vychádza z právneho dualizmu práva verejného a súkromného. Obrysy tohto systémového rozčlenenia sústavy objektívneho práva sa tvorili v priebehu stáročí v rámci postupne vznikajúcich národných právnych poriadkov a v závislosti od spoločenskoekonomického vývoja sa prispôsobovali a menili podoby ich vyjadrení v zákonodarstve i v jednotlivých právnych formách (inštitútoch). V oblasti súkromného práva prebiehal tento vývojový proces najmä prostredníctvom recepcie rímskeho práva a prejavoval sa v podobe kodifikácie súkromnoprávnych vzťahov (zákonníky občianskeho práva hmotného). Naproti tomu zásadne iný vývoj prebiehal v ďalšom veľkom právnom systéme, a to v angloamerickom, ktorý vznikol bez recepcie rímskeho práva, nepridržiaval sa a doposiaľ sa nepridržiava právneho dualizmu práva verejného a súkromného a v prevažujúcej miere všeobecné súkromné právo tu nemá ani písomnú kodifikovanú podobu.

Pravda, naznačený vývojový proces v rámci kontinentálneho právneho systému neprebieha iba vo vonkajšej rovine, t.j. v ohraničovaní sfér súkromného a verejného práva, prípadne v určovaní ich prierezových súvislostí či vzájomných súčinností alebo v prekrývaní ich jednotlivých súčastí, ale vnútri samotného súkromného práva; aj v súkromnom práve vznikali, vyvíjali sa a postupne sa ohraničovali jeho jednotlivé, vzájomne funkčne prepojené a vzájomne kooperujúce, ale napriek tomu samostatné subsystémy (osobné práva, vecné právo, záväzkové právo). Vývoj týchto subsystémov, vrátane subsystému vecného práva možno najlepšie vidieť v kontexte súkromnoprávnych kodifikácií, ktorých prvá vlna začala v Európe pred viac ako 200 rokmi a nadväzujúce ďalšie vlny prebiehajú až do súčasnosti. Primerane tomu, na základe skúmania vývojových tendencií rímskeho práva súkromného a porovnávaním základných stránok právnej úpravy vecného práva v reprezentatívnej skupine veľkých občianskych zákonníkov v Európe možno zreteľne ukázať vznik, miesto, trvalý význam a kooperujúcu funkciu tohto subsystému všeobecného súkromného práva.

Právna veda a osobitne civilistika, keď skúma genézu ktorejkoľvek právnej kategórie i inštitútu platného súkromného práva v právnych poriadkoch štátov kontinentálneho právneho systému, vychádza ako zo samozrejmosti, že ju nájde v rímskom práve súkromnom. Rovnako aj pri objasňovaní pôvodu a koreňov vzniku vecného práva, prípadne jednotlivých jeho druhov vstupujúcich do tohto pojmu by mohla vzniknúť predstava, že skúmanie treba orientovať v prvom rade na obdobie práva platného v antickom Ríme, kde by bolo možné nájsť už hotové formy a formuly aj vo vzťahu k vymedzeniu vecného práva ako subsystému všeobecného súkromného práva.

Skutočnosť však v tomto smere naznačenej predstave celkom nezodpovedá. Totiž v nijakom vývojom období rímskeho štátneho zriadenia, a teda s ním aj rímskeho práva, počínajúc obdobím kráľovstva a končiac absolútnym cisárstvom, nedošlo k vytvoreniu samostatnej kategórie vecného práva v dnešnom chápaní tak, ako je vyjadrovaná v právnych poriadkoch štátov kontinentálnej Európy.¹⁾ Vychádzajúc z prameňov rímskeho práva a opierajúc sa o výsledky výskumu romanistov by nebolo ani reálne a opodstatnené očakávanie, že už v rímskom práve by mohli byť hotové, dnešnému ponímaniu blízke a na základe svojej obsahovej náplne systematicky roztriedené vzťahy, ktoré majú jednoznačne vecnoprávnu povahu. Je to tak zrejme preto, že rímske právo, lepšie povedané rímski právnici nepristupovali k posudzovaniu subjektívnych práv cez prizmu zovšeobecnených abstraktných pravidiel, pojmov a princípov, ktoré by viedli k dogmatickej klasifikácii práv či právnych vzťahov umožňujúcich priame a jednoznačné rozlišovanie medzi vecnými právami a záväzkovými právami v dnešnom ponímaní. Rímskym právnikom bola cudzia systematika materiálnych subjektívnych práv.²⁾ Samotné rímske právo sa vyznačovalo kazuistikou a primerane tomu rímski právnici sa zameriavali na riešenie konkrétnych prípadov a právnych situácií predovšetkým z procesualistického hľadiska.³⁾ Pri takomto prístupe bola prvoradá otázka, aká žaloba sa má použiť v spore o presadenie určitého práva, konkrétne, či to má byť "vecná" žaloba (), alebo žaloba "osobná" ().⁴⁾ Kým prostredníctvom "vecnej" žaloby sa presadzovalo právo k veci bez vzťahu k určitej osobe, "osobná" žaloba smerovala voči určitej osobe. Práve táto svojou povahou procesnoprávna schéma poslúžila v neskoršom období ako východisko a zároveň ako prvotný podnet predstavujúci predsa len určitý rozlišujúci znak pre to, aby sa v neskoršom vývojovom období na tomto základe vytvorila na jeden strane určitá osobitná skupina vecných práv a na strane druhej práv záväzkových. To znamená, že v rímskom práve chýbalo presné a jasné systémové rozlišovanie vecného a obligačného práva na základe zovšeobecnených znakov určitej skupiny subjektívnych práv, resp. právnych vzťahov. Rozlišovanie, ktoré v týchto súvislostiach rímske právo poznalo, vychádzalo iba z rozličných spôsobov ochrany príslušných práv v podobe vecných a osobných žalôb, a nie na základe abstraktných spoločných systémových znakov charakterizujúcich tieto práva po obsahovej stránke.

