Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prospech SR odmietnutím sťažnosti pre zneužitie práva podať sťažnosť

Sťažovateľ sa sťažoval na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky reštitučného konania, ktoré sa začalo v decembri 2004, keď si na pozemkovom úrade uplatnila reštitučný nárok právna predchodkyňa sťažovateľa, ktorá zomrela v apríli 2013 a ktorej dedičmi sú sťažovateľ a jeho sestra. Sťažovateľ namietal tiež porušenie ďalších ustanovení Dohovoru.

ESĽP sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti z februára 2019 neinformoval ESĽP o skutočnostiach, ktoré sa týkajú samotného jadra prípadu. Vláda poukazovala najmä na to, že sťažovateľ sa v júli 2016 so sestrou dohodol a vzdal sa reštitučného nároku v jej prospech, ako aj na výsledok dodatočného dedičského konania, ktoré sa skončilo v apríli 2018 a v ktorom bola vo vzťahu k reštitučnému nároku potvrdená sestra sťažovateľa ako jediná dedička. ESĽP poznamenal, že sťažovateľ neposkytol žiadne vysvetlenie, prečo nespomenul dohodu z júla 2016, ktorou sa reštitučného nároku vzdal, ani výsledok dodatočného dedičského konania, v dôsledku ktorého už nebol účastníkom reštitučného konania a nemohol ďalej tvrdiť, že je poškodenou osobou v súvislosti s jeho dĺžkou. ESĽP poukázal tiež na to, že sťažovateľ ho neinformoval ani o prerušeniach reštitučného konania, v dôsledku ktorých pozemkový úrad nemohol konať o reštitučnom nároku takmer tri a pol roka, pričom sťažovateľ tieto informácie neuviedol ani v následnej komunikácii s ESĽP v októbri 2020. ESĽP preto odmietol sťažnosť pre zneužitie práva podať sťažnosť podľa článku 35 ods. 3 a 4 Dohovoru.