Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Maslák proti Slovenskej republike (č. 3)

Prípad vznikol na základe toho, že sťažovateľ napísal inému odsúdenému list, ktorý väzenské orgány zadržali na podľa § 25 ods. 2 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ sa obrátil na prokurátora, ktorý konštatoval, že postup väzenských orgánov bol zákonný a opodstatnený, keďže korešpondencia obsahovala hanlivý výrok („nejakí zakomplexovaní blbečkovia“). Sťažovateľ sa následne neúspešne obrátil na generálneho prokurátora Slovenskej republiky a podal správnu žalobu a ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol ako predčasnú. Krajský súd konanie o správnej žalobe zastavil pre nedostatok právomoci, konštatujúc, že vecou sa má zaoberať prokuratúra a sťažovateľ sa tiež môže obrátiť na všeobecný súd mimo rámec správneho súdnictva. Ďalšia ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval podľa článkov 6 ods. 1, 8 a 13 Dohovoru na porušenie jeho práva na rešpektovanie korešpondencie, práva na prístupu k súdu a práva na účinný prostriedok nápravy.

ESĽP v rozsudku konštatoval, že zadržanie listu predstavovalo zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho korešpondencie a tento zásah sledoval legitímne ciele, konkrétne zaistenie ochrany práv iných a predchádzanie zločinnosti. Pokiaľ ide o súlad so zákonom, ESĽP poznamenal, že dôvody zadržania korešpondencie boli stanovené v § 25 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody a akceptoval, že toto ustanovenie bolo dostatočne predvídateľné. Ďalej skúmal, či vnútroštátne orgány pri aplikácii zákona na situáciu sťažovateľa splnili požiadavku proporcionality. Ako dôvod zadržania listu vnútroštátne orgány uviedli „hanlivý“ výrok, avšak vo svojich rozhodnutiach nerozoberali text listu ani kontext, v akom bol tento výrok napísaný. Podľa ESĽP sa zdá, že problematická časť listu sa vzťahovala na väzenský personál a jeho správanie a použité vyjadrenie bolo skôr urážlivé než hanlivé, nebolo obzvlášť ostré a bolo časťou súkromného listu adresovaného inej súkromnej osobe. Sťažovateľ síce mal možnosť napadnúť zadržanie listu pred prokurátorom a súdmi, avšak odôvodnenie vnútroštátnych orgánov bolo veľmi krátke a neobsahovalo žiadne vysvetlenie, prečo bola príslušná časť listu „hanlivá“, ani dostatočnú analýzu situácie, ktorá by mohla odôvodniť obmedzenie sťažovateľovho práva. ESĽP preto dospel k záveru, že v posudzovanom prípade vnútroštátne orgány neposkytli „relevantné a dostatočné dôvody“ na zásah do práv a za daných okolností zadržanie korešpondencie nebolo „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“. Preto došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Vzhľadom na okolnosti prípadu, vyjadrenia strán a svoje konštatovanie týkajúce sa príslušného vnútroštátneho kontrolného mechanizmu ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať prijateľnosť a podstatu sťažnosti aj podľa článkov 6 a13 Dohovoru.

Ako spravodlivé zadosťučinenie sťažovateľ požadoval 5 000 eur za nemajetkovú ujmu a 968 eur za náklady a výdavky. ESĽP za zistené porušenie priznal sťažovateľovi 2 600 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 968 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, zvyšok jeho nárokov zamietol.