Napriek tomu, že obsahovo rímske právo pozostávalo z kazuistických pravidiel, ktoré riešili rôzne právne situácie a ich použitie sa v rôznom čase a rôznymi osobami vyznačovalo často rozpornosťou a neusporiadanosťou, zahrnovalo prakticky všetky práva, ktoré aj podľa dnešného nazerania možno zaradiť k vecným právam (vlastnícke právo, držba a vecné práva k cudzej veci).⁵⁾ S prvými pokusmi zmeniť tento stav prišli glosátori v 11. storočí pôsobiaci na talianskych univerzitách v snahách prispôsobiť rímske právo predstavám stredovekej jurisprudencie. Pre ich skúmanie a vysvetľovanie prameňov rímskeho práva najmä Corpus iuris civilis a Digest bolo charakteristické, že k jednotlivým ustanoveniam pripájali vysvetľujúce poznámky (glosy).⁶⁾ Na diela glosátorov nadväzovali komentátori (v literatúre označovaní často ako postglosátori), ktorí v prispôsobovaní rímskeho práva daným podmienkam zašli z kvalitatívneho hľadiska ešte ďalej než glosátori. Ich činnosť pretrvávala až do konca 15. storočia. Prostredníctvom výkladov a komentovania rímskoprávnych textov prispôsobovali pravidlá v nich obsiahnuté potrebám stredovekých právnych poriadkov. S výsledkami ich činnosti sú spojené aj prvé náznaky delenia ateriálnych subjektívnych práv na obligačné a vecné právo.⁷⁾ Stalo sa tak v 13. až 15. storočí, teda niekoľko storočí po zániku rímskeho impéria. Práve z diel a názorov glosátorov a najmä komentátorov pochádza vo všeobecnosti prvá podoba rozlišovania medzi právami vecnými a záväzkovými, pričom toto rozlišovanie odvodzujú z rímskoprávnej idei na jednej strane a na strane druhej.⁸⁾

K výraznému rozlíšeniu medzi záväzkovým a vecným právom na základe systémových princípov klasifikácie súkromného práva, a to nielen v právnej náuke, ale aj v kodifikácii došlo najmä v Nemecku. Išlo menovite o prvý veľký súkromnoprávny kódex nielen v Nemecku, ale vôbec na európskom kontinente v podobe Všeobecného pruského zemského práva z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die Preussischen Staaten). Tento zákonník už jednoznačne vychádzal z delenia majetkových práv na vecné a osobné, pričom štruktúra subjektívnych práv zodpovedá systému vypracovanému známym nemeckým právnym vedcom Puffendorfom, ktorý svoje názory o klasifikácii právnych vzťahov odvodzoval z dvojakej povahy človeka jednak ako indivídua a jednak ako člena spoločnosti.⁹⁾ V prvej časti zákonníka sa v ustanoveniach § 125 - 129 vymedzuje pojem vecných práv a v ustanoveniach § 135 - 141 sú vyjadrené zásady uplatňujúce sa v rámci vecných práv. Primerane tomu sú v zákonníku široko upravené jednotlivé vecné práva na čele s vlastníckym právom a držbou, ako aj obmedzené vecné práva, ako sú záložné právo a práva súvisiace s prenechaním cudzej veci na užívanie inému.¹⁰⁾

