Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade týkajúcom sa práva na súkromie

ESĽP vo svojom rozsudku podotkol, že syn sťažovateľky nebol známym verejným činiteľom, ani vysokým cirkevným hodnostárom. Aj keď sa na článok 8 Dohovoru nemožno odvolávať pri strate dobrej povesti, ktorá je predvídateľným dôsledkom spáchania trestného činu, ESĽP podotkol, že po uplynutí určitého časového obdobia majú odsúdené osoby záujem, aby už neboli konfrontované so svojimi činmi s cieľom ich opätovného začlenenia do spoločnosti. V tomto prípade ESĽP podotkol, že predmetné články boli uverejnené nielen niekoľko rokov po odsúdení sťažovateľkinho syna na podmienečný trest, ale aj po tom, ako boli tieto odsúdenia zahladené. ESĽP ďalej poznamenal, že články boli formulované ako senzácia a boli uverejnené na predných stranách a výraznými titulkami a v jednom prípade aj s fotografiami zosnulého syna sťažovateľky. ESĽP konštatoval, že tvrdenia bulvárnej tlače boli závažného charakteru a boli prezentované ako skutkové tvrdenia. Napriek zisteniu, že články sa opierali aj o iné zdroje než informácie z trestných spisov, vnútroštátne súdy nerozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Mnohé vyhlásenia v článkoch boli predložené spôsobom, ktorý vyvolal dojem, že boli overené alebo potvrdené dôveryhodným zdrojom informácií. Vnútroštátne súdy ale nebrali do úvahy vyhýbavé odpovede novinárov a ich neschopnosť predložiť konkrétne dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za týchto okolností ESĽP dospel k záveru, že vnútroštátne súdy nevykonali primerané posúdenie všetkých aspektov relevantných v tejto veci a dostupných dôkazov. Napriek tomu, že novinárom musí byť poskytnutá určitá miera zveličenia alebo dokonca provokácie, ESĽP potvrdil svoj názor, že ľahkomyseľné a neoverené vyhlásenia o súkromnom živote sťažovateľkinho syna je potrebné považovať za prekročenie hraníc zodpovednej žurnalistiky. ESĽP pripustil, že téma sexuálneho zneužívania duchovnými a postoj rímskokatolíckej cirkvi k nemu, bola predmetom verejného záujmu. Bol však presvedčený, že o predmetnej záležitosti bolo možné primerane informovať verejnosť prostriedkami, ktoré znamenali menší zásah do legitímnych záujmov sťažovateľkinho syna a uverejnenie ďalších informácií týkajúcich sa intímnej sféry jeho súkromného života a zverejnenie jeho fotografie nemožno odôvodniť žiadnym všeobecným záujmom. ESĽP teda konštatoval, že predmetné články, ktoré boli dosť provokatívne a senzačné, možno len ťažko považovať za články, ktoré prispeli k diskusii vo všeobecnom záujme. ESĽP konštatoval, že vnútroštátne súdy zlyhali pri dosiahnutí spravodlivej rovnováhy medzi právom sťažovateľky na rešpektovanie súkromného života a právom vydavateľov na slobodu prejavu. Preto došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, ESĽP priznal sťažovateľke 5 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 267 eur za náklady a výdavky.