Zabezpečenie pohľadávok zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v Uhorsku obdobia stredoveku s prihliadnutím na prax hodnoverných miest

Záložné právo na nehnuteľnosti predstavovalo v listinnej produkcii hodnoverných miest v období stredoveku pomerne často využívaný právny inštitút a listinný druh. Skúmaná listinná prax hodnoverných miest zaznamenala dve základné formy záložného práva na nehnuteľnosti - (prepadne záložné právo) a (užívacie záložné právo). V oblasti krajinského šľachtického práva sa previazalo záložné právo na nehnuteľné veci nevyhnutne s osobitným charakterom vecného práva na šľachtický majetok. Základné dielo uhorského stredovekého práva Tripartitum obsiahlo pomerne podrobnú úpravu záložného práva (označeného termínom Autorky sa v predmetnej štúdii zamerali na dva najčastejšie využívané druhy záložného práva na nehnuteľné veci v období vrcholného stredoveku (13. - 14. storočie) - ktoré v konkrétnych záväzkových právnych vzťahoch zabezpečovali predovšetkým podľa zdokumentovanej listinnej praxe uzatvárané peňažné pôžičky šľachty.

Záväzkové vzťahy obdobia stredoveku sa vyznačovali vysokým stupňom formalizmu, ktorý sa vzťahoval nielen na formy právnych úkonov v užšom zmysle, ale týkal sa súčasne celého procesu uzavierania záväzkovoprávnych úkonov. Osobitne to platí pre právne úkony vzťahujúce sa na nehnuteľnosti, ktoré možno v našich podmienkach skúmať z dochovaných prameňov sledovaním charakteru a procesu uzavierania právnych úkonov v praxi osobitných verejnoprávnych orgánov - hodnoverných miest V štúdii sa skúmal archívny materiál uvedených inštitúcií, zriadených na území dnešného Slovenska, z obdobia polovice 13. stor. a začiatku 14. stor. V danom období totiž už významne vzrástol počet vydávaných a zachovaných listín, čo vedie k postulovaniu prvotnej výskumnej tézy, že predmet výskumu - zabezpečenie primárneho záväzku - pôžičky záložným právom veriteľa na určenú nehnuteľnosť už nadobudlo presné, právnou obyčajou ustálené črty a pravidlá, umožňujúce zmluvným stranám realizovať pôžičku spolu so "zábezpekou" veriteľa.

Hodnoverné miesta²⁾ predstavovali inštitúciu ojedinelú v Európe, ktorej najvýznamnejším poslaním bola verejnonotárska činnosť v dnešnom význame. Vytvárali sa pri kapitulách a konventoch významných kláštorov (najmä benediktínov a premonštrátov) a hoci fakticky išlo o verejné inštitúcie, svoju činnosť hodnoverných miest vykonávali ako orgány štátu (výkon štátom prenesených úloh). Výkon hodnovernej činnosti bol podmienený získaním kráľovského súhlasu a práva používať svoju pečať ako autentickú (pečať, ktorej sa dalo všeobecne dôverovať). Počiatky ich činnosti siahajú do začiatku 13. storočia, kedy ako hodnoverné miesta začínajú pôsobiť viaceré významné kapituly, napr. bratislavská, budínska, ostrihomská, stolično-belehradská. Približne od polovice 13. storočia sa dotvárala sieť hodnoverných miest na území Slovenska, kde začínalo pracovať 9 hodnoverných miest (z celkového počtu 42 v Uhorsku): Nitrianska kapitula, Bratislavská kapitula, Spišská kapitula, Zoborský konvent, Hronsko-svätobeňadický konvent, Jasovský konvent, Lelesský konvent, Šahanský konvent a Turčiansky konvent. K ustáleniu pôsobnosti hodnoverných miest³⁾ a k špecifikácii ich jednotlivých funkcií dochádza v priebehu 13. - 14. storočia. K rozšíreniu ich pôsobnosti prispel aj rozvoj hospodárstva a zvyšujúci sa počet uzavieraných zmlúv a iných právnych úkonov, ktoré si z dôvodov právnej istoty vyžadovali písomnú formu. Podobne dochádzalo k zvyšovaniu počtu vedených súdnych sporov, a s tým súvisiacou potrebou zaznamenávať jednotlivé svedectvá, písomne potvrdzovať predvolania na súd, odpisovať a overovať listiny, či vykonávať iné právne úkony.