Hore naznačený proces zovšeobecnenia rímskeho práva súkromného zavŕšili koncom 18. a začiatkom 19. storočia najmä nemeckí právni vedci - civilisti, ktorí na základe logického a dogmatického zovšeobecnenia a systematizácie rímskych prameňov vytvorili pandektové učenie.¹¹⁾ Nemeckí pandektisti vychádzajúc zo súkromného rímskeho práva dali občianskemu (súkromnému) právu vskutku vedecký základ. Výsledkom ich vedeckého prístupu bolo vytvorenie nového pandektového systému súkromného práva, z ktorého sa vyčlenilo procesné právo a ako nová časť sa zriadila všeobecná časť, za ktorou nasledovali ďalšie časti, a to rodinné právo, vecné právo, dedičské právo a obligačné právo. Súbežne s tým nemeckí pandektisti teoreticky rozpracovali celý pandektový systém práva i jeho jednotlivé súčasti, vrátane vecného práva ako jedného z významných subsystémov materiálneho občianskeho (súkromného) práva. Takto rozpracovaný pandektový systém mal potom bezprostredný a priamy vplyv na tvorbu nemeckého občianskeho zákonníka (BGB) z roku 1896 i občianskych zákonníkov v ďalších štátoch.

Pravda, v niektorých štátoch Európy ešte predtým v 17. a 18. storočí proces ovplyvňovania súkromnoprávnych poriadkov rímskym právom vyústil do inej koncepčnej podoby než predstavoval pandektový systém. Pod vplyvom teórie prirodzeného práva, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol holandský právnik Hugo Grotius, sa presadzoval vo vzťahu k recepcii rímskeho práva názor o potrebe jeho akéhosi "zúženého" alebo "moderného" používania.¹²⁾ To znamenalo, že z rímskeho (pandektového) práva je žiaduce používať len tie normy, ktoré sa uplatňujú v súdnej praxi. Táto názorová koncepcia dostala názov "usus modernus pandectarum" a ovplyvnila najmä francúzsky Code civil (1804), rakúsky ABGB (1811) i ďalšie občianskoprávne kodifikácie. Pritom niet pochýb, že aj v nemeckej jurisprudencii mala prirodzenoprávna teória a koncepcia "usus modernus pandectarum" svojich početných zástancov a že aj pandektistika prevzala mnohé postuláty prirodzeného práva.¹³⁾ Napriek tomu však pandektový systém založený na úplnej recepcii rímskeho práva na jednej strane a koncepcia "usus modernus pandectarum", ktorá vznikla priamo v kontexte prirodzenoprávnej teórie na strane druhej predstavujú v určitom zmysle rozdielu východiskovú pozíciu. Tieto rozličnosti v historickoprávnom východisku poznamenala nepochybne tvorbu daných národných súkromnoprávnych kodifikácií, vrátane úprav vecného práva, a tým priniesla aj viaceré odlišnosti v systematickom usporiadaní, inštitucionálnom riešení i pojmosloví týkajúcich sa či už vymedzenia určitej skupiny upravovaných právnych vzťahov alebo jednotlivých právnych kategórií. Pritom však nemožno strácať zo zreteľa, že oba prístupy sa týkajú súkromnoprávnych poriadkov patriacich k jednému a tomu istému, v zásade kompaktnému európskemu kontinentálnemu právnemu systému založenému a vyrastajúcemu zo spoločného rímskoprávneho základu,¹⁴⁾ ktorý je modifikovaný v jednotlivých národných občianskoprávnych kódexoch nielen rôznym rozsahom, spôsobom a stupňom intenzity recepcie rímskeho práva, ale aj celým radom ďalších historických, spoločenskoekonomických daností i právnofilozofickými vplyvmi pôsobiacimi v určitom štátnom útvare, v jeho právnom poriadku, ako aj v právnej vede.

Napriek z toho vyplývajúcich rozličností, porovnávanie súkromnoprávnych kodifikácií medzi právnymi poriadkami štátov v rámci kontinentálneho právneho systému ukazuje, že subsystémy vecného práva tvoria ich pevnú, významnú a efektívne fungujúcu súčasť, osnovanú na spoločných alebo obdobných zásadách. Naproti tomu oveľa závažnejšie a zásadnejšie rozdielnosti poskytuje pohľad na obdobné inštitúty vecnoprávnej povahy uplatňované v ďalšom veľkom právnom systéme - v angloamerickom, v ktorom, ako je známe, sa neuskutočnila recepcia rímskeho práva, nevychádza sa v ňom ani z právneho dualizmu verejného a súkromného práva a nejde ani o právo písane (kodifikované).¹⁵⁾