Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Verčimák proti Slovenskej republike v prospech Slovenskej republiky

Sťažovateľ sa sťažoval na porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dotknuté civilné konanie sa začalo v decembri 2010, keď sťažovateľ podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutím zo septembra 2011 bolo konanie prerušené do skončenia súvisiaceho konania, k čomu došlo v októbri 2015. V marci 2017 prvostupňový súd vyhovel návrhu strán opäť prerušiť konanie na 3 mesiace. V decembri 2018 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sa obe strany odvolali. Odvolací súd vo februári 2021 potvrdil rozsudok v merite, avšak zrušil výrok o trovách a nové čiastkové rozhodnutie o trovách bolo prijaté prvostupňovým súdom v máji 2021. V septembri 2021 bol spis spolu s dovolaním žalovaného predložený najvyššiemu súdu. Sťažovateľ sa na dĺžku konania sťažoval aj na ústavnom súde, ktorý v máji 2021 prijal na ďalšie konanie iba časť sťažnosti týkajúcu sa dĺžky konania pred odvolacím súdom rozhodnutím z júla 2021 sťažnosti nevyhovel.

ESĽP prijal argumenty vlády a konštatoval, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti vôbec nespomenul, že konanie bolo počas značnej doby prerušené s jeho súhlasom alebo na jeho žiadosť, čo vyšlo najavo až zo stanoviska vlády. Stotožnil sa s argumentáciou vlády, že prvostupňový súd objektívne nemohol konať viac než 4 roky. V tejto súvislosti pripomenul, že prerušenie konania je potrebné vziať do úvahy a vo všeobecnosti obdobie, počas ktorého bolo konanie prerušené, by malo byť odpočítané z celkového posudzovaného obdobia. Ďalej poukázal na to, že sťažovateľ ho neinformoval, že od septembra 2021 konanie prebiehalo pred najvyšším súdom. ESĽP nepresvedčilo vysvetlenie sťažovateľa, že v sťažnosti poskytol informácie, ktoré považoval za relevantné. Hoci sťažovateľ v sťažnosti kritizoval rozhodnutie ústavného súdu z mája 2021, sťažoval sa iba podľa článku 6 ods. 1 na dĺžku konania predstavujúcu podľa neho 11 rokov. ESĽP dospel k záveru, že opomenutím uviesť predmetné informácie mal sťažovateľ v úmysle ho zaviesť a sťažnosť odmietol pre zneužitie práva podať sťažnosť podľa článku 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.