ESĽP vyhlásil rozhodnutie v prípade namietaného porušenia práva na spravodlivé konanie v konaní pred ústavným súdom

ESĽP sťažnosť oznámil vláde Slovenskej republiky, ktorá k nej zaslala svoje stanovisko, v ktorom uviedla, že sťažovateľovi bola na jeho žiadosť doručená ústavná sťažnosť žalovanej strany, a že mu bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nej. Sťažovateľ však túto možnosť nevyužil. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení pripustil skutočnosti uvedené vládou, avšak poznamenal, že ústavná sťažnosť mu bola doručená až na jeho žiadosť, keď sa o sťažnosti dozvedel z médií. Ďalej poznamenal, že mu bola stanovená lehota na predloženie jeho vyjadrenia, ak to bude považovať za potrebné, a rozhodol sa využiť svoje právo nereagovať. Nakoniec tvrdil, že mu ústavný súd, ani odvolací súd nezaslali nález ústavného súdu, takže sa o výsledku opäť dozvedel iba z médií.

ESĽP v rozhodnutí uviedol, že nález ústavného súdu nepredstavoval konečné rozhodnutie vo veci sťažovateľa, no bolo pravdepodobné, že bude mať vplyv na rozhodnutie vo veci súdmi nižšieho stupňa a bol preto toho názoru, že sťažovateľ mal legitímny záujem na účasti na konaní pred ústavným súdom. Ďalej uviedol, že bolo nesporné, že sťažovateľ vedel o postupe ústavného súdu, či už z tlačovej správy, alebo z tej skutočnosti, že mu bola zaslaná kópia ústavnej sťažnosti podanej žalovanou stranou v konaní o ochranu osobnosti a zároveň dostal možnosť ovplyvniť výsledok konania. Jeho rozhodnutie nevyužiť túto príležitosť nebolo možné pripísať na vrub štátu. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil skutočnosť, že nález ústavného súdu nebol sťažovateľovi údajne doručený. Okrem toho sa javilo ako veľmi nepravdepodobné, že by odvolací súd o tomto náleze sťažovateľa nikdy neinformoval, pretože po náleze ústavného súdu malo dôjsť k obnoveniu odvolacieho konania. Vzhľadom na uvedené ESĽP dospel k záveru, že práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru boli rešpektované a sťažnosť zamietol ako zjavne nepodloženú.