Zákonný článok XXXVII/1875 a jeho vplyv na vývoj slovenského obchodného práva.

The Statutory Rule XXXVII/1875, Commercial Act came into effect on January 1, 1876. In Slovakia, the other provisions of this Act, lost its force on 1 January 1955. A substantial part of the provisions of this Act was made void by the Civil Code in 1950, with effect from 1 January 1951. Statutory Rule XXXVII / 1875 was based on Act no 1/1863 r.z., General Commercial Code. This article examines the economic and political circumstances of the adoption of this Act and compares the contents of the Statutory Rule XXXVII/1875 and Act no. 1/1863 r.z. This article pays attention to the circumstances that have resulted from changes in the constitutional arrangement after the Czechoslovak Republic was established (1918), as well as the Slovak Republic (1939), as well as restoration of the Czechoslovak Republic after the World War II, which mainly concerned capital companies.

Pred približne 140 rokmi, 1. januára 1876, nadobudol účinnosť zákonný článok XXXVII z roku 1875 Obchodný zákon.¹⁾ Tento zákon bol platný a účinný v štyroch štátnych útvaroch, ktorých súčasťou bolo teritórium dnešnej Slovenskej republiky, a to v Uhorsku, v období od r. 1918 až do 1939, v prvej a druhej Československej republike, v Slovenskej republike v období od r. 1939 do r. 1945, a napokon opäť v obnovenej Československej republike po druhej svetovej vojne. Podstatná časť ustanovení tohto zákona bola zrušená Občianskym zákonníkom z r. 1950 s účinnosťou od 1. januára 1951 a zvyšok jeho ustanovení bol zrušený zákonom č. 53/1954 Zb. o ľudových družstvách a družstevných organizáciách s účinnosťou od 1. januára 1955. Zákon bol účinný 74 rokov (ak zohľadníme, že zvyšok ustanovení zákona týkajúcich sa družstiev bol zrušený neskôr, bol zákon účinný 78 rokov). Zákon bol účinný nielen v podmienkach trhového hospodárstva (v období od nadobudnutia účinnosti až do začatia prvej svetovej vojny a následne v období Československej republiky 1918 až 1939), v podmienkach vojnového hospodárstva (v období prvej svetovej vojny a v podstatnej časti obdobia existencie Slovenskej republiky medzi rokmi 1939 - 1945) a v špecifických hospodárskych pomeroch charakterizovaných znárodnením v roku 1945 a tiež 1948 a počiatkami plánovania a ukončeným prechodom na administratívny systém hospodárstva po februári 1948.

Napriek snahám o zjednotenie zákonov v období prvej Československej republiky sa nepodarilo prijať jednotný československý obchodný zákonník. Publikovaný bol len jeho návrh v r. 1937.

Na základe ústavného usporiadania z roku 1867 sa Uhorsko transformovalo v priebehu tak trochu oneskorenej priemyslovej revolúcie zo zaostalej agrárnej krajiny do relatívne rýchlo sa rozvíjajúcej agrárno - priemyslovej krajiny.²⁾

Základné črty uhorského obchodu, ako uvádza Ľudmila Chmelíková,³⁾ boli dané agrárnym charakterom Uhorska. Dokladom rozvoja priemyselného podnikania v tomto období v Uhorsku je vytvorenie Rimamuránsko - Šalgotariánskej účastinnej železiarskej spoločnosti (Rimamurány - Salgótarjání vasmúrészvénytarsaság), ktorá bola najväčším banským a hutníckym podnikom v Uhorsku.⁴⁾ Rozvoj bankovníctva dokladá popri vytvorení budapeštianskych bánk aj zriadenie banky Tatra, hornouhorská banka uč. spol. Martin, v roku 1885, ktorej základný kapitál bol 400 - tisíc zlatých.

Obchodnú výmenu malo uľahčiť budovanie infraštruktúry, najmä železničnej siete. Z pohľadu Slovenska stojí za zmienku dokončenie Košicko - bohumínskej železnice v roku 1872, ktorá bola najväčším železničným projektom v podmienkach Uhorska.

Rastúca sila uhorského priemyslu sa premietla aj do objemu a zloženia zahraničného obchodu, ktorý koncom 19. storočia predstavoval 40 percent hrubého domáceho produktu, (avšak len 25 percent bez západných habsburských krajín, s ktorými Uhorsko tvorilo spoločnú colnú zónu).⁵⁾

Po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní boli vytvorené predpoklady pre samostatnú aj hospodársku politiku Uhorska.⁶⁾ Rakúsko - Uhorsko malo tiež jednotný poštový systém a spoločné mince. V roku 1878 bola založená i spoločná Národná banka.⁷⁾

Rakúsko - Uhorsko malo rozlohu 676 648 km2 a bolo druhým najväčším štátom Európy po Rusku a s 52,8 miliónmi obyvateľov (1914) tretím najľudnatejším štátom po Nemecku a Rusku.

Záujmom obchodníkov bolo, aby mohli obchodovať v rámci celej colnej únie podľa rovnakých alebo takmer rovnakých pravidiel. Prijatie zákonného článku XXXVII z roku 1875 Obchodný zákon (ďalej len uhorský Obchodný zákon), ktorý predstavoval "modernejšiu modifikáciu" Všeobecného obchodného zákonníka z roku 1863 znamenalo, že tento záujem obchodníkov bol naplnený. Ak si uvedomíme, že v čase prijatia uhorského Obchodného zákona bolo už Nemecko zjednotené pod hegemóniou Pruska a v zjednotenom Nemecku platili obchodné zákonníky prijaté pôvodnými spolkovými štátmi, ktoré predstavovali prevzatie elaborátu norimberskej konferencie, tak sa vlastne v Európe vytvorilo rozsiahle, hospodársky vyspelé teritórium, na ktorom sa obchodovalo podľa identických, či takmer identických pravidiel.⁸⁾,⁹⁾

Pred prijatím zákonného článku XXXVII/1875 Obchodný zákon existovala v Uhorsku pomerne rozsiahla úprava najmä korporačného práva, ktorej základné zákonné články boli prijaté v roku 1840. Išlo najmä o tieto zákonné články:

Obchodné spoločnosti boli teda v Uhorsku upravené po prvýkrát v rámci "prvého obchodného zákonodarstva" v roku 1840, a to najmä v zák. čl. XVIII/1840, ktorý upravoval verejné obchodné, komanditné a účastinné spoločnosti.¹⁰⁾

Zákonný článok XXXVII/1875 Obchodný zákon bol prijatý 16. mája 1875 a účinnosť nadobudol 1. januára 1876, teda trinásť rokov po nadobudnutí účinnosti Všeobecného obchodného zákonníka a približne osem rokov po rakúsko - uhorskom vyrovnaní. Štruktúra uhorského Obchodného zákona bola takáto:

Všeobecné ustanovenia

Časť prvá: Obchodníci a obchodné spoločnosti

Časť druhá: Obchodné úkony

Popri maďarskom jazyku boli od roku 1868 publikované oficiálne preklady zákonov prijatých uhorským parlamentom, a to na základe zákonného článku XXXXIV/1868 o národnostiach.¹²⁾ Preklady uhorských zákonov vychádzali v slovenskom, nemeckom, rumunskom, chorvátskom, srbskom a rusínskom jazyku. V slovenčine vychádzali preklady uhorských zákonov v Sbierke krajinských zákonov.¹³⁾ Gizele Valkovičovej sa podarilo pri skúmaní kodifikačných snáh Sama Czambela pri ustaľovaní slovenskej právnej terminológie zistiť, že pred týmto autorom boli prekladateľmi uhorských zákonov J. A. Gočár a Ignác Slušný. Je pravdepodobné, že jeden z uvedených prekladateľov preložil aj uhorský Obchodný zákon.¹⁴⁾

V období po vzniku Československa zrejme na Slovensku nebol k dispozícii hodnoverný (oficiálny) preklad zákonného článku XXXVII/1875 - Obchodný zákon, pretože všetci autori komentárov obchodného zákona, ktoré boli vydané začiatkom 20. rokov XX. storočia, vychádzali najmä z maďarských publikácií, v ktorých bol obsiahnutý text Obchodného zákona a pre porovnanie textu tiež zo znenia či už originálneho nemeckého Všeobecného obchodného zákonníka, alebo prekladu tohto zákona do češtiny.¹⁵⁾ Osobitným problémom bola aplikácia Obchodného zákona, keďže spomedzi sudcov, ktorí pôsobili v Uhorsku v roku 1910, bol len jeden, ktorý sa hlásil k slovenskej národnosti, a spomedzi advokátov to bolo len 92 advokátov a 43 kandidátov advokatúry a advokátskych pomocníkov (dnes súhrnne označovaných ako advokátski koncipienti), ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti a ktorí zrejme ostali pôsobiť na Slovensku alebo Slovákmi obývaných územiach v iných častiach Uhorska.¹⁶⁾

Zákonný článok XXXVII/1875 uhorský Obchodný zákon bol po vzniku Československa, obdobne ako to bolo vo vzťahu k Všeobecnému obchodnému zákonníku v Čechách, na Morave a v Sliezsku, ponímaný ako slovenský Obchodný zákon.¹⁷⁾ Veľmi uznávaným dielom bola práca dr. Jozefa Fundárka, tajomníka Bratislavskej burzy, ktorý z poverenia Právnickej Jednoty na Slovensku vydal v roku 1926 Obchodný zákon uhorský.¹⁸⁾,¹⁹⁾,²⁰⁾ Jozef Fundárek uvádza, že vo svojej práci zohľadnil aj poznatky publikované v diele FAJNOR - ZÁTURECKÝ. Nástín súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ktoré vydala Právnická Jednota na Slovensku v roku 1924.²¹⁾ V roku 1926 tak vyšli dve publikácie obsahujúce výklad zákonného článku XXXVII - Obchodný zákon doplnené rozsiahlou judikatúrou a ďalšími právnymi predpismi. Bolo možné predpokladať, že normatívne texty v obidvoch publikáciách budú zhodné, avšak nebolo tomu tak. Rozdiely, a to nie nepodstatné, boli napr. už v ust. § 1.²²⁾

Inštitút firmy bol v uhorskom Obchodnom zákone ponímaný rovnako ako vo Všeobecnom obchodnom zákonníku ako ".²³⁾ Fyzické osoby, ako obchodníci, mali povinnosť za firmu používať svoje občianske meno, a to aspoň prímenie.²⁴⁾

Vo firemnom práve platilo podľa § 14 uhorského Obchodného zákona, že: . Zákon teda vyžadoval, aby súčasťou firmy bolo aj výslovné označenie, že ide o akciovú spoločnosť (družstvo). Na prevod firemného práva postačoval podľa uhorského Obchodného zákona (§ 12) akýkoľvek súhlas.²⁵⁾

Ponímanie obchodov podľa uhorského Obchodného zákona bolo veľmi podobné ako vo Všeobecnom obchodnom zákonníku.²⁶⁾ Podľa uhorského Obchodného zákona bolo absolútnym obchodom aj prevzatie poistenia. Ustanovenia o poisťovacej zmluve však boli neskôr zmenené, a to napr. zákonom zo dňa 7. 8. 1925, č. 202 Sb. z. a n., ktorým sa menia niektoré ustanovenia uhorského Obchodného zákona, zákonný čl. XXXVII/1875 o poistení proti škodám a o životnom poistení. Uhorský Obchodný zákon obsahoval tiež úpravu verejno - skladištného úkonu (§ 434 a nasl.), nakladateľského úkonu (§ 515 a nasl.), ktorá bola neskôr nahradená zákonom zo dňa 11. mája 1923, č. 106 Sb. z. a n. o zmluve nakladateľskej a senzálskeho úkonu (§ 534 a nasl.), ktorým sa rozumelo sprostredkovanie uzavierania obchodov, pričom ten, kto sa takýmito úkonmi po živnostensky zaoberal, sa nazýval senzálom, čiže dohodcom.

Úprava obchodných spoločností v uhorskom Obchodnom zákone bola podobná s úpravou obchodných spoločností vo Všeobecnom obchodnom zákonníku. Verejná obchodná spoločnosť²⁷⁾ bola v uhorskom Obchodnom zákone vymedzená v § 64²⁸⁾ takto: K platnosti spoločenskej zmluvy nebolo potrebné ani vystavenie listiny ani inej formality. Vladimír Fajnor uviedol, že verejná obchodná spoločnosť vzniká, keď dve osoby alebo viac osôb Zriadenie každej verejnej obchodnej spoločnosti boli spoločníci povinní ohlásiť za účelom zápisu do obchodného registra (podľa Fundárka do firemného soznamu). Podľa uhorského Obchodného zákona bola verejná obchodná spoločnosť právnou osobou, teda subjektom práva.³¹⁾ A. Malovský - Wenig považuje za najvýznamnejšiu odchýlku oproti Všeobecnému obchodnému zákonníku úpravu o verejnej obchodnej spoločnosti, že .³²⁾ V uhorskom Obchodnom zákone boli ako dôvody zániku verejnej obchodnej spoločnosti upravené aj ďalšie dôvody, a to ak bola spoločnosť zrušená rozhodnutím súdu a splnením podmienky, na ktorú bolo viazané zrušenie spoločnosti.³³⁾

V úprave akciových spoločností bol rozdiel už v tom, že podľa slovenskej právnej terminológie akciová spoločnosť sa označovala ako "účastinná spoločnosť" (v maďarčine részvénytársaság), obdobne akcionár sa označoval ako účastinár (v maďarčine részvényes)a akcia ako účastina (v maďarčine részvény). Účastinná spoločnosť, ako uvádza Vladimír Fajnor, ³⁴⁾ Podľa uhorského Obchodného zákona bola každá účastinná spoločnosť obchodníkom, i keď neuskutočňovala obchody. Arnošt Malovský - Wenig k tomu poznamenáva, že účastinná spoločnosť je obchodníkom formálnym a vždy obchodníkom plnoprávnym.³⁵⁾ Účastinári Na vytvorenie účastinnej spoločnosti podľa uhorského Obchodného zákona sa, na roz