Rozhodnutie ESĽP v prospech Slovenskej republiky v prípade týkajúcom sa práva na majetok

Sťažujúca sa spoločnosť žalovala inú obchodnú spoločnosť a domáhala sa zaplatenia peňažnej sumy podľa zmluvy, ktorú medzi sebou uzatvorili. Súdy na dvoch stupňoch nariadili žalovanej zaplatiť sťažujúcej sa spoločnosti približne 982 000 eur a vo zvyšku návrh zamietli. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej. Žalovaná podala ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd 14. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku. Dňa 3. októbra 2016 sťažujúca sa spoločnosť požiadala ústavný súd okrem iného o zaslanie sťažnosti žalovanej. Ústavný súd 4. a 7. októbra 2016 zaslal sťažujúcej sa spoločnosti kópiu sťažnosti, svoje rozhodnutie a vyjadrenia dotknutých súdov. Nálezom z 9. novembra 2016 ústavný súd konštatoval porušenie práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie v dôsledku toho, že odôvodnenie odvolacieho súdu malo nedostatky, ktoré zakladali dôvod pre dovolanie. Ústavný súd zrušil rozhodnutia dovolacieho a odvolacieho  súdu a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Sťažujúca sa spoločnosť sa k ústavnej sťažnosti žalovanej vyjadrila listom z 10. novembra 2016, nevediac o náleze ústavného súdu z 9. novembra 2016, ktorý jej bol doručený 11. januára 2017. Následne sa sťažujúca sa spoločnosť obrátila na ESĽP a namietala najmä porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd tým, že sa nemohla účinne zúčastniť konania pred ústavným súdom, ako aj porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru tým, že ústavný súd zrušil právoplatný a vykonateľný rozsudok v jej prospech.

V časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s účasťou sťažujúcej sa spoločnosti na konaní pred ústavným súdom strany uzavreli zmier, v zmysle ktorého sa štát zaviazal zaplatiť sťažujúcej sa spoločnosti 2 500 eur a sťažujúca sa spoločnosť sa vzdala akýchkoľvek ďalších nárokov voči Slovenskej republike v súvislosti s predmetnými skutkovými okolnosťami. Túto časť sťažnosti ESĽP vyčiarkol. 

Zvyšok sťažnosti týkajúcej sa článku 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s údajnou manipuláciou pri prideľovaní veci na ústavnom súde ESĽP vyhlásil za neprijateľný z dôvodu zjavnej nepodloženosti.  

Čo sa týka sťažnosti na porušenie článku 1 Protokolu č. 1, ESĽP v prvom rade poznamenal, že sťažujúca sa spoločnosť argumentovala, že k zásahu do jej práv došlo zrušením právoplatného rozsudku v jej prospech, odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP (rozsudky DRAFT-OVA a.s. proti Slovenskej republike a Brumărescu proti Rumunsku). ESĽP sa stotožnil s argumentáciou vlády, že posudzovaný prípad sa líši od prípadov týkajúcich sa porušenia princípu právnej istoty zrušením rozsudku na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Daný prípad sa týka ústavnej sťažnosti, ktorá je považovaná za účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorákoľvek strana konania ju môže podať priamo, v dvojmesačnej lehote a podlieha požiadavke vyčerpania bežných opravných prostriedkov. ESĽP dospel k záveru, že konanie o ústavnej sťažnosti nebolo v rozpore s princípom právnej istoty a že preskúmanie ústavným súdom predstavovalo skôr posledný prvok v reťazi vnútroštátnych prostriedkov nápravy, než mimoriadny prostriedok pre obnovenie súdneho konania. Tento záver nemení ani skutočnosť, že pôvodný rozsudok v prospech sťažujúcej sa spoločnosti ešte pred preskúmaním ústavným súdom nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. ESĽP konštatoval, že rozsudok, ktorý sa stane záväzný a vykonateľný, nie je nevyhnutne konečný podľa Dohovoru, poukazujúc na to, že v mnohých zmluvných štátoch najvyššie súdne inštancie vydávajú konečné rozhodnutia potom, ako sa rozsudky nižších súdov stali záväzné a vykonateľné, pričom táto situácia sama osebe nie je nezlučiteľná s princípom právnej istoty. ESĽP preto časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia podľa článku 1 Protokolu č. 1 odmietol ako zjavne nepodloženú.