Štúdia sa pokúsi o prezentáciu pohľadu na počiatky vývoja zabezpečenia pohľadávok⁴⁾ zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v Uhorsku obdobia ranného a vrcholného stredoveku s prihliadnutím na prax hodnoverných miest. Dôležité je však na úvod podotknúť, že zabezpečenie záväzkov predstavovalo (najmä v období stredoveku) takmer nevyhnutnú súčasť uzavieraných pôžičkových právnych úkonov. Dlh sa spájal vždy so zabezpečením jeho splatenia vo forme osobného ručenia (najstaršej formy tzv. rukojemníctva), vecného ručenia (označovaného aj ako ručenie majetkom) alebo záložnej zmluvy⁵⁾. V tomto najstaršom ponímaní pôžičkovo-záložnú zmluvu charakterizovala reálnosť (odovzdanie predmetu zálohu a odovzdanie predmetu pôžičky) a následne aj možnosť pomerne rýchleho a efektívneho uspokojenia v prípade nesplnenia pohľadávky riadne a včas (realizovaná spočiatku tzv. prepadným (vadimoniálnym) zálohom). Vznik samostatných zmluvných typov (zmluva o pôžičke a záložná zmluva) sa spájal až s oddelením dlhu a zabezpečenia jeho splatenia.

Forma a obsah úverových a úver zabezpečujúcich právnych vzťahov v najstaršom období ich vývoja boli priamo ovplyvnené charakterom hospodárskych a úverových vzťahov obdobia ranného stredoveku, zakladajúcich sa na reálnosti (často aj na akte reálnej "výmeny z ruky do ruky"). Pozícia potenciálneho veriteľa bola vzhľadom na nekonsolidované a rozvíjajúce sa ekonomické prostredie, nestabilitu meny (výmena mincí niekoľkokrát ročne), veľkú rozlohu štátu a absenciu právnej istoty neistá, na čo reagovali aj prvé obyčajovoprávne (a neskôr aj zákonné⁶⁾ ) úpravy preferovaním jeho pozície na úkor pozície dlžníka hlavného záväzkového (pôžičkového) vzťahu.

Najstarší uplatňovaný typ záložného práva predstavovalo vadimoniálne (prepadne) záložné právo ktoré sa týkalo tak založenia nehnuteľných, ako aj hnuteľných vecí. Dohoda o zriadení záložného práva a odovzdanie predmetu zálohu predstavovali (takmer výlučne) nevyhnutný predpoklad vzniku pôžičkovej obligácie. Počas trvania pôžičkového vzťahu sa preniesol predmet zálohu do "záložnej držby" či "podmienečného vlastníctva" veriteľa, ktorého zaťažovalo nebezpečenstvo škody a zániku veci. Favorizované postavenie veriteľa sa prejavilo najmä realizáciou záložného práva v podobe skutočnosti "prepadnutia" zálohu do vlastníctva záložného veriteľa v prípade nesplnenia dlhu riadne a včas. Veriteľ dlžníkovi nemusel vydať tzv. (sumu, o ktorú mala založená vec vyššiu hodnotu ako dlh dlžníka). Ak však veriteľ dodatočne zistil, že predmet zálohu svojou hodnotou nezodpovedá požičanej sume, nemal právo žiadať doplnenie (resp. zvýšenie hodnoty zálohu).⁸⁾ Vadimoniálny charakter záložného práva zostal zachytený osobitne v niektorých listinách skúmaných hodnoverných miest, konkrétne v ich sankčnej formule: (záložný veriteľ).⁹⁾ Uvedená sankcia mohla byť záložným veriteľom realizovaná v okamihu nesplnenia povinnosti záložcu vrátiť požičanú sumu riadne a včas.¹⁰⁾

V listinách sme často nachádzali simuláciu realizácie vadimoniálneho (prepadného) záložného práva kúpnou zmluvou (kúpnu cenu predstavovala výška požičanej (dlžnej) sumy). Príkladom je fassia Nitrianskej kapituly z 10. januára 1306 opisujúca kontrahovanie skoršej pôžičky pred tým istým hodnoverným miestom medzi šľachticmi zo Sároviec a Jánom, synom komesa Juraja a jeho bratmi, ktorá po uplynutí termínu splatnosti nebola splatená. Následne sa strany dostavili pred Nitriansku kapitulu, aby vyznali, že povinná strana prenechala natrvalo predmet zálohu záložnému veriteľovi Jánovi a ten považoval dlh za splatený. Hodnota nehnuteľnosti sa odhadla a stotožnila s peňažným vyjadrením dlhu a zmluvnej pokuty dvojnásobku požičanej sumy.¹¹⁾ Doslovný termín bol použitý v listine Nitrianskej kapituly z roku 1263, podľa ktorej sa pôvodne uzavretá zmluva o pôžičke mala zrušiť a nahradiť klasickou kúpno-predajnou zmluvou s ochrannou doložkou pre kupujúceho, t.j. záložného veriteľa Rennalda.¹²⁾

Snahy o prekonanie vadimoniálneho charakteru záložného práva môžeme pozorovať už od 13. storočia, kedy sa začína zreteľnejšie rozlišovať záložné právo na hnuteľné veci a záložné právo na nehnuteľné veci (v podobe antichretického záložného práva - Záložné právo na hnuteľné veci zosobňovalo však vývojovo starší druh záložného práva,¹⁴⁾ avšak z praxe hodnoverných miest je takmer nezdokumentovateľné. Rozlišovanie medzi založením hnuteľností a nehnuteľností sa však neprenieslo do terminologickej roviny, presné rozlíšenie medzi tak v uhorskom práve neexistovalo. Aj pre záložné právo na nehnuteľné veci (antichretické záložné právo) sa v skúmaných listinách ale aj v iných prameňoch práva používali pojmy a tiež Založené nehnuteľnosti sa zvyčajne označovali ako

Osobitné ustanovenie vo vzťahu k založeniu nehnuteľností v prospech Židov¹⁵⁾ ako záložných veriteľov obsahoval či. 24 Židovského privilégia Bélu IV. z roku 1251.¹⁶⁾ Podľa tohto ustanovenia: V súvislosti so všeobecným zákazom brania úrokov pre kresťanov sa so stanovením úroku z požičanej sumy možno stretnúť len v listinách, v ktorých vystupoval ako záložný veriteľ Žid.¹⁷⁾

Na rozvoj a pevné ukotvenie antichretického záložného práva na nehnuteľnosti v právnom živote stredovekého Uhorska mal veľký vplyv všeobecný zákaz brania úrokov pre kresťanov presadzovaný cirkvou. Kresťania uvedený zákaz obchádzali aj prostredníctvom zriadenia tzv. antichretického záložného práva,¹⁸⁾ pri ktorom si záložný veriteľ namiesto brania úrokov prisvojoval úžitky zo založenej (nehnuteľnej) veci. Skúmané listiny obdobia počiatkov činnosti hodnoverných miest na našom území poukázali na skutočnosť vzrastajúceho počtu listín pri porovnaní listinného materiálu z 13. a 14. storočia. Významný nárast počtu listín týkajúcich sa zálohovania nehnuteľného majetku mohol mať súvis s predpokladanou konsolidáciou hospodárskych pomerov (po tatárskom vpáde v polovici 13. storočia), s ustálením obyčajovoprávnych pravidiel (ovplyvnených iste už existujúcou zákonnou úpravou) a formulárovej listinnej praxe hodnoverných miest. Skúmané listiny súčasne potvrdili skutočnosť ústupu vadimoniálneho charakteru záložného práva a naopak pevné, zakotvenie antichretického záložného práva.

Okrem záložnej zmluvy antichretické záložné právo na nehnuteľné veci vznikalo aj na základe rozsudku súdu najmä v rámci súdnej exekúcie ( Tripartitum, II, či. 56) alebo zo zákona (najmä ženám na základe ich zvláštnych, tzv. osobitných ženských práv, ako napr. obvenenia, vena, vlasového práva). V štúdii však svoju pozornosť zameriame na záložnú zmluvu - založenie nehnuteľností na báze antichretického záložného práva s poukazom na prax hodnoverných miest. V tesnom súvise sa preto ďalej budú skúmať dva (samostatné) zmluvné typy - zmluva o pôžičke a záložná zmluva, s tým, že písomná forma (a teda aj listinná prax hodnoverných miest) zaznamenala v podstate vyhlásenie založenia nehnuteľnosti v príčinnej súvislosti s uzavretím (zväčša peňažnej) pôžičky (zmluva o pôžičke si nevyžadovala obligatórnu písomnú formu). Podľa textu listín